Iba podľa zásad spravodlivosti

Asi mesiac potom, čo sme sa s manželkou zobrali, sme podnikli dlhú cestu autom. Ona šoférovala a ja som sa snažil relaxovať. Hovorím snažil som sa, pretože diaľnica, po ktorej sme išli, bola známa svojimi rýchlostnými radarmi a manželka mala vtedy miernu tendenciu k trocha rýchlejšej jazde. Povedal som jej: „Ideš príliš rýchlo. Spomaľ.“

Moja novomanželka si pomyslela: „Už šoférujem skoro 10 rokov a okrem učiteľa autoškoly mi ešte nikdy nikto nepovedal, ako mám šoférovať. A potom odvetila: „Čo ťa oprávňuje, aby si mi hovoril, ako mám šoférovať?“

Úprimne, jej otázka ma zaskočila. A tak, aby som sa čo najlepšie ujal svojich nových zodpovedností ženatého muža, som povedal: „Neviem – asi preto, že som tvoj manžel a mám kňazstvo“.

Bratia, dám vám jednu radu: Pokiaľ sa niekedy dostanete do podobnej situácie, tak toto nie je tá správna odpoveď. A som rád, že môžem povedať, že to bolo prvý a posledný raz, kedy som takúto chybu urobil.

V Náuke a zmluvách je vysvetlené, že právo používať kňazstvo v rodine a inde je priamo spojené so spravodlivosťou nášho života: Moci nebeské nemôžu byť ovládané či používané, iba ak podľa zásad spravodlivosti.¹ Ďalej sa píše, že túto moc strácame, pokiaľ uplatňujeme moc alebo panstvo, alebo donucovanie duší [druhých] v akejkoľvek miere nespravodlivosti.²

V písmach sa píše, že musíme viesť podľa „zásad spravodlivosti“. Tieto zásady sa týkajú všetkých vedúcich v Cirkvi a aj všetkých otcov a matiek v ich rodinách.³ Keď nad niekým uplatňujeme moc nespravodlivým spôsobom, strácame právo na Ducha Pánovho a aj na akúkoľvek právomoc, ktorú od Boha máme.⁴ Môžeme si myslieť, že tieto metódy používame pre dobro toho nad kým „moc uplatňujeme“. Kedykoľvek sa ale snažíme donútiť k spravodlivosti niekoho, kto môže a má používať vlastnú morálnu slobodnú vôľu, konáme nespravodlivo. V prípade, že stanovenie pevných hraníc pre niekoho iného je v poriadku, potom sa majú tieto hranice stanoviť s láskyplnou trpezlivosťou a spôsobom, ktorý druhých učí večné zásady.

Jednoducho nemôžeme nútiť druhých, aby robili to, čo je správne. Písma jasne ukazujú, že toto nie je podľa spôsobu Božieho. Donútenie vyvoláva odpor. Vyjadruje nedôveru a spôsobuje, že sa ľudia cítia neschopne. Keď tí, ktorí chcú ovládať druhých, pyšne predpokladajú, že o druhých vedia všetko najlepšie, tým sa príležitosti pre učenie vytrácajú. V písmach sa píše, že uplatňovanie nespravodlivého panstva je v povahe a je sklonom skoro všetkých ľudí⁵, a preto máme mať na pamäti, že je ľahké sa do tejto pasce chytiť. Aj ženy môžu uplatňovať nespravodlivé panstvo, aj keď sa v písmach píše o tomto probléme hlavne v spojení s mužmi.

Nespravodlivé panstvo často sprevádza neustále kritizovanie a odopieranie uznania či lásky. Tí, s ktorými sa takto zaobchádza, majú pocit, že sa takým vedúcim alebo rodičom nemôžu ničím zavďačiť a že nič nerobia správne. Múdri rodičia musia zvážiť, kedy sú deti pripravené používať svoju vlastnú slobodnú vôľu v konkrétnych oblastiach svojho života. Pokaľ ale rodičia vo všetkom rozhodujú sami a považujú to za svoje právo, výrazne tým obmedzujú rast a rozvoj svojich detí.

Deti máme doma iba na obmedzenú dobu. Pokiaľ im odovzdáme oné opraty mravnej slobody jednania až vo chvíli, kedy z domu odchádzajú, čakali sme príliš dlho. Pokiaľ im doma nikdy nebolo dovolené činiť dôležité rozhodnutia, potom schopnosť činiť múdre rozhodnutia nezískajú zo dňa na deň. Tieto deti sa často proti donucovaniu vzpierajú alebo sú ochromené neschopnosťou rozhodovať sa sami.

Múdri rodičia svoje deti pripravujú tak, aby sa bez nich ich deti zaobišli. Zatiaľ čo si deti osvojujú duchovnú vyspelosť nutnú pre správne používanie slobodnej vôle, rodičia im poskytujú príležitosť k rastu. A áno, to znamená, že deti občas urobia chyby a poučia sa z nich.

