Pán je mojím svetlom

Úlohou rodiny v Božom pláne je „priniesť nám šťastie, pomôcť nám učiť sa správne zásady v láskavej atmosfére a pripraviť nás na večný život“⁷. Do sŕdc našich detí musia byť zasadené prekrásne tradície náboženských zvyklostí v domove.

Môj strýko Vaughn Roberts Kimball bol dobrý študent, snaživý autor a quarterback tímu amerického futbalu na BYU. Deň po útoku na Pearl Harbor, 8. decembra 1941, vstúpil do námorníctva Spojených štátov. Počas svojho určenia ako náborového dôstojníka v Albany v New Yorku poslal do časopisu Reader’s Digest krátky článok. Zaplatili mu zaň 200 dolárov a v májovom vydaní v roku 1944 ho vydali pod názvom „Správny čas doma“.

V jeho článku v Reader’s Digest, v ktorom hovorí z pohľadu námorníka, čítame i toto:

„Správny čas doma:

V jeden večer v Albany v New Yorku som sa spýtal námorníka, koľko je hodín. Vytiahol veľké hodinky a odpovedal:, Je 7:20.‘ Vedel som, že bolo viac hodín., Tvoje hodinky zastali, však?‘ spýtal som sa.

,Nie‘, odpovedal,, stále mám horský čas. Som z južného Utahu. Keď som vstúpil do námorníctva, ocko mi dal tieto hodinky. Povedal mi, že mi pomôžu pamätať si na domov.

Keď mám na svojich hodinkách 5 hodín ráno, viem, že otec práve ide podojiť kravy. A každý večer, keď je na nich pol ôsmej, viem, že celá rodina sedí okolo bohato prestretého stola a otec ďakuje Bohu za to, čo je na ňom a prosí Ho, aby na mňa dozeral …,‘ povedal., Môžem celkom ľahko zistiť, koľko je hodín tu, kde som. Ale ja chcem vedieť, koľko je hodín v Utahu.‘“⁸

Čoskoro potom, ako odoslal tento článok, bol Vaughn prevelený na loď plaviacu sa v Tichom oceáne. 11. mája 1945, keď slúžil na lietadlovej lodi USS Bunker Hill neďaleko Okinawy, loď zasiahli dve samovražedné lietadlá.⁹ Medzi 400 obeťami bol aj môj strýko Vaughn.

Starší Spencer W. Kimball vyjadril Vaughnovmu otcovi úprimnú sústrasť a poukázal na to, že Vaughn bol hodný a na Pánov prísľub, že tí, ktorí zomrú v ňom, neokúsia smrť, lebo pre nich bude sladká.¹⁰ Vaughnov otec láskyplne poznamenal, že hoci bol jeho syn pochovaný v mori, Božia ruka ho vezme do jeho nebeského domova.¹¹

O dvadsaťosem rokov neskôr hovoril prezident Spencer W. Kimball o Vaughnovi na generálnej konferencii. Medziiným povedal: „Poznal som túto rodinu dobre. … Modlil som s nimi na kolenách v mocnej modlitbe. … Výcvik, ktorý vykonávali v tejto veľkej rodine u nich doma vyústil do večných požehnaní.“ Prezident Kimball vyzval každú rodinu, „aby dvakrát denne pokľakli … a modlili sa za svojich synov a dcéry“¹².

Bratia a sestry, ak verne zachovávame rodinnú modlitbu, štúdium písiem, rodinný domáci večer, kňazské požehnania a svätíme deň sabatu, naše deti budú vedieť, koľko hodín je doma. Budú pripravené na večný domov v nebesiach, bez ohľadu na to, čo sa im prihodí v zložitom svete. Je životne dôležité, aby naše deti vedeli, že sú doma milované a že sú v bezpečí.

Manželia a manželky sú rovnocennými partnermi.¹³ Majú rozličné, ale doplňujúce sa zodpovednosti. Manželka môže priviesť na svet deti, čo požehná celú rodinu. Manžel môže obdržať kňazstvo, čo požehná celú rodinu. Ale tie najdôležitejšie rozhodnutia učinia manželia a manželky na rodinnej rade ako rovnocenní partneri. Rozhodnú, ako budú učiť a vychovávať deti, na čo budú vynakladať peniaze, kde budú žiť a činia mnohé iné rodinné rozhodnutia. Tie sú učinené spoločne po tom, čo vyhľadávajú vedenie od Pána. Cieľom je večná rodina.

