Náuka Kristova

Vyjadrujeme hlbokú vďačnosť a lásku sestre Beckovej, sestre Allredovej a sestre Thompsonovej a členkám výboru Združenia pomoci.

V poslednej dobe sme svedkami rastúceho záujmu verejnosti o náuky Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. My toto vítame, pretože nakoniec naším základným poslaním je učiť evanjelium Ježiša Krista, Jeho náuku, po celom svete (pozri Matúš 28:19 – 20; NaZ 112:28). Musíme ale pripustiť, že sa vyskytovali a stále sa vyskytujú niektoré nedorozumenia ohľadom našej náuky a toho, na čom je založená. A práve o tejto téme by som rád dnes hovoril.

Spasiteľ učil Svoju náuku v zenite časov a Jeho apoštoli sa veľmi usilovne snažili chrániť túto náuku pred prívalom falošných tradícií a filozofií. Apoštolské listy v Novom zákone uvádzajú veľa prípadov, ktoré dokladajú, že už počas pôsobenia apoštolov sa šírilo závažné a všeobecné odpadlíctvo.¹

Storočia, ktoré nasledovali, osvetľovali občasné záblesky svetla evanjelia, pokiaľ v 19. storočí neožiaril svet jasný úsvit znovuzriadenia, a evanjelium Kristove bolo vo svojej plnosti a dokonalosti znova na zemi. Tento slávny deň začal vtedy, keď v stĺpe prevyšujúcom jas slnka (pozri Joseph Smith-- History 1:16), Boh Otec a Jeho Milovaný Syn, Ježiš Kristus, navštívili Josepha Smitha, a tak sa začala skutočná záplava zjavení spojených s božskou mocou a právomocou.

V týchto zjaveniach nachádzame to, čo by bolo možné nazvať ústrednou náukou Cirkvi Ježiša Krista, ktorá bola znovuzriadená na zemi. Sám Ježiš túto náuku definoval slovami zaznamenanými v Knihe Mormonovej: Ďalšom svedectve o Ježišovi Kristovi:

A toto je náuka moja, a je to náuka, ktorú mi dal Otec; a ja vydávam svedectvo o Otcovi a Otec vydáva svedectvo o mne, a Duch Svätý vydáva svedectvo o Otcovi a o mne; a ja vydávam svedectvo, že Otec prikazuje všetkým ľuďom, všade, aby činili pokánie a verili vo mňa.

A každý, kto vo mňa verí a je pokrstený, ten bude spasený; a to sú tí, ktorí zdedia kráľovstvo Božie.

A kto vo mňa neverí a nie je pokrstený, bude zatratený … 

A každý, kto verí vo mňa, verí aj v Otca; a tomu Otec vydá svedectvo o mne, lebo ho navštívi ohňom a Duchom Svätým. …

Veru, veru hovorím vám, že toto je náuka moja a každý, kto na nej stavia, stavia na skale mojej a brány pekelné ich nepremôžu (pozri3. Nefi 11:32 – 35, 39).

Toto je naše posolstvo, skala, na ktorej staviame, základ všetkého ďalšieho v Cirkvi. Podobne ako všetko, čo pochádza od Boha, je táto náuka čistá, je jasná a je ľahko pochopiteľná, dokonca aj pre dieťa. S radostným srdcom vyzývame všetkých, aby ju prijali.

V Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní „veríme všetkému, čo Boh zjavil, všetkému, čo teraz zjavuje a veríme, že zjaví ešte mnoho pozoruhodných a dôležitých vecí, týkajúcich sa kráľovstva Božieho“(Články viery 1:9). To znamená, že napriek tomu, že stále ešte veľa nevieme, pravdy a náuka, ktoré sme obdržali, prišli a budú ďalej prichádzať skrze božské zjavenie. V niektorých náboženstvách si teológovia nárokujú rovnakú právomoc učiť ako náboženskí vedúci a náukové otázky sa môžu stať predmetom názorových sporov medzi nimi. Niektorí spoliehajú na veľké ekumenické koncily zo stredoveku a na ich kréda. Iní kladú hlavný dôraz na úvahy teológov z poapoštolskej doby alebo na biblickú hermeneutiku a exegézu. My si ceníme vzdelanosť, ktorá obohacuje porozumenie, ale v dnešnej Cirkvi, rovnako ako v dávnych dobách, je stanovenie náuky Kristovej či napravenie náukových odchýlok záležitosťou božského zjavenia daného tým, ktorých Pán obdaril apoštolskou právomocou.²

