Milosrdní obdržia milosrdenstvo

Napäté a popretŕhané vzťahy sú také staré ako ľudstvo samé. Dávny Kain bol prvý, kto dovolil, aby rakovina horkosti a nenávisti rozožrala jeho srdce. V duši si pestoval pôdu pre závisť a nenávisť a dovolil týmto pocitom, aby dozreli natoľko, že potom urobil nemysliteľné – zavraždil svojho vlastného brata, čím sa stal otcom Satanových lží.²

Od týchto prvých dní duch závisti a nenávisti viedol k príbehom, ktoré patria k tým najtragickejším v dejinách. Tento duch obrátil Saula proti Dávidovi, synov Jákobových proti bratovi Jozefovi, Lamana a Lemuela proti Nefimu a Amalikiáša proti Moronimu.

Dokážem si predstaviť, že každý na tejto zemi je určitým spôsobom ovplyvnený týmto deštruktívnym duchom sváru, zlosti a pomsty. Možno sú dokonca aj chvíle, kedy tohto ducha rozoznávame sami v sebe. Keď máme pocit, že nám niekto ublížil, keď sme nahnevaní, či závidíme, vtedy je celkom ľahké súdiť druhých a často ich skutkom prisúdime zlé úmysly, aby sme ospravedlnili svoju vlastnú zlosť.

My samozrejme vieme, že to je zlé. Náuka je jasná. Všetci sme závislí na Spasiteľovi; nikto z nás nemôže byť spasený bez Neho. Kristove uzmierenie je nekonečné a večné. Odpustenie našich hriechov je niečím podmienené. Musíme činiť pokánie a musíme byť ochotní odpustiť druhým. Ježiš učil: Odpúšťajte si navzájom; lebo ten kto neodpúšťa ... [stojí] pred Pánom odsúdený; lebo v ňom zostáva väčší hriech³ a tiež „Blahoslavení milosrdní lebo oni milosrdenstva dôjdu“⁴.

Tieto slová sa pochopiteľne javia ako dokonale rozumné – keď sa vzťahujú na niekoho iného. Jasne a ľahko vidíme škodlivé následky, ktoré prichádzajú vtedy, keď druhí súdia a sú naplnení nenávisťou. A určite sa nám nepáči, keď niekto súdi nás.

Ale keď dôjde na naše vlastné predsudky a rozhorčenie, aj my často ospravedlňujeme svoj hnev ako spravodlivý a svoje súdy ako spoľahlivé a jediné správne. Aj keď nemôžeme vidieť do srdca druhého človeka, myslíme si, že dokážeme rozpoznať niečie zlé úmysly alebo dokonca to, že je niekto zlý. Keď sa však jedná o našu vlastnú zatrpknutosť, robíme výnimku, pretože máme pocit, že máme všetky potrebné informácie k tomu, aby sme mohli niekým opovrhnúť.

Apoštol Pavol vo svojom liste Rímskym povedal, že tí, ktorí vynášajú súdy nad druhými sú „neospravedlniteľní“. Povedal, že vo chvíli, keď súdime niekoho iného, odsudzujeme samých seba, lebo nikto nie je bez hriechu.⁵ Odmietnuť odpustiť je vážny hriech – jeden z tých, pred ktorým Spasiteľ varoval. Samotní Ježišovi učeníci hľadali vzájomne proti sebe zámienku a neodpúšťali si navzájom vo svojich srdciach; a pre toto zlo boli sužovaní a bolestivo trestaní.⁶

Náš Spasiteľ o tomto hovoril tak jasne, že zostáva len málo miesta pre osobnú interpretáciu: Povedal: Ja, Pán, odpustím tomu, komu odpustím, ale potom hovorí, že od nás je vyžadované, aby sme odpustili všetkým ľuďom.⁷

Môžem k tomu niečo dodať? Keď Pán žiada, aby sme odpúšťali všetkým ľuďom, znamená to odpúšťať aj sami sebe. Občas ten, komu je zo všetkých ľudí na svete najťažšie odpustiť, ale zároveň možno aj ten, kto naše odpustenie potrebuje najviac, je ten, kto sa na nás pozerá zo zrkadla.

Tento námet odsudzovania druhých by sa v podstate mohol učiť v kázaní o troch slovách. Keď príde na nenávisť, ohováranie, ignorovanie, výsmech, nenávisť, o snahu ublížiť, urobte prosím nasledovné:

Prestaňte s tým!

Je to také prosté. Jednoducho musíme prestať druhých súdiť a nahradiť posudzovacie myšlienky a pocity srdcom plným lásky k Bohu a Jeho deťom. Boh je náš Otec. My sme Jeho deti. Všetci sme bratia a sestry. Neviem presne ako túto zásadu nesúdiť druhých vyjadriť natoľko výstižne, dôrazne a presvedčivo, aby ste na ňu nezabudli. Môžem citovať písma, snažiť sa vysvetliť náuku alebo dokonca citovať samolepku na aute, ktorú som nedávno videl. Bola prilepená vzadu na nárazníku auta, ktorého vodič vyzeral trošku hrubo, ale slová na samolepke učili podnetnú zásadu. Stálo tam: „Nesúďte ma preto, že hreším inak než vy.“

Musíme si uvedomiť, že sme všetci nedokonalí – sme žobrákmi pred Bohom. Nedožadujeme sa všetci občas pokorne milosrdenstva a neprosíme o milosť? Nežiadame z celej sily našej duše o milosrdenstvo – aby nám boli odpustené chyby, ktoré sme učinili a hriechy, ktorých sme sa dopustili?

Pretože všetci spoliehame na milosrdenstvo Božie, ako môžeme odopierať druhým akúkoľvek mieru milosti, ktorú si tak naliehavo prajeme sami pre seba? Milovaní bratia a sestry, nemáme teda odpúšťať práve tak ako si želáme, aby bolo odpustené nám?

