A malé dieťa ich povedie

Pred mnohými rokmi, jednej chladnej noci na železničnej stanici v Japonsku, niekto zaklopal na okno môjho spacieho vozňa. Stál tam zmrznutý chlapec, ktorý mal oblečenú otrhanú košeľu a opuchnutú sánku mal obviazanú špinavou handrou. Jeho hlava bola pokrytá svrabom. V rukách držal hrdzavú plechovku a lyžicu, čo naznačovalo, že bol žobrákom, sirotou. Keď som sa snažil otvoriť dvere, aby som mu dal nejaké peniaze, vlak sa pohol.

Nikdy nezabudnem na oného hladného malého chlapca, ktorý zostal stáť v zime, zvierajúc v rukách prázdnu plechovku. Ani nemôžem zabudnúť na to, aký bezmocný som sa cítil, keď sa vlak pomaly pohol a nechal ho tam stáť na nástupišti.

O niekoľko rokov neskôr v Cuscu, meste vysoko v Andách v Peru, sme ja a Starší A. Theodore Tuttle viedli zhromaždenie sviatosti v dlhej, úzkej miestnosti, ktorá mala otvorené dvere na ulicu. Bola noc a počas príhovoru Staršieho Tuttlea sa v dverách zjavil malý chlapec, asi šesťročný. Mal oblečenú len roztrhanú košeľu, ktorá mu siahala až po kolená.

Naľavo od nás bol malý stolík s podnosom na chlieb určený na sviatosť. Táto hladná sirota z ulice zbadala chlieb a pomaly sa k nemu posúvala popri stene. Bol už takmer pri stolíku, keď ho zbadala žena sediaca pri uličke. Ráznym zavrtením hlavy ho vyhnala von do noci. Zastonal som.

Chlapec neskôr prišiel späť. Posúval sa popri stene a striedavo pozeral na chlieb a na mňa. Keď sa priblížil k miestu, odkiaľ by ho opäť mohla zbadať oná žena, natiahol som k nemu ruky a on pribehol ku mne. Posadil som si ho na kolená.

Potom, ako niečo symbolické, som ho posadil na stoličku Staršieho Tuttlea. Po záverečnej modlitbe sa hladný malý chlapec vytratil von do noci.

Keď som sa vrátil domov, povedal som o tom prezidentovi Spencerovi W. Kimballovi. Bol hlboko dojatý a povedal mi: „Na svojich kolenách ste držali národ.“ Povedal mi, viac než raz: „Táto skúsenosť má ďaleko väčší dosah, ako si teraz viete predstaviť.“

Keď som takmer stokrát navštívil Latinskú Ameriku, hľadal som v tvárach ľudí oného malého chlapca. Teraz už viem, čo tým prezident Kimball myslel.

Stretol som iného roztraseného chlapca na uliciach Salt Lake City. Bolo to v ďalšiu neskorú chladnú noc. Odchádzali sme z vianočnej večere z hotela. Po ulici kráčalo šesť alebo osem hlučných chlapcov. Všetci mali byť doma, preč z toho chladu.

Jeden chlapec nemal kabát. Rýchlo poskakoval, aby sa zahrial. Zmizol v bočnej uličke, bezpochyby v malom, chatrnom byte a v posteli, ktorá nemala dosť prikrývok na to, aby ho zohriala.

Večer, keď sa zakrývam prikrývkou, modlím sa za tých, ktorí nemajú žiadnu teplú posteľ, do ktorej by sa uložili.

Keď skončila Druhá svetová vojna, slúžil som na základni v Osake, v Japonsku. Mesto bolo zničené a ulice boli plné tehál, trosiek a bombových kráterov. Hoci väčšina stromov bola zničená výbuchmi, niektoré z nich stále stáli, s polámanými konármi a oškretými pňami, a mali tú odvahu, že na niekoľkých malých vetvičkách im vyrašili listy.