V roku 1945 prezident J. Reuben Clark ml., vtedajší radca v Prvom predsedníctve, vysvetlil, ako sa v Cirkvi zverejňuje náuka a akú význačnú rolu zastáva prezident Cirkvi. Keď hovoril o členoch Prvého predsedníctva a Kvóre dvanástich apoštolov, prehlásil: „[Máme mať] na pamäti, že niektorým generálnym autoritám bolo dané zvláštne povolanie; majú zvláštny dar; je im vyjadrená podpora ako prorokom, vidcom a zjavovateľom, čo im dáva zvláštny duchovný dar vo vzťahu k výučbe druhých. Majú právo, moc a právomoc hlásať myseľ a vôľu Božiu Jeho ľudu, pričom sú podriadení všeobecnej moci a právomoci prezidenta Cirkvi. Iným generálnym autoritám nie je daný tento zvláštny duchovný dar a právomoc vzťahujúca sa na to, keď učia druhých; z toho vyplýva, že majú určité obmedzenie, a toto obmedzenie moci a právomoci, keď učia druhých, sa týka všetkých ostatných úradníkov a členov Cirkvi, lebo nikto z nich nie je obdarovaný tak ako prorok, vidca a zjavovateľ. Navyše, ako už bolo povedané, prezident Cirkvi má v tomto smere ďalšie a zvláštne duchovné obdarovanie, lebo je prorokom, vidcom a zjavovateľom pre celú Cirkev.“³

Ako Spasiteľ zjavuje svoju vôľu a náuku prorokom, vidcom a zjavovateľom? Môže jednať skrze posla alebo osobne. Môže hovoriť Svojím hlasom alebo hlasom Svätého Ducha – komunikáciou od Ducha k duchu, ktorá sa dá vyjadriť slovami alebo pocitmi, ktoré obsahujú porozumenie, ktoré je nevysloviteľné (pozri 1. Nefi 17:45; NaZ 9:8). Môže oslovovať Svojich služobníkov jednotlivo alebo keď jednajú v rade (pozri 3. Nefi 27:1 – 8).

Uvediem dva príklady z Nového zákona. Prvým je zjavenie, ktoré bolo dané hlavnému vedúcemu Cirkvi. Na začiatku knihy Skutkov sa dozvedáme, že Kristovi apoštoli hlásali posolstvo evanjelia iba Židom, a tak nasledovali príklad Ježišovho pôsobenia (pozri Matúš 15:24), ale potom, podľa Pánovho časového plánu, prišla doba na zmenu. Peter mal v meste Joppa sen, v ktorom videl rôzne zvieratá, ktoré sa spúšťali na zem z neba vo veľkom na štyroch rohoch zviazanom prestieradle (Skutky 10:11) a bolo mu prikázané: „Zabíjaj a jedz!“(Skutky 10:13.) Peter sa zdráhal, pretože niektoré zo zvierat boli podľa zákona Mojžišovho „nečisté“ a on nikdy neporušil prikázanie, ktoré požívanie týchto zvierat zakazovalo. Avšak hlas povedal Petrovi v sne: „Čo Boh očistil, to ty nemaj za poškvrnené!“(Skutky 10:15.)

