„Toto, hľa, je pôst, ktorý ja mám rád.“

Drahí bratia a sestry, mám radosť, že vám môžem vyjadriť svoju lásku na tejto generálnej konferencii Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Táto radosť pochádza zo svedectva Ducha o onej láske, ktorú má Spasiteľ pre každého z vás a všetky deti Nebeského Otca. Náš Nebeský Otec si praje požehnávať Svoje deti, ako duchovne, tak časne. Rozumie potrebám každého z nich, ich bolestiam a tomu, v čo dúfajú.

Keď ponúkneme niekomu pomoc, Spasiteľ to cíti, ako keby sme sa napriahli k Nemu a pomohli Mu.

Povedal nám, že je to pravda, keď opisoval čas, ktorý nastane v živote každého z nás, keď Ho uvidíme potom, čo dokončíme náš život na tomto svete. Predstava oného dňa v mojej mysli sa rozvinula vo výraznejších farbách v dňoch, kedy som sa modlil a postil, aby som vedel, čo mám dnes ráno povedať. Pánov opis tohto budúceho rozhovoru bol daný Jeho učeníkom a všetci si z celého srdca prajeme, aby to, čo opisuje, platilo aj pre nás:

„Vtedy povie Kráľ tým na pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta.

Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma;

bol som nahý a zaodeli ste ma; bol som nemocný, a navštívili ste ma; bol som vo väzení, a prišli ste ku mne.

Odpovedia mu spravodliví: Pane, kedy sme Ťa videli hladného, a nasýtili sme Ťa, alebo smädného, a napojili sme Ťa?

A kedy sme Ťa videli ako cudzinca, a prijali sme Ťa? Alebo nahého, a zaodeli sme Ťa?

A kedy sme Ťa videli chorého alebo vo väzení, a prišli sme k Tebe?

Odpovie im Kráľ: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“¹

Vy a ja chceme takéto vrelé privítanie od Spasiteľa. Ale ako si to zaslúžiť? Je tu viac hladných, nemajúcich domov a osamelých detí Nebeského Otca, než ktorým sme schopní pomôcť. A čísla rastú stále ďalej od nášho dosahu.

Tak nám Pán dal niečo, čo môže robiť každý z nás. Je to prikázanie tak jednoduché, že aj dieťa mu môže rozumieť. Je to prikázanie s úžasným zasľúbením pre tých v núdzi a aj pre nás.

Je to zákon pôstu. Slová v Izaiášovi sú Pánovým opisom prikázania a požehnania dostupného pre nás v Jeho Cirkvi:

„Toto, hľa, je pôst, ktorý ja mám rád: Rozviazať putá neprávosti, spretŕhať povrazy jarma, prepustiť utláčaných na slobodu a polámať každé jarmo.

Neznamená to lámať svoj chlieb hladnému a biednych, bezprístrešných voviesť do svojho domu? Keď vidíš nahého, priodej ho, a neskrývaj sa pred svojím príbuzným.

Potom vyšľahne tvoje svetlo ako zore a rýchlo sa uzdravíš; tvoja spravodlivosť pôjde pred tebou a sláva Hospodinova pôjde za tebou.

Potom budeš volať, a Hospodin ťa vyslyší, ty budeš kričať o pomoc, a On odpovie: Tu som! Ak odstrániš jarmo zo svojho stredu, ukazovanie prstom, zlomyseľné reči,

ak poskytneš hladnému, po čom sám túžiš, a nasýtiš strápeného, potom zažiari tvoje svetlo v temnote a tvoja tma bude ako poludňajší jas.

