Prečo v kňazskej službe

Nedávno som premýšľal o dvoch významných povolaniach, ktoré som obdržal ako držiteľ kňazstva v Cirkvi.

Prvé z týchto povolaní prišlo, keď som bol diakon. Navštevoval som so svojou rodinou pobočku Cirkvi vo Frankfurte v Nemecku. Boli sme požehnaní mnohými úžasnými ľuďmi v našej malej pobočke. Jedným z nich bol predseda pobočky brat Landschulz. Veľmi som ho obdivoval, dokonca aj preto, že sa skoro vždy tváril skôr vážne, veľmi oficiálne a väčšinu času bol oblečený do tmavého obleku. Pamätám si, že ako mladý muž som s priateľmi žartoval o tom, aký staromódny je náš predseda pobočky.

Musím sa zasmiať, keď na to tak teraz myslím, pretože celkom určite ma mladí v Cirkvi dnes vidia podobným spôsobom.

Raz v nedeľu mi prezident Landschulz oznámil, že by so mnou rád hovoril. Mojou prvou myšlienkou bolo „Čo som urobil zle?“ Moja myseľ premietala všetky veci, ktoré som mohol urobiť, čo by mohlo mať za následok tento rozhovor medzi predsedom pobočky a diakonom.

Prezident Landschulz ma pozval do malej triedy – naša zhromažďovacia budova nemala kanceláriu pre predsedu zboru – a tam mi predložil povolanie slúžiť ako prezident kvóra diakonov.

„Toto je dôležitá pozícia,“ povedal, a potom si vzal čas na to, aby mi vysvetlil prečo. Vysvetlil mi čo on a Pán odo mňa očakávajú a ako môžem obdržať pomoc.

Nepamätám si veľa z toho, čo povedal, ale pamätám si veľmi dobre ako som sa cítil. Zatiaľ čo hovoril, posvätný, božský Duch naplnil moje srdce. Mohol som cítiť, že toto je Spasiteľova Cirkev. A cítil som, že povolanie, ktoré mi ponúkol bolo inšpirované Duchom Svätým. Pamätám si, ako som kráčal von z tej malinkej triedy a cítil som sa o čosi vyšší než predtým.

Od toho času ubehlo už skoro šesťdesiat rokov a ja si stále ako poklad strážim tieto pocity dôvery a lásky.

Ako som tak premýšľal nad touto skúsenosťou, snažil som sa spomenúť si, koľko diakonov sme vtedy v pobočke mali. Pri najlepšej snahe si spomenúť, verím, že boli dvaja. Avšak je možné, že celkom dosť preháňam.

Ale skutočne nezáležalo či už tam bol jeden diakon alebo tucet. Cítil som sa poctený a chcel som slúžiť najlepšie ako som vedel, aby som nesklamal svojho predsedu pobočky, a tiež Pána.

Dnes si uvedomujem, že predseda pobočky ma do tejto pozície nepovolal iba tak, aby sa nepovedalo. Mohol mi jednoducho na chodbe alebo počas nášho kňazského stretnutia povedať, že budem novým prezidentom kvóra diakonov.

Namiesto toho so mnou strávil čas a pomohol mi porozumieť nie iba tomu, čo je mojou povinnosťou, ale čo je dôležitejšie, pomohol mi porozumieť prečo.

To je niečo, na čo nikdy nezabudnem.

Pointou tohto príbehu nebolo ani tak opísať ako postupovať pri povolávaní v Cirkvi (aj keď tento spôsob je úžasným príkladom toho, ako to učiniť). Je to pre mňa príklad motivujúcej moci vedúcich kňazstva, ktorá prebúdza ducha a inšpiruje činy.

Musíme si neustále pripomínať večné dôvody, ktoré stoja za tým, čo nám je prikázané robiť. Základné zásady evanjelia musia byť súčasťou tapisérie vášho života, dokonca aj keď to bude znamenať, že sa ich budete učiť znova a znova. To neznamená, že tento proces má byť rutinný alebo nudný. Radšej, pritom ako vyučujeme základné zásady vo svojich domovoch alebo v cirkvi, nechajme plamene nadšenia pre evanjelium a oheň svedectva prinášať svetlo, teplo a radosť do sŕdc tých, ktorých učíme.

Od novo vysväteného diakona k najstaršiemu vysokému kňazovi, my všetci máme zoznam toho, čo môžeme a máme robiť v našich kňazských zodpovednostiach. Oné čo je dôležité v našej práci a musíme sa snažiť ho naplniť. Ale je to v tom prečo kňazská služba v čom nachádzame oheň, zanietenie a moc kňazstva.

Oné čo v kňazskej službe nás učí čo robiť. Oné prečo inšpiruje našu dušu.

Oné čo informuje, ale to prečo pretvára.