Svetlo Kristovo zasadzuje hlboko do sŕdc všetkých Božích detí večnú podstatu rodiny. Jedna moja obľúbená spisovateľka, ktorá nie je našej viery, to povedala týmto spôsobom: „Tak veľa vecí v živote je vedľajších, [ale] … rodina je skutočná, je dôležitá, je večná; treba na ňu dohliadať, starať sa o ňu a byť jej verný.“¹⁴

Okrem rodiny má významnú úlohu aj Cirkev. „Cirkev poskytuje organizáciu a prostriedky na učenie evanjelia Ježiša Krista všetkým Božím deťom. Poskytuje kňazskú právomoc na vykonávanie obradov spásy a povýšenia všetkým tým, ktorí sú hodní a ochotní ich prijať.“¹⁵

Vo svete je bezuzdný svár a zlovoľnosť a veľký dôraz na rôzne kultúry a nerovnosť. V Cirkvi, s výnimkou jednotiek s rovnakým jazykom, sú naše zbory a pobočky organizované geograficky. Nedelíme sa podľa triedneho pôvodu alebo postavenia.¹⁶ Máme radosť z tej skutočnosti, že všetky rasy a kultúry sú spolu spojené v spravodlivých kongregáciách. Naša zborová rodina je dôležitá pre náš pokrok, šťastie a osobné úsilie stať sa viac podobnými Kristovi.

Kultúry často rozdeľujú ľudí a niekedy sú zdrojom násilia a diskriminácie.¹⁷ V Knihe Mormonovej sa pri opisovaní tradícií zlovoľných otcov, ktoré viedli k násiliu, vojnám, zlým skutkom, zlovoľnosti a dokonca k zničeniu ľudí i národov, používajú tie najznepokojujúcejšie slová.¹⁸

Najlepší bod, kde môžeme začať v písmach a kde je opísaná cirkevná kultúra, ktorá je pre nás všetkých nevyhnutná je 4. Nefi. Vo verši 2 čítame: „Všetci ľudia na celej tvári krajiny boli obrátení k Pánovi, ako Nefiti, tak Lámániti, a nebolo medzi nimi žiadnych svárov a sporov a každý človek jednal s druhým spravodlivo.“ Vo verši 16 sa píše: „A určite nemohlo byť šťastnejšieho ľudu medzi všetkými ľuďmi, ktorí boli stvorení rukou Božou.“ Oná skutočnosť, že nemali žiadny svár bola pripisovaná „lásk[e] Bož[ej], ktorá prebývala v srdciach ľud퓹⁹. Toto je kultúra, po ktorej túžime.

Hlboké kultúrne hodnoty a presvedčenia sú jadrom toho, kto sme. Tradície obete, vďačnosti, viery a spravodlivosti majú byť opatrované a ochraňované. Rodiny musia mať radosť z tradícií, ktoré budujú vieru, a ochraňovať ich.²⁰

Jedným z najpríznačnejších znakov akejkoľvek kultúry je jej jazyk. V San Franciscu v Kalifornii, kde som kedysi žil, sme mali sedem jednotiek s iným jazykom. V Náuke a zmluvách v oddiele 90, vo verši 11 sa nachádza naša náuka, v ktorej je vyjadrená úcta k jazyku: Lebo stane sa oného dňa, že každý človek bude počuť plnosť evanjelia vo svojom vlastnom jazyku a vo svojej vlastnej reči.

Keď sa Božie deti modlia k Nemu vo svojom rodnom jazyku, je to jazyk ich srdca. Je jasné, že jazyk srdca si cenia všetci ľudia.

Môj starší brat Joseph je doktor medicíny a veľa rokov mal prax na území Sanfranciského zálivu. Raz prišiel do jeho ordinácie nový pacient, starší člen Cirkvi zo Samoy. Mal veľké, vysiľujúce bolesti. Zistilo sa, že má obličkový kameň a bola stanovená vhodná liečba. Tento verný člen vyhlásil, že jeho pôvodným cieľom bolo len porozumieť tomu, čo mu je, aby sa mohol ohľadom tohto zdravotného problému pomodliť k Nebeskému Otcovi vo svojom rodnom jazyku.