A Hospodin ťa ustavične povedie, ukojí tvoju túžbu aj vo vyprahnutom kraji; posilní ti kosti a budeš ako zavlažovaná záhrada, ako vodný prameň, ktorého vody nesklamú.“²

Takže Pán nám dal jednoduché prikázanie s podivuhodným sľubom. Dnes máme v Cirkvi príležitosť postiť sa raz do mesiaca a odovzdávať štedré pôstne obete cez nášho biskupa alebo prezidenta pobočky na podporu chudobných a núdznych. Niečo, čo ste dali, bude použité na pomoc ľuďom vo vašom okolí, možno aj niekomu z vašej vlastnej rodiny. Pánovi služobníci sa budú modliť a postiť, aby vedeli komu pomôcť a akú pomoc mu dať. To, čo nie je potrebné na pomoc ľuďom vo vašej miestnej cirkevnej jednotke, bude dostupné, aby požehnalo iných členov Cirkvi, po celom svete, ktorí sú v núdzi.

Prikázanie postiť sa za chudobných má k sebe pripojených mnoho požehnaní. Prezident Spencer W. Kimball nazval zlyhanie v nasledovaní tohto zákona hriechom opomenutia s privysokou cenou. Napísal: „Bohaté zasľúbenia sú Pánom učinené učinené tým, ktorí sa postia a pomáhajú núdznym. … Budete mať inšpiráciu a duchovné vedenie spolu so spravodlivosťou a pocitom blízkosti k Nebeskému Otcovi. Opomenutie tohto spravodlivého skutku pôstu by nás o tieto požehnania pripravilo.“³

Jedno také požehnanie som obdržal iba pred niekoľkými týždňami. Pretože generálna konferencia pripadá na víkend, kedy je zvyčajne pôstne a svedecké zhromaždenie, postil som sa a modlil, aby som vedel, ako aj napriek tomu môžem dodržať prikázanie starať sa o núdznych.

V sobotu, keď som sa ešte postil, som sa zobudil o šiestej ráno a znova som sa pomodlil. Mal som pocit, že sa mám pozrieť na správy zo sveta. Čítal som túto správu:

„Tropický cyklón Pam zničil pri priamom údere na Port Vila, hlavné mesto ostrova Vanuatu, veľa domovov. Podľa prvých potvrdených správ o jednej z najsinejších búrok, ktoré kedy udreli na pevninu, zomrelo na Vanuatu najmenej šesť ľudí.

„Skoro žiaden strom nezostal stáť, [keď sa cyklón] prehnal cez tento“ ostrovný štát v Pacifiku.⁴

Záchranný tím organizácie World Vision naplánoval prehliadku škôd potom, čo búrka ustane. 

Miestnym obyvateľom potom odporučili, aby sa snažili skryť v mohutných budovách ako sú univerzity a školy.

A vtedy povedali: „‚Ich najpevnejšími stavbami sú betónové kostoly,‘ vyhlásila Inga Mephamová z organizácie CARE International. … ‚Niektorí ale takéto budovy k dispozícií nemajú. Je ťažké nájsť budovu, ktorá by podľa vás mala odolať (búrke) piateho stupňa.‘“⁵

Keď som to čítal, spomenul som si ako som na Vanuatu navštívil niekoľko maličkých domovov. Predstavoval som si, ako sa títo ľudia chúlia k sebe v domoch zničených víchricou. A potom som si spomenul, ako vrelo ma ľudia na Vanuatu vítali. Myslel som na to, ako oni a ich susedia utekajú do bezpečia našej betónovej cirkevnej budovy.

Potom som si predstavoval, ako k nim prichádza biskup a prezidentka Združenia pomoci a utešujú ich a prinášajú im prikrývky, potraviny a pitnú vodu. Predstavoval som si, ako sa vystrašené deti tlačia k sebe.

Sú veľmi ďaleko od domu v ktorom som si čítal tuto správu, ale napriek tomu som vedel čo Pán skrze svojich služobníkov urobí. Vedel som to, že budú môcť týmto deťom Nebeského Otca pomáhať vďaka pôstnym obetiam, ktoré dobrovoľne dávajú Pánovi nasledovníci, ktorí sú síce ďaleko, ale sú blízko k Pánovi.