Chudé dievča, ktoré malo oblečené roztrhané farebné kimono, usilovne zbieralo žlté listy platanov do kytice. Toto malé dieťa vyzeralo, že si neuvedomuje zničenie, ktoré ju obklopovalo, keď sa šplhalo po troskách, aby pridalo do svojej kytice nové listy. Našla tú jedinú krásu, ktorá v jej svete zostala. Možno by som mal povedať, že ona bola tou jedinou krásnou časťou jej sveta. Keď o nej premýšľam, nejakým spôsobom to zvyšuje moju vieru. Toto dieťa bolo stelesnením nádeje.

Mormon učil, že malé deti sú živé v Kristovi¹ a nepotrebujú činiť pokánie.

Niekedy na začiatku minulého storočia pracovali dvaja misionári v horách na juhu Spojených štátov. Jedného dňa uvideli z vrcholu kopca ľudí, ktorí sa zhromaždili na rúbanisku ďaleko pod nimi. Títo misionári nemohli často kázať evanjelium toľkým ľuďom, tak sa pohli dole smerom k rúbanisku.

Malý chlapec sa utopil, a toto zhromaždenie bol pohreb. Jeho rodičia poslali pre kňaza, aby prehovoril na synovom pohrebe. Misionári zastali obďaleč, keď potulný kňaz zastal pred skľúčeným otcom a matkou a začal svoju kázeň. Ak títo rodičia očakávali, že im tento muž v rúchu poskytne útechu, museli byť sklamaní.

Prísne ich vyhrešil za to, že nedali malého chlapca pokrstiť. Odkladali to pre to, či ono, a teraz už bolo príliš neskoro. Veľmi hrubo im povedal, že ich malý chlapček išiel do pekla. Bola to ich chyba. Boli vinní za jeho nekonečné muky.

Keď bolo po kázni a chlapec bol pochovaný, starší pristúpili k žialiacim rodičom. „Sme služobníci Pána,“ povedali matke, „a máme pre vás posolstvo.“ Vzlykajúci rodičia počúvali, ako im dvaja starší čítajú zo zjavení a vydávajú svoje svedectvo znovuzriadenia kľúčov vykúpenia živých i mŕtvych.

Mám pochopenie pre toho kazateľa. Robil to najlepšie čo mohol s tým svetlom a poznaním, ktoré mal. Ale je tu niečo viac, než bol schopný ponúknuť. Je to plnosť evanjelia.

Títo starší prišli ako utešitelia, ako učitelia, ako služobníci Pána, ako tí, ktorí majú právomoc kázať evanjelium Ježiša Krista.

Oné deti, o ktorých som hovoril, predstavujú všetky deti nášho Nebeského Otca. „Dedičstvom od Hospodina sú synovia. … Blahoslavený je muž, čo si nimi naplnil tulec.“²

Stvorenie života je veľká zodpovednosť zosobášeného páru. Výzvou smrteľnosti je byť hodným a zodpovedným rodičom. Muž ani žena by nemali vychovávať deti samotní. Bolo určené, že deti majú dvoch rodičov – otca i matku. Žiadny iný vzor či proces to nemôže nahradiť.

Kedysi dávno mi jedna žena s plačom vyrozprávala, že keď študovala na vysokej škole, dopustili sa spolu s jej priateľom veľkej chyby. Zariadil jej potrat. Neskôr skončili školu, zosobášili sa a mali niekoľko ďalších detí. Povedala mi, ako veľmi ju teraz trápi to, keď sa pozerá na svoju rodinu, na svoje nádherné deti a vo svojej mysli vidí to prázdne miesto, kde chýba jedno dieťa.

Ak tento pár porozumie uzmiereniu a použije ho, zistia, že tieto skúsenosti a bolesť, ktorá je s nimi spojená, môžu byť zmazané. Žiadna bolesť netrvá večne. Nie je to ľahké, ale život nebol nikdy zamýšľaný tak, aby bol ľahký alebo spravodlivý. Pokánie a trvalá nádej, že príde odpustenie, budú vždy stáť za tú snahu.