Význam tohto sna sa vysvetlil, keď čoskoro potom prišlo na miesto, kde Peter býval, niekoľko mužov, ktorých poslal stotník Kornelius so žiadosťou, aby prišiel učiť ich pána. Kornelius zhromaždil významný počet príbuzných a priateľov a keď Peter zistil, že dychtivo čakajú na to, aby prijali jeho posolstvo, povedal:

„Mne Boh ukázal, aby som nikoho nemal za poškvrneného alebo nečistého. …

Naozaj, teraz poznávam, že Boh nikoho neuprednostňuje:

ale že Mu je príjemný, kto v ktoromkoľvek národe sa Ho bojí a koná spravodlivo“ (Skutky 10:28, 34 – 35; pozri tiež verše 17 – 24).

„Ešte Peter hovoril tieto slová, keď Duch Svätý zostúpil na všetkých, ktorí počúvali jeho reč.

A [tí] ..., ktorí prišli s Petrom, užasli ... že aj na pohanov vylial (Boh) dar Ducha Svätého.

… Vtedy povedal Peter:

Či môže niekto zabrániť pokrstiť vodou tých, čo prijali Ducha Svätého ako aj my?“ (Skutky 10:44 – 47).

Týmto zážitkom a zjavením, ktoré Peter obdržal, Pán pozmenil cirkevnú zvyklosť a zjavil svojim učeníkom širšie náukové porozumenie. A tak bolo hlásanie evanjelia rozšírené na celé ľudstvo.

Neskôr v knihe Skutkov nachádzame ďalší, do istej miery podobný príklad, ktorý tentokrát ukazuje, ako môžu zjavenia ohľadom náukových otázok prichádzať v prostredí zasadania rady. Vznikol spor ohľadom toho, či obriezka, požadovaná podľa zákona Mojžišovho, sa má ďalej dodržiavať ako prikázanie aj v evanjeliu a v Cirkvi Kristovej (pozri Skutky 15:1, 5). „Nato zišli sa apoštolovia a starší, aby uvažovali o tom“ (Skutky 15:6). Náš záznam o tejto rade je určite neúplný, ale bolo nám povedané, že po „dlhých hádkach“(Skutky 15:7), Peter, služobne najstarší apoštol, vstal a oznámil, čo mu Svätý Duch potvrdil. Pripomenul členom rady, že keď sa evanjelium začalo hlásať neobrezaným pohanom v Korneliovom dome, prijali Ducha Svätého práve tak ako obrezaní židovskí obrátení. Povedal, že Boh „nerobil rozdiel medzi nami a medzi nimi, ale vierou očistil im srdce.

Čo teda pokúšate teraz Boha a kladiete učeníkom na šiju jarmo, ktoré ani naši otcovia, ani my nevládali sme niesť?

Ale veríme, že z milosti Pána Ježiša Krista dôjdeme spasenia ako aj oni“(Skutky 15:9 – 11; pozri tiež verš 8).

Potom, čo Pavol, Barnabáš a možno aj ďalší, vyjadrili podporu Petrovmu prehláseniu, Jakub navrhol, aby bolo toto rozhodnutie oznámené Cirkvi listom, a členovia rady sa „jednomyseľne“ zjednotili (Skutky 15:25; pozri tiež verše 12 – 23). V liste oznamujúcom svoje rozhodnutie apoštoli napísali: „Duch Svätý a my“ (Skutky 15:28), alebo inými slovami, toto rozhodnutie prišlo prostredníctvom božského zjavenia skrze Ducha Svätého.

Podľa rovnakého vzoru sa riadime aj dnes v znovuzriadenej Cirkvi Ježiša Krista. Prezident Cirkvi môže oznamovať alebo vykladať náuky na základe zjavenia, ktoré mu bolo dané (pozri napríklad NaZ 138). Výklad náuky môže tiež vyjsť zo spojenej rady Prvého predsedníctva a Kvóra dvanástich apoštolov (pozri napríklad Official Declaration 2). Diskusia rady bude často zahŕňať posúdenie kanonizovaných písiem, určenie cirkevných vedúcich a minulé zvyklosti. Avšak podobne ako v novozákonnej Cirkvi, konečným cieľom nie je len zhoda medzi členmi rady, ale zjavenie od Boha. Je to proces, ktorý v snahe získať myseľ a vôľu Pánovu zahŕňa ako rozumové uvažovanie, tak aj vieru.⁴