A tak som nečakal na nedeľu. Zaniesol som v to ráno pôstnu obeť svojmu biskupovi. Viem, že túto obeť môžu biskup a prezidentka Združenia pomoci použiť na to, aby pomohli niekomu v susedstve. Moja malá obeť možno nebude použitá pre niekoho, kto býva neďaleko mojej rodiny a miestne prebytky môžu doraziť dokonca tak ďaleko, ako je Vanuatu.

Na ľudí po celom svete, ktorých Pán miluje a ktorých zármutok cítil, ale budú udierať ďalšie búrky a tragédie. Časť vašej a mojej obete sa tento mesiac použije na to, aby sa niekde niekomu pomohlo a úľavu tohto človeka Pán pocíti tak, ako keby sa pomohlo Jemu.

Vaša pôstna obeť toho dokáže viac, než len nasýtiť a obliecť niečie telo. Uzdraví a zmení niečie srdce. Výsledkom dobrovoľnej obete môže byť túžba v srdci príjemcu pomôcť ďalším ľuďom v núdzi. To sa deje po celom svete.

Tak sa tomu stalo aj v živote sestry Abie Turayovej, ktorá žije v Sierra Leone. V roku 1991 tam vypukla občianska vojna. Pustošila krajinu celé roky. Sierra Leone bola už vtedy jednou z najchudobnejších krajín sveta. „Počas vojny nebolo jasné, kto v krajine vládne – banky …  zatvorené, štátne úrady zabednené, policajne sily [boli neúčinné proti rebelom], …  a všade bol chaos, zabíjanie a zármutok. O život prišli desiatky tisíc ľudí a viac ako dva milióny ľudí muselo opustiť domov, aby unikli pred krviprelievaním.“⁶

Aj v tej dobe tam Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní rástla.

Jedna z prvých pobočiek bola zorganizovaná v meste, kde žila sestra Turayová. Jej manžel bol prvý prezident pobočky. Počas občianskej vojny potom slúžil ako prezident okrsku.

„Keď [dnes] hostia navštívia sestru Turayovú u nej doma, rada im ukazuje dva [poklady] z vojny: modrobielu prúžkovanú blúzku, ktorú [získala] z balíka použitého oblečenia [darovaného členmi Cirkvi], a prikrývku, teraz už opotrebovanú a plnú dier.“⁷

Povedala: „Táto blúzka je prvý kus … oblečenia, ktorý som [dostala]. … Chodievala som v nej do práce – bola veľmi dobrá. [Cítila som sa v nej taká krásna]. Nemala som iné veci.

Počas vojny nás, moje deti a mňa, hriala táto prikrývka. Keď sa nás [chystali] napadnúť vzbúrenci, bolo to to jediné, čo som so sebou [stihla] zobrať, keď [sme utekali skryť sa do buše]. A tak sme [vždy] brávali túto prikrývku. Vďaka nej sme boli v teple, a tiež nás chránila pred komármi.“⁸

„Sestra Turayová hovorí o vďačnosti za prezidenta misie, ktorý s [peniazmi] vo vrecku navštevoval túto vojnou zmietanú krajinu.“ Tieto prostriedky z darovaných pôstnych obetí od niekoho takého, ako ste vy, umožnili Svätým kúpiť si potraviny, ktoré si väčšina obyvateľov Sierra Leone nemohla dovoliť kúpiť.⁹

Keď sestra Turayová hovorí o tých, ktorí boli takí štedrí, že im darovali prostriedky na prežitie, hovorí: „Keď myslím na tých, ktorí to urobili, … cítim, že boli poslaní Bohom, pretože túto láskavosť [nám] prejavili obyčajné ľudské bytosti.“¹⁰

Nedávno u nej doma sedel návštevník zo Spojených štátov. Počas jeho návštevy u nej doma, jeho pohľad „zaujali písma, ktoré ležali na stole“. Bolo mu jasné, že tie písma boli pokladom, boli popodčiarkované a v stĺpcoch boli napísané rôzne poznámky. Stránky boli opotrebované; niektoré natrhnuté. Obálka bola oddelená od väzby.“

Zobral písma do „ruky a opatrne obracal stránky. Zrazu [z nich vypadla] žltá kópia lístka na odovzdávanie desiatku. A všimol si, že v krajine, kde [jeden dolár mal cenu] zlata, platila Aie Turayová jeden dolár ako desiatok, jeden do misionárskeho fondu a jeden dolár ako pôstnu obeť pre tých, ktorí boli podľa jej slov „skutočne chudobní“.