Ďalšie kňazské povolanie, o ktorom som premýšľal ku mne prišlo o mnoho rokov neskôr, keď už som mal svoju vlastnú rodinu. Presťahovali sme sa späť do Frankfurtu v Nemecku a práve som bol v práci povýšený, a to si vyžadovalo veľkú časť môjho času a pozornosti. Počas tohto hektického obdobia môjho života mi Starší Joseph B. Wirthlin predložil povolanie slúžiť ako prezident kolu.

Počas môjho pohovoru s ním sa mi hlavou hnalo množstvo myšlienok, hlavne také znepokojivé obavy, že možno nebudem mať čas, ktorý si takéto povolanie bude vyžadovať. Napriek tomu, že som cítil pokoru a bol som týmto povolaním poctený, na chvíľočku som váhal, či ho prijmem. Ale bol to len chvíľkový záchvev, pretože som vedel, že Starší Wirthlin bol povolaný Bohom a že konal Pánovu prácu. Čo iné ako prijať som mohol urobiť?

Sú časy, kedy musíme vykročiť do neznáma s vierou, istotou, že Boh položí pod naše nohy pevnú zem, keď tak učiníme. A tak som vďačne prijal, vediac, že Boh zabezpečí spôsob.

V ranej dobe môjho povolania sme v našom kole mali privilégium byť vyučovaní jednými z najlepších učiteľov a vedúcich v Cirkvi – muži ako Starší Russell M. Nelson a prezident Thomas S. Monson prišli na územie nášho kolu. Ich učenie bolo ako rosa z neba a inšpirovalo nás. Ešte vždy mám poznámky, ktoré som si urobil počas školenia. Títo Bratia nám dali víziu toho, čo to znamená založiť kráľovstvo Božie budovaním osobného svedectva a posilňovaním rodín. Pomohli nám vidieť, ako používať pravdy evanjelia a jeho zásady v našich konkrétnych podmienkach a v tom konkrétnom čase. Inak povedané, inšpirovaní vedúci nám pomohli vidieť oné prečo v evanjeliu a my sme si mohli vyhrnúť rukávy a pustiť sa do práce.

Nie tak dlho predtým sme si uvedomili, že je veľmi veľa vecí, ktoré by sme ako kolové predsedníctvo mohli urobiť – bolo ich tak veľa, že v skutočnosti ak by sme si nezvolili inšpirované priority, mohli sme prehliadnuť a neurobiť tie dôležité veci. Protichodné priority sa začali kopiť, odvracajúc našu pozornosť od vízie, o ktorú sa Bratia s nami podelili. Je mnoho „dobrých“ vecí, ktoré môžeme robiť, ale nie všetky sú tie najdôležitejšie.

Naučili sme sa dôležitú lekciu: a síce, že niečo čo je dobré nie je vždy dostatočným dôvodom, aby nás to stálo náš čas a zdroje. Naše aktivity, iniciatívy a plány majú byť inšpirované a založené na onom prečo v našej kňazskej službe a nie na nejakom krátkodobom trende alebo zaujímavom momente. Inak povedané, môžu nás odvrátiť od našich snáh, roztrieštiť našu energiu a nechať nás, aby sme sa chytili do vlastných koníčkov, duchovných či časných, ktoré nie sú stredobodom učeníctva.

Bratia, my všetci vieme, že si to žiada sebadisciplínu, aby sme zostali sústredení na záležitosti, ktoré majú tú najväčšiu moc prehĺbiť našu lásku k Bohu a blížnemu, povzbudiť manželstvá, posilniť rodiny a budovať kráľovstvo Božie. Ako ovocné stromy s hojnosťou konárov a listov, naše životy potrebujú pravidelné prerezávanie, aby sa zabezpečilo, že využijeme svoju energiu a čas, aby sme dosiahli náš skutočný cieľ – „donášať dobré ovocie“!¹

Tak ako budeme vedieť, čo si vybrať? Všetci máme onú zodpovednosť, aby sme to zistili sami za seba. Avšak, je nám prikázané, aby sme usilovne študovali písma, dbali na slová prorokov a robili to v duchu vierou naplnenej modlitby.

Bratia, Boh je verný. Prostredníctvom Ducha Svätého bude hovoriť k našim mysliam a srdciam ohľadom cesty, ktorú máme nasledovať v každej časti našich životov.

Ak je vaše srdce čisté – ak vyhľadávame nie našu vlastnú slávu, ale slávu Všemohúceho Boha, ak činíme Jeho vôľu, ak je naším želaním požehnávať životy našej rodiny a blížnych – nebudeme kráčať sami. Ako nám prezident Monson často pripomína: „Ak sme v Pánovej záležitosti, máme oprávnenie na Pánovu pomoc.“²

Váš Nebeský Otec pôjde pred tvárou vašou. [On] bude po vašej pravici a po vašej ľavici a [Jeho] Duch bude v srdci vašom a [Jeho] anjeli okolo vás, aby vás podopierali.³

Moji drahí bratia, božské požehnania pre kňazskú službu sú aktivované skrze našu usilovnú snahu, našu ochotu obetovať a našu túžbu činiť to, čo je správne. Buďme tými, ktorí konajú a nie tými, pre ktorých sa koná. Kázanie je v poriadku, ale kázne, ktoré nevedú k činom sú ako ohne bez tepla alebo ako voda, ktorá nemôže uhasiť smäd.