Naša rodina mala skúsenosť, ktorá nás naučila, ako deťom pomáhať rozvíjať schopnosť rozhodovať sa. Keď naša dcéra Mary dospievala, bola vynikajúcou futbalistkou. V jednom roku sa jej tím dostal do boja o majstrovský titul a čo sa nestalo, tento zápas sa mal hrať v nedeľu. Ako mladá žena sa Mary už veľa rokov učila, že sabat je dňom odpočinku a duchovnej regenerácie, a nie rekreácie. Napriek tomu ale cítila tlak zo strany trénerov a spoluhráčok, aby hrala, a tiež si želala nesklamať svoj tím.

Opýtala sa nás, čo má robiť. Spolu s manželkou sme mohli ľahko rozhodnúť za ňu. V tomto prípade sme sa však po zvážení a modlitbe rozhodli, že naša dcéra je pripravená prijať duchovnú zodpovednosť za svoje vlastné rozhodnutia. Prečítali sme si s ňou niektoré verše z písiem a povzbudzovali sme ju, aby sa o to pomodlila a zvážila to.

Po niekoľkých dňoch nám oznámila svoje rozhodnutie. V nedeľu zápas odohrá. No a čo teraz? Po ďalšom rozhovore a potom, čo sme získali uistenie od Ducha, sme urobili to, čo sme sľúbili a dovolili sme jej, aby svoje rozhodnutie hrať uskutočnila. Keď sa zápas skončil, Mary sa pomaly blížila k matke, ktorá na ňu čakala. „Oh, mami,“ povedala „to bol hrozný pocit. Už sa nikdy nechcem takto cítiť. V nedeľu už nikdy žiadny zápas hrať nebudem.“ A už to nikdy neurobila.

Mary teraz prijala zásadu svätenia sabatu za svoju. Keby sme ju donútili nehrať, pripravili by sme ju o vzácnu a mocnú príležitosť naučiť sa niečo o Duchu.

Ako vidíte, pomáhať deťom správne používať slobodnú vôľu si žiada, aby sme ich naučili ako sa majú modliť a získavať odpovede na svoje modlitby. Musíme ich tiež učiť o hodnote a účele poslušnosti a aj o všetkých ostatných základných zásadách evanjelia.⁶

Pri výchove detí sme sa rozhodli, že naším najdôležitejším cieľom bude pomôcť im nadviazať svoje vlastné spojenie s nebom. Vedeli sme, že sa nakoniec budú musieť spoliehať na Pána, a nie na nás. Brigham Young povedal: „Keby som mal stanoviť prioritu medzi všetkými povinnosťami, ktoré sú od detí ľudských žiadané, … na prvé a najpoprednejšie miesto by som dal povinnosť hľadať Pána, nášho Boha, pokiaľ neotvoríme cestu komunikácie z neba na zem – od Boha k svojej vlastnej duši.“⁷

Mary získala odpovede na modlitby už skôr, v iných situáciách, a tak sme verili, že v živote našej dcéry sa táto cesta komunikácie s nebom už rozvíja. Získala teda z toho zážitku pozitívne ponaučenie a bola pripravená rozhodovať sa v budúcnosti lepšie. Bez tohto spojenia s Duchom by si deti a aj dospelí mohli zdôvodňovať v mene používania slobodnej vôle celý rad zlých rozhodnutí. Zasľúbenie z písiem znie, že tí, ktorí sú múdri ... a vzali si Svätého Ducha za svojho sprievodcu …nebudú oklamaní.⁸

Ďalším a tragickým vedľajším účinkom nespravodlivého panstva môže byť strata dôvery v Božiu lásku. Poznám niektorých ľudí, ktorí boli vystavení vplyvu náročných a dominantných vedúcich alebo rodičov, a preto bolo ťažké cítiť práve tú lásku Nebeského Otca, ktorá by im na ceste spravodlivosti bola oporou a motiváciou.

Ak máme tým, za ktorých sme zodpovední, pomáhať nadviazať oné nesmierne dôležité spojenie s nebom, musíme byť takými rodičmi a vedúcimi, akí sú opísaní v 121. oddiele Náuky a zmlúv. Musíme konať iba presviedčaním, zhovievavosťou, jemnosťou a nepredstieranou láskou.⁹ Prezident Henry B. Eyring povedal: „Zo všetkej pomoci, ktorú môžeme dať týmto mladým ľuďom, tou najväčšou je, aby sme im dali pocítiť našu dôveru v to, že sú na ceste domov k Bohu a že ju môžu prejsť.“¹⁰

Keď premýšľame o zásadách, ktorými sa máme riadiť v Cirkvi a aj doma, dovoľte mi na záver uviesť príklad zo životopisu prezidenta Thomasa S. Monsona. Ann Dibbová, dcéra Monsonovcov, hovorí, že keď aj dnes vstúpi do dverí domu, v ktorom vyrastala, jej otec ju privíta slovami: „Aha, pozrime sa, kto prišiel. To sme radi, že je tu, no nie je nádherná?“ A Ann dodáva: „Moji rodičia mi vždy niečo pochválili; nezáleží na tom, ako vyzerám alebo čo som práve robila. … Keď idem navštíviť rodičov, viem že ma milujú, že ma pochvália, že som vítaná, že som doma.“¹¹

Bratia a sestry, toto je Pánov spôsob. Aj v prípade, že sa s vami v minulosti zle zaobchádzalo, viem, že Pán chce, aby ste prišli k Nemu.¹²Všetci sú milovaní. Všetci sú vítaní. V mene Ježiša Krista, amen.