Návštevník zatvoril písma sestry Turayovej a ako stál s touto vernou Africkou matkou, mal pocit, že stojí na svätej pôde.¹¹

Podobne ako prijatie požehnania vďaka vašej a mojej pôstnej obeti môže zmeniť niečie srdce, to isté dokáže aj pôst v prospech niekoho druhého. Dokonca aj dieťa to môže pocítiť.

Pre mnohé deti a niektorých dospelých môže byť z osobných dôvodov ťažké držať pôst 24 hodín. Môžu mať pocit, že, slovami Izaiáša, pôst „trápi ich dušu“. Múdri rodičia si túto možnosť uvedomujú a pozorne nasledujú radu prezidenta Josepha F. Smitha: „Je lepšie učiť ich danú zásadu a nechať ich, aby ju dodržiavali, keď budú dostatočne staré na to, aby sa s uvážením rozhodli.“¹²

Sám som nedávno bol svedkom požehnania vyplývajúceho z tejto rady. Jeden môj vnuk zistil, že dvadsaťštyrihodinový pôst je nad jeho sily. Jeho múdri rodičia mu napriek tomu vložili do srdca zásadu pôstu. Jednému jeho kamarátovi zo školy nedávno zomrel pri nehode bratranec. Môj vnuk sa počas pôstneho dňa, vtedy, keď už bol pôst obyčajne ťažký, aby v ňom pokračoval, opýtal matky, či sa bude jeho zarmútený kamarát cítiť lepšie, ak by pokračoval v pôste.

Jeho otázka bola potvrdením rady prezidenta Josepha F. Smitha. Môj vnuk prišiel k bodu, kedy zásade pôstu nielenže porozumel, ale bola mu tiež zasadená do srdca. Prišiel k názoru, že jeho pôst a modlitby môžu viesť k tomu, že Boh požehná niekoho, kto to potrebuje. Pokiaľ bude podľa tejto zásady žiť dostatočne často, bude to mať na jeho život úžasný dopad sľúbený Pánom. Bude duchovne požehnaný, aby mal moc prijímať inšpiráciu a mal väčšiu schopnosť odolávať pokušeniu.

Nepoznáme všetky dôvody toho, prečo Ježiš Kristus odišiel do pustatiny, aby sa tam postil a modlil. Ale poznáme aspoň jeden dôsledok: Spasiteľ úplne odolal pokúšaniu Satana a nezneužil Svoju božskú moc.

Oný krátky čas, keď sa každý mesiac postíme a oná malá čiastka, ktorú obetujeme pre chudobných, nám môžu priniesť len malú zmenu v našej povahe, aby sme už nemali túžbu činiť zlo. Existuje ale jedno veľké zasľúbenie, keď urobíme všetko pre to, aby sme sa v rozumnej miere modlili, postili a darovali prostriedky núdznym:

„Potom vyšľahne tvoje svetlo ako zore a rýchlo sa uzdravíš; tvoja spravodlivosť pôjde pred tebou a sláva Hospodinova pôjde za tebou.

Potom budeš volať, a Hospodin ťa vyslyší, ty budeš kričať o pomoc, a On odpovie: Tu som!“¹³

Modlím sa za to, aby sme si robili nárok na tieto veľké požehnania pre seba a naše rodiny.

Svedčím o tom, že Ježiš je Kristus, že v Jeho Cirkvi sme vyzývaní, aby sme Mu pomáhali, zatiaľ čo sa Svojím spôsobom stará o chudobných a že nám sľubuje, že vďaka našej pomoci Jemu získame večné požehnania. V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.