Iný mladý pár mi so slzami v očiach vyrozprával, že práve idú od lekára, kde sa dozvedeli, že nikdy nemôžu mať svoje vlastné deti. Táto správa im zlomila srdce. Boli prekvapení, keď som im povedal, že v skutočnosti by mali byť veľmi šťastní. Čudovali sa, prečo som povedal takú vec. Povedal som im, že sú v neporovnateľne lepšej situácii než iné páry, ktoré sú schopné stať sa rodičmi, ale odmietnu to a sebecky sa vyhnú tejto zodpovednosti.

Povedal som im: „Vy aspoň chcete deti, a táto túžba bude hovoriť vo váš prospech nielen počas vášho života na zemi, ale i po ňom, pretože vám poskytne duchovnú a citovú stabilitu. Napokon na tom budete omnoho lepšie, pretože vy ste chceli deti, a nemohli ste ich mať, na rozdiel od tých, ktorí ich mohli mať, ale nechceli.“

Stále sú tu ďalší, ktorí neuzatvorili manželstvo a nemajú deti. Niektorí, následkom okolností, ktorým nemohli zabrániť, vychovávajú deti ako slobodné matky alebo slobodní otcovia. Toto je len dočasné. Vo večnom pláne vecí – a nie vždy je to v smrteľnosti – budú spravodlivé túžby a priania vyplnené.

„Ale ak jedine v tomto živote máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“³

Hlavným cieľom celej činnosti v Cirkvi je, že muž, jeho manželka a ich deti môžu byť doma šťastní, chránení zásadami a zákonmi evanjelia, bezpečne spečatení v zmluvách večného kňazstva. Manželia a manželky by mali porozumieť tomu, že ich prvým povolaním – z ktorého nebudú nikdy uvoľnení – je slúžiť jeden druhému, a potom svojim deťom.

Jedným z najväčších objavov rodičovstva je to, že od svojich detí sa učíme oveľa viac o tom, na čom naozaj záleží, než sme sa kedy naučili od svojich rodičov. Zisťujeme pravdivosť Izaiášovho proroctva, že „malé dieťa ich povedie“⁴.

V Jeruzaleme si Ježiš „zavolal dieťa, postavil ho medzi nich

a riekol: Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského.

Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, je najväčší v kráľovstve nebeskom.“⁵

„Ježiš však riekol: Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne; lebo takýchto je kráľovstvo nebeské.

I skladal ruky na ne a odišiel odtiaľ.“⁶

V Knihe Mormonovej čítame o návšteve Ježiša Krista v Novom Svete. Uzdravil ľudí a požehnal im, a potom prikázal, aby k Nemu priviedli malé deti.

Mormon zaznamenáva, že priviedli svoje malé deti a posadili ich na zem okolo Neho, a Ježiš stál uprostred; a zástup ustúpil, až k Nemu boli privedené všetky.⁷

Potom prikázal ľuďom, aby pokľakli. Spasiteľ, obklopený deťmi, pokľakol a pomodlil sa k nášmu Nebeskému Otcovi. Potom, ako sa pomodlil, Spasiteľ zaplakal a bral ich malé deti, jedno po druhom, a žehnal im a modlil sa za ne k Otcovi.

A keď to učinil, opäť zaplakal.⁸

Rozumiem tomu, čo Spasiteľ cítil k deťom. Je toho tak veľa, čo sa môžeme naučiť, keď nasledujeme Jeho príklad a modlíme sa za týchto maličkých⁹, žehnáme im a učíme ich.

Bol som desiatym z jedenástich detí. Tak ďaleko ako si spomínam, môj otec ani moja mama neslúžili vo významných povolaniach v Cirkvi.

Moji rodičia slúžili verne vo svojom najdôležitejšom povolaní – ako rodičia. Môj otec viedol náš domov v spravodlivosti, nikdy nie v hneve alebo v strachu. A tento mocný príklad môjho otca bol zvelebovaný nežnými radami mojej mamy. Evanjelium má mocný vplyv na životy každého z nás z rodiny Packerovcov a na ďalšie a ďalšie generácie, tak ďaleko, ako len môžeme dovidieť.