Je to vo využití náuky, kedy očisťujúci plameň evanjelia rastie a moc kňazstva roznecuje naše duše.

Thomas Edison, ten muž, ktorý zaplavil svet žiarou elektrického svetla, povedal: „Hodnota idey tkvie v jej využití.“⁴ Podobným spôsobom, náuka evanjelia sa stáva ešte vzácnejšou, keď sa používa.

Nemôžeme dovoliť, aby náuky kňazstva ležali ladom v našich srdciach a neovplyvňovali naše životy. Ak existuje manželstvo alebo rodina, ktorá potrebuje zachrániť – možno aj vaša vlastná – nečakajte, aby ste videli, čo sa stane. Radšej poďakujme Bohu za plán šťastia, v ktorom je obsiahnutá viera, pokánie, odpustenie a nové začiatky. Uplatnenie kňazskej náuky nás bude oprávňovať ako manželov, otcov a synov, ktorí rozumejú tomu, prečo kňazstvo a jeho moc znovu obnovuje a zabezpečuje krásu a posvätnosť večných rodín.

Generálna konferencia je vždy dobrou príležitosťou ako pre počúvanie, tak aj pre činy. A preto, buďme „činiteľmi slova, a nie len poslucháčmi“⁵. Bratia, vyzývam vás, aby ste zvážili slová vyrieknuté služobníkmi Boha tento víkend. Pokľaknite na kolená. Žiadajte Boha, vášho Nebeského Otca, aby osvietil vašu dušu a dotkol sa vašich sŕdc. Proste Boha o vedenie vo svojich každodenných životoch a vo vašich cirkevných zodpovednostiach a v špecifických výzvach dnešnej doby. Nasledujte vedenie Ducha – bez odkladu. Ak budete robiť všetky tieto veci, sľubujem vám, že Pán vás neopustí a nebudete kráčať sami.

Vieme, že napriek našim najlepším úmyslom sa veci nebudú vždy vyvíjať podľa plánu. Robíme chyby v živote a robíme ich aj v kňazskej službe. Občas sa potkneme a zlyháme.

Keď nám Pán radí, aby sme pokračovali s trpezlivosťou pokiaľ nebudeme zdokonalení⁶, znamená to, že On vie, že na to treba čas a vytrvalosť. Porozumenie onému prečo evanjelium a prečo v kňazstve nám pomôže vidieť božský zámer v tom všetkom. Dodá nám to motiváciu a posilnenie, aby sme robili správne veci, dokonca aj keď sú ťažké. Tým, že zostaneme zameraní na základné zásady života evanjelia, požehná nás to jasnosťou, múdrosťou a smerovaním.

Nepôjdeme ďalej v takej veľkej veci?⁷ Áno, bratia, pôjdeme!

Vedení Duchom Svätým, poučíme sa z našich omylov. Ak zakopneme, znova sa postavíme. Ak zakolíšeme, pôjdeme ďalej. Nikdy nebudeme váhať; nikdy sa nevzdáme.

Ako mocné bratstvo večného kňazstva Božieho, budeme stáť spolu, plece pri pleci, sústredení na zásady znovuzriadeného evanjelia Ježiša Krista a vďačne slúžiac nášmu Bohu a blížnemu s oddanosťou a láskou.

Moji drahí bratia, svedčím vám dnes, že Boh Otec a Jeho Syn, Ježiš Kristus, žijú. Sú skutoční! Sú tam!

Nie ste sami. Vášmu Otcovi v Nebi na vás záleží a túži vás požehnávať a podporovať v spravodlivosti.

Buďte si istí, že Boh hovorí k ľudstvu v našej dobe. Hovorí k vám!

Prorok Joseph Smith videl to, čo povedal, že videl. Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní je znovuzriadená na zemi mocou a právomocou Všemohúceho Boha.

Je mojou modlitbou, aby sme ako držitelia Jeho kňazstva vždy zostali naladení na oné prečo v kňazskej službe a aby sme používali zásady znovuzriadeného evanjelia, aby sme pretvárali naše životy a životy tých, ktorým slúžime.

Ak tak budeme činiť, nekonečná moc uzmierenia prečistí, očistí a vybrúsi naše duše a charakter tak, aby sme sa stali takými mužmi, akými máme byť. O tomto svedčím v posvätnom mene Ježiša Krista, amen.