Treba si však pamätať to, že nie každé vyhlásenie učinené vedúcim Cirkvi, minulé či súčasné, sa považuje za náuku. V Cirkvi sa všeobecne chápe, že vyhlásenie, učinené jednotlivým vedúcim pri určitej príležitosti, reprezentuje osobný, aj keď dobre zvážený názor, ktorý nebol prednesený ako oficiálne či záväzné stanovisko pre celú Cirkev. Prorok Joseph Smith učil, že „prorok [je] prorok len vtedy, keď [jedná] ako prorok“⁵. Už citovaný prezident Clark poznamenal:

„Túto myšlienku dokladá jednoduchý príbeh, ktorý mi ako chlapcovi hovoril otec, neviem od koho poznal ten príbeh, ale ilustruje túto myšlienku. Hovoril, že počas rozruchu pred príchodom [Johnstonovej] armády, brat Brigham kázal ľuďom na jednom rannom zhromaždení a energicky vyzýval k odporu voči prichádzajúcemu vojsku a hlásal zámer postaviť sa na odpor a zahnať vojsko na ústup. Na popoludňajšom zhromaždení potom povstal a povedal, že ráno toho dňa k nim hovoril Brigham Young, ale teraz prehovorí Pán. Potom predniesol príhovor, ktorého duch bol úplne opačný než pri raňajšom prejave. …

Cirkev vďaka svedectvu Ducha Svätého, ktorého členovia majú, pozná, či sú bratia pri hlásaní svojich názorov, pohnutí Duchom Svätýmʻ; a v príhodnom čase sa toto poznanie prejaví.“⁶

Prorok Joseph Smith potvrdil ústrednú úlohu Spasiteľa v našej náuke jednou výstižnou vetou: „Základnými zásadami nášho náboženstva sú svedectvá apoštolov a prorokov týkajúce sa Ježiša Krista, toho, že zomrel, bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia; a všetky ostatné veci, ktoré prináležia k nášmu náboženstvu, sú toho iba príveskom.“⁷ Svedectvo Josepha Smitha o Ježišovi spočíva v tom, že Ježiš žije, lebo Ho videl, dokonca na pravici Božej; a [počul] hlas vydávajúci svedectvo, že je Jednorodeným Otcovým (pozri NaZ 76:23; pozri tiež verš 22). Žiadam všetkých tých, ktorí počujú alebo čítajú toto posolstvo, aby sa skrze modlitbu a štúdium písiem snažili o to isté svedectvo týkajúce sa božskej povahy Ježiša Krista, Jeho uzmierenia a vzkriesenia. Prijmite Jeho náuku tým, že budete činiť pokánie, dáte sa pokrstiť, prijmete dar Ducha Svätého, a potom sa budete celý život riadiť zákonmi a zmluvami evanjelia Ježiša Krista.

Pretože sa blížia oslavy Veľkej noci, vydávam svoje vlastné svedectvo o tom, že Ježiš Nazaretský bol a je Syn Boží, ten istý Mesiáš, o ktorom sa prorokovalo v dávnych dobách. On je Kristus, ktorý trpel v Getsemane, zomrel na kríži, bol pochovaný a tretieho dňa skutočne znova vstal. Je vzkriesený Pán, skrze ktorého budeme my všetci vzkriesení a vďaka ktorému môžu byť všetci tí, ktorí si to želajú, vykúpení a povýšení v Jeho nebeskom kráľovstve. Toto je naša náuka, ktorá potvrdzuje všetky predchádzajúce svedectvá o Ježišovi Kristovi a ktorá je znova hlásaná pre dnešnú dobu. V mene Ježiša Krista, amen.