Je to ťažké urobiť?

Áno, samozrejme.

Odpustiť sebe a druhým nie je ľahké. Pre väčšinu z nás to v skutočnosti vyžaduje veľkú zmenu nášho postoja a spôsobu myslenia, dokonca zmenu srdca. Ale máme dobrú správu. Táto mocná zmena⁸ srdca je presne to, čo nám evanjelium Ježiša Krista má prinášať do života.

Ako k tomu dochádza? Skrze lásku Božiu.

Keď je naše srdce naplnené láskou Božou, deje sa v nás čosi dobré a čisté. „Aby sme zachovávali Jeho prikázania; a Jeho prikázania nie sú ťažké, pretože všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom.“⁹

Čím viac dovolíme, aby láska Božia riadila našu myseľ a pocity, tým viac dovolíme, aby nám srdcia napĺňala naša láska k Nebeskému Otcovi, a tým jednoduchšie je mať rád druhých čistou láskou Kristovou. Keď otvárame srdce tomu, aby ho hriala láska Božia, temnota a chlad nevraživosti a závisti sa nakoniec vytratí.

Ako vždy, naším príkladom je Kristus. Svojím učením a svojím životom nám ukázal cestu. Odpúšťal zlovoľným, hrubým a tým, ktorí sa Mu snažili ublížiť a uškodiť.

Ježiš povedal, že je ľahké milovať tých, ktorí milujú nás; aj zlovoľní tak činia. Ale Ježiš Kristus učil vyšší zákon. Jeho slová znejú po celé storočia a sú určené pre nás aj dnes. Sú určené pre všetkých, ktorí si prajú byť Jeho nasledovníkmi. Sú určené pre vás aj pre mňa: „Milujte svojich nepriateľov, [dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia] a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú [a vám sa protivia].“¹⁰

Keď je naše srdce naplnené láskou Božou, sme tak „dobrotiví, milosrdní, [odpúšťame si] ako aj Boh odpustil [nám] v Kristovi.“¹¹

Čistá láska Kristova môže z našich očí odstrániť triesky zlosti a hnevu a umožniť nám vidieť druhých tak, ako náš Nebeský Otec vidí nás: ako chybujúcich a nedokonalých smrteľníkov, ktorých hodnota a potenciál ďaleko presahujú možnosti nášho chápania. Pretože Boh nás tak nesmierne miluje, musíme sa my mať navzájom radi a odpúšťať si.

Moji drahí bratia a sestry, premýšľajte o nasledujúcich otázkach, a tak sa sami otestujte:

Prechovávate voči niekomu nenávisť?

Ohovárate, aj keď to, čo hovoríte, môže byť pravda?

Odstrkujete, zavrhujete alebo trestáte druhých kvôli niečomu, čo urobili?

Závidíte tajne niekomu?

Chcete niekomu ublížiť?

Ak ste na ktorúkoľvek otázku odpovedali áno, je možno na mieste, aby ste uplatnili oné trojslovné kázanie: Prestaňte s tým!

Vo svete plnom obviňovania a neprívetivosti je ľahké kameňovať druhých. Ale než tak urobíme, spomeňte si na slová Toho, kto je naším Majstrom a vzorom: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí ... kameňom.“¹²

Bratia a sestry, odložme kamene.

Buďme milí.

Odpúšťajme.

Hovorme s druhými láskavo.

Nech láska Božia napĺňa naše srdcia.

„Čiňme dobre všetkým.“¹³

Spasiteľ sľúbil: „Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú ... lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané.“¹⁴

Nemalo by byť toto zasľúbenie dostatočné k tomu, aby sme svoje úsilie vždy zameriavali na skutky láskavosti, odpustenia a pravej lásky, a nie na nejaké negatívne jednanie?

Nech ako nasledovníci Ježiša Krista oplácame zlo dobrom.¹⁵ Nevyhľadávajme odplatu ani nedovoľme, aby nás premohol hnev.

„Lebo je napísané: Mne patrí pomsta; ja odplatím, hovorí Pán.

Ak je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho; ak je smädný, napoj ho. …

Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom!“¹⁶

Pamätajte: milosrdenstvo nakoniec obdrží ten, kto je milosrdný.¹⁷

Ako členovia Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, nech sme kdekoľvek, buďme známi ako ľudia, ktorí majú lásku jeden k druhému.¹⁸

Bratia a sestry, v tomto živote je dosť zármutku a bolesti bez toho, aby sme niečo pridávali svojou vlastnou zatrpknutosťou, horkosťou a zlosťou.

Nie sme dokonalí.

Ľudia okolo nás nie sú dokonalí.¹⁹ Ľudia robia veci, ktoré nás zarmucujú a ktoré nás môžu sklamať a nahnevať. V tomto smrteľnom živote tomu tak bude.

Avšak, musíme odložiť svoje vlastné rozhorčenie. V rámci smrteľnosti sa musíme naučiť aj to, ako sa takýchto vecí zbaviť. Toto je Pánova cesta.

Pamätajte na to, že v nebi sú tí, ktorí majú spoločné toto: Je im odpustené. A sami odpúšťajú.

Zložte svoje bremeno k Spasiteľovým nohám. Zanechajte odsudzovanie. Umožnite Kristovmu uzmiereniu, aby zmenilo a uzdravilo vaše srdce. Milujte sa navzájom. Odpúšťajte jeden druhému.

Milosrdní obdržia milosrdenstvo.

O tom svedčím v mene Toho, ktorý miloval tak dokonale, že dal Svoj život za nás, Svojich priateľov – v posvätnom mene Ježiša Krista, amen.