Pre členov je dôležité, aby porozumeli evanjeliu v jazyku svojho srdca, aby sa tak mohli modliť a konať v súlade so zásadami evanjelia.²¹

Ale i pri rôznorodosti jazykov a s prekrásnymi, povznášajúcimi kultúrnymi tradíciami musíme mať srdcia spojené v jednote a v láske.²² Pán dôrazne prehlásil: „Nech si každý človek váži brata svojho ako seba samého. … Buďte jedno; a ak nie ste jedno, nie ste moji.“²³ Hoci si ceníme správnu kultúrnu rôznorodosť, naším cieľom je byť zjednotení v kultúre, zvykoch a tradíciách evanjelia Ježiša Krista v každom ohľade.

Pozorujeme, že u niektorých členov pri ich úsilí posilňovať svoju vieru a svedectvo vyvstávajú otázky a obavy. Mali by sme si dávať pozor, aby sme neboli kritickí alebo aby sme neodsudzovali tých, ktorí majú obavy – veľké či malé. A naopak tí, ktorí majú obavy by mali urobiť všetko, čo môžu, aby si budovali svoju vlastnú vieru a svedectvo. Trpezlivé a pokorné štúdium živých zásad evanjelia, premýšľanie nad nimi a modlitba a radenie sa s príslušnými vedúcimi sú tými najlepšími spôsobmi, ako vyriešiť otázky či obavy.

Niektorí vyhlasujú, že v dnešnej dobe opúšťa Cirkev viac členov a že pochybnosti a neviera sú početnejšie ako v minulosti. Toto jednoducho nie je pravda. Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní nikdy nebola silnejšia. Počet členov, ktorí žiadajú o vymazanie svojho mena z cirkevných záznamov je obyčajne veľmi malý a v dnešnej dobe je významne nižší, než tomu bolo v minulosti.²⁴ V preukázateľne merateľných oblastiach, ako sú obdarovaní členovia s platným chrámovým odporučením, dospelí platcovia plného desiatku a tí, ktorí slúžia na misii, nastal dramatický nárast. Dovoľte mi to zopakovať, Cirkev nikdy nebola silnejšia. Ale pamätajte, cena duší je veľká v očiach Božích.²⁵ Podávame ruku každému.

Ak sa vám pochmúrna realita, ktorej momentálne čelíte zdá príliš tmavá, ťaživá a takmer neúnosná, pamätajte, že v hlbokej duchovnej bolesti v Getsemane a v nepochopiteľnom mučení a bolesti na Kalvárii Spasiteľ vykonal uzmierenie, ktoré vyrieši najstrašnejšie bremená, ktoré sa môžu vyskytnúť v tomto živote. Urobil to pre vás a urobil to pre mňa. Urobil to, pretože nás miluje a pretože poslúcha a miluje Svojho Otca. Budeme zachránení od smrti – dokonca z hlbín mora.

Naša ochrana v tomto živote a na večnosti bude spočívať v spravodlivosti jednotlivca i rodiny, cirkevných obradoch a v nasledovaní Spasiteľa. Toto je naše útočisko pred búrkou. Tí, ktorí sa cítite osamotení, môžete pevne stáť v spravodlivosti vediac, že uzmierenie vás ochráni a požehná tak, že to presahuje vašu schopnosť porozumenia.

Mali by sme pamätať na Spasiteľa, dodržiavať naše zmluvy a nasledovať Syna Božieho tak ako sa mladé slnečnice otáčajú za slnkom. Keď budeme nasledovať Spasiteľovo svetlo a Jeho príklad, prinesie nám to radosť, šťastie a pokoj. Ako prehlasuje Žalm 27 a obľúbená cirkevná pieseň, „[Pán] je mojím svetlom a spásou“²⁶.

Ako jeden zo Spasiteľových apoštolov vydávam v tento veľkonočný víkend slávnostné svedectvo o vzkriesení Ježiša Krista. Viem, že On žije. Poznám Jeho hlas. Svedčím o Jeho božskosti a o skutočnosti uzmierenia, v mene Ježiša Krista, amen.