Dúfam, že budem ohodnotený ako dobrý muž, ako bol môj otec. Dúfam, že ešte predtým, ako budem počuť slová „správne“ od svojho Nebeského Otca, najprv si ich vypočujem od svojho smrteľného otca.

Veľakrát som si lámal hlavu nad tým, prečo som bol povolaný ako apoštol, a potom ako prezident Kvóra dvanástich, napriek tomu, že pochádzam z rodiny, kde by mohol byť otec označený ako neaktívny. Nie som jediný člen Dvanástich, na ktorého pasuje tento popis.

Napokon som uvidel a pochopil, že som bol možno povolaný kvôli týmto okolnostiam. A mohol som pochopiť prečo vo všetkom, čo robíme v Cirkvi, musíme, ako vedúci, zabezpečiť pre rodičov a deti spôsoby, ako tráviť čas spoločne ako rodina. Kňazskí vedúci musia byť pozorní k tomu, aby bola Cirkev priateľská k rodinám.

Existuje mnoho vecí, ktoré sa týkajú života podľa evanjelia Ježiša Krista, ktoré sa nedajú merať tým, čo je spočítané alebo zaznamenané v prezenčných listinách. Sme zavalení stavaním, rozpočtami, programami a postupmi. Pri tom sa ľahko stane, že prehliadneme samotného ducha evanjelia Ježiša Krista.

Príliš často sa pri mne niekto pristaví a povie: „Prezident Packer, nebolo by dobré, keby … ?“

Obyčajne ich zastavím a poviem nie, pretože predpokladám, že bude nasledovať nejaká nová aktivita alebo program, ktorý zväčší nároky na rodinné financie a na ich čas.

Čas strávený s rodinou je posvätný čas a mal by sa ochraňovať a mať v úcte. Naliehame na našich členov, aby preukazovali oddanosť svojim rodinám.

Keď sme sa zosobášili, spolu s mojou manželkou sme sa rozhodli, že prijmeme deti, ktoré sa nám narodia spolu so zodpovednosťou, ktorá prichádza s ich narodením a výchovou. Keď nastal ten správny čas, založili si svoje vlastné rodiny.

Počas nášho manželstva sa nám dvakrát stalo, že po narodení dvoch z našich chlapcov nám doktor povedal: „Obávam sa, že o neho prídete.“

V oboch prípadoch bola naša odpoveď taká, že ak náš drobný synček prežije, my mu dáme svoj život. V súvislosti s touto obeťou sme zistili, že rovnaká oddanosť je podobná tomu, čo si o každom z nás myslí náš Nebeský Otec. Aká božská myšlienka.

Teraz, na sklonku nášho života, sestra Packerová a ja rozumieme tomu a svedčíme o tom, že naše rodiny môžu byť večné. Keď poslúchame prikázania a plne žijeme podľa evanjelia, budeme ochránení a požehnaní. Našou modlitbou je, aby každý z našej rozrastajúcej sa rodiny – naše deti, vnúčatá a pravnúčatá – bol rovnako oddaný týmto vzácnym maličkým.

Otcovia a matky, nabudúce, keď budete vo svojich rukách pestovať bábätko, môžete získať vnútorné videnie tajomstiev a zámeru života. Budete lepšie rozumieť tomu, prečo je Cirkev taká, aká je a prečo je rodina základnou organizáciou v čase a na večnosti. Vydávam svedectvo, že evanjelium Ježiša Krista je pravdivé, že plán vykúpenia, ktorý sa tiež nazýva plán šťastia, je plánom pre rodiny. Modlím sa k Pánovi, aby rodiny v Cirkvi boli požehnané, rovnako ako rodičia a deti, aby sa toto dielo valilo vpred, ako zamýšľa Otec. Vydávam toto svedectvo v mene Ježiša Krista, amen.