Ochotní a hodní slúžiť

Moji milovaní bratia, aké úžasné je opäť sa s vami stretnúť. Vždy, keď sa zúčastňujem na všeobecnom kňazskom zasadaní, uvažujem nad učeniami niektorých najušľachtilejších Božích vedúcich, ktorí kedy hovorili na všeobecnom kňazskom zasadaní Cirkvi. Mnohí už získali svoju večnú odmenu, a napriek tomu nám poskytujú inšpirované vedenie skrze genialitu ich mysle, z hĺbky ich duše a skrze ich láskavé srdce. Dnes sa s vami podelím o niektoré ich učenia o kňazstve.

Od proroka Josepha Smitha: „Kňazstvo je večná zásada a existovalo s Bohom od večnosti, a bude trvať do večnosti, bez počiatku dní či konca rokov.“¹

Zo slov prezidenta Wilforda Woodruffa sa učíme: „Sväté kňazstvo je kanál, skrze ktorý Boh komunikuje a jedná s človekom na zemi; a nebeskí poslovia, ktorí navštevujú zem, aby komunikovali s človekom, sú mužovia, ktorí držali a ctili si kňazstvo, pokiaľ prebývali v tele; a všetko, čo Boh dal, aby bolo učinené pre spásu človeka, od príchodu človeka na zem až po vykúpenie sveta, bolo a bude učinené cnosťou večného kňazstva.“²

Prezident Joseph F. Smith ďalej objasnil: „Kňazstvo je … moc Božia zverená mužovi, a ňou môže muž jednať na zemi pre spásu ľudskej rodiny, v mene Otca a Syna, a Ducha Svätého a konať legitímne; nie tým, že si bude uzurpovať túto právomoc, nie tým, že ju prevezme od generácií, ktoré sú mŕtve a dávno minulé, ale s právomocou, ktorá bola daná v týchto dňoch, v ktorých žijeme, prostredníctvom služby anjelov a duchov z výsosti, priamo z prítomnosti Všemohúceho Boha.“³

A nakoniec od proroka Johna Taylora: „Čo je kňazstvo? … Je to Božia vláda, či už na zemi alebo na nebesiach, lebo onou mocou, vôľou či zásadou sú spravované všetky veci na zemi a na nebesiach a onou mocou sú všetky veci udržiavané a podporované. Spravuje všetky veci, riadi všetky veci, podporuje všetky veci a musí tak činiť so všetkými vecami, ktoré prináležia pravde a Bohu.“⁴

Ako sme len požehnaní, že sme tu v týchto posledných dňoch, keď je kňazstvo Božie na zemi. Akú máme výsadu, že môžeme niesť toto kňazstvo. Kňazstvo nie je ani tak darom, ako poverením slúžiť, výsadou pozdvihovať a príležitosťou požehnávať životy ostatných.

S týmito príležitosťami prichádzajú zodpovednosti a povinnosti. Mám rád a vážim si ušľachtilé slovo povinnosť a všetko, čo k nemu prináleží.

V takom či onakom postavení, v takom či onakom prostredí, chodím na kňazské zhromaždenia už 72 rokov – odkedy som bol vo veku 12 rokov vysvätený za diakona. Čas ide rozhodne dopredu. Povinnosť nás udržuje v tempe pochodu. Povinnosť neslabne ani sa nezmenšuje. Tragické nezhody prichádzajú a odchádzajú, ale vojny požadujúce duše ľudí pokračujú bez obmedzenia. Ako zvuk poľnice prichádza slovo Pána svetu, k vám, ku mne a k držiteľom kňazstva všade na svete. Naučte sa teda každý svoju povinnosť a venujte sa so všetkou usilovnosťou úradu, do ktorého ste boli ustanovení.⁵

Volanie k povinnosti zastihlo Adama, Nóacha, Abraháma, Mojžiša, Samuela i Dávida. Zastihlo proroka Josepha Smitha a každého z jeho nasledovníkov. Volanie k povinnosti zastihlo chlapca Nefiho, keď mu Pán nariadil, prostredníctvom svojho otca Lehiho, aby sa so svojimi bratmi vrátil do Jeruzalema a získal od Labana mosadzné dosky. Nefiho bratia reptali, hovoriac, že je to ťažká vec, ktorá sa od nich požaduje. Aká bola Nefiho odpoveď? Povedal, že pôjde a učiní to, čo mu prikázal Pán, lebo vie, že Pán nedáva prikázania deťom ľudským, ak by pre ne nepripravil cestu ako dosiahnuť to, čo im prikázal.⁶

Keď vás alebo mňa zastihne toto isté volanie, aká bude naša odpoveď? Budeme reptať ako Laman a Lemuel a povieme, že je to ťažká vec, ktorú od nás vyžaduje?⁷ Alebo, spolu s Nefim, každý jednotlivo vyhlásime: Ja pôjdem. Urobím to? Budeme ochotní slúžiť a poslúchať?

Niekedy sa múdrosť Božia človeku zdá ako pochabosť alebo ako niečo príliš zložité, ale najväčšie a najhodnotnejšie lekcie, ktoré sa môžeme v smrteľnosti naučiť sú, že ak Boh hovorí a človek poslúcha, bude vždy činiť správne.

Keď premýšľam nad slovom povinnosť a nad tým, ako môže vykonávanie našej povinnosti obohatiť náš život a životy ostatných, spomeniem si na slová, ktoré napísal slávny básnik a autor:

Robert Louis Stevenson to formuloval iným spôsobom. Povedal: „Viem, čo je pôžitok, lebo som vykonal dobrú prácu.“⁹

Keď vykonávame svoje povinnosti a používame svoje kňazstvo, nájdeme skutočnú radosť. Zakúsime uspokojenie z toho, že si splníme svoje povinnosti.

Učíme sa konkrétne povinnosti kňazstva, ktoré držíme, či už je to Áronove alebo Melchisedekove kňazstvo. Nalieham na vás, aby ste uvažovali o týchto povinnostiach, a potom ich z celej svojej sily naplnili. Aby ste tak mohli činiť, musíte byť hodní. Majme pripravené ruky, čisté ruky a ochotné ruky, tak aby sme sa mohli zapojiť a poskytnúť to, čo by náš Nebeský Otec chcel, aby ostatní obdržali od Neho. Ak nie sme hodní, je možné, že stratíme moc kňazstva a ak ju stratíme, stratíme základ povýšenia. Buďme hodní slúžiť.

Prezident Harold B. Lee, jeden z najväčších učiteľov v Cirkvi, povedal: „Keď sa niekto stane držiteľom kňazstva, stáva sa Pánovým zástupcom. Mal by premýšľať o svojom povolaní ako keby konal v Pánovej veci.“¹⁰

Počas Druhej svetovej vojny, na začiatku roku 1944, sa stala udalosť, v ktorej zohrávalo svoju úlohu kňazstvo, keď príslušníci námornej pechoty Spojených štátov obsadili atol Kwajalein, ktorý je súčasťou Maršalových ostrovov a nachádza sa v Tichom oceáne približne na pol cesty medzi Austráliou a Havajom. To, čo sa salo, vyrozprával novinár, nečlen Cirkvi, ktorý pracoval na Havaji pre miestne noviny. V roku 1944 napísal novinový článok, ktorý nasledoval po tejto udalosti a v ktorom vysvetlil, že on a ostatní novinári sa vylodili na atol Kwajalein v druhej vlne po námornej pechote. Ako postupovali, zbadali mladého muža, ktorý ležal na vode tvárou dole, pravdepodobne ťažko zranený. Plytčina okolo neho bola sfarbená do červena jeho krvou. A potom zbadali iného muža, ktorý išiel smerom k svojmu zraneného priateľovi. Ten druhý námorník bol tiež zranený, jeho ľavá ruka bezvládne visela pri boku. Zdvihol tomu mužovi vo vode hlavu, aby ho zachránil pred utopením. Panickým hlasom volal o pomoc. Novinári sa opäť pozreli na mladého muža, ktorý potreboval pomoc, a zakričali späť: „Synak, pre tohto chlapca nemôžeme už nič urobiť.“

„Potom,“ napísal novinár, „som uvidel niečo, čo som nikdy predtým nevidel.“ Tento chlapec, sám vážne zranený, privliekol zdanlivo mŕtve telo svojho spolubojovníka na breh. „Položil si jeho hlavu na kolená. … Aký to bol obraz – títo dvaja ťažko zranení chlapci – obaja … bezúhonní, nádherní mladí muži, dokonca i v tejto ťažkej situácii. A jeden z tých chlapcov sklonil svoju hlavu nad druhým a povedal:, Prikazujem ti, v mene Ježiša Krista a mocou kňazstva, aby si žil dovtedy, kým neprivediem lekára.ʻ“ Novinár zakončil svoj článok: „Všetci traja [dvaja námorníci a ja] sme v nemocnici. Lekári nevedia [ako mohli prežiť], ale ja to viem.“¹¹

Všade tam, kde je kňazstvo pochopené, kde je jeho moc držaná v úcte a používaná správnym spôsobom, a kde je používaná viera, sú vidieť zázraky. Keď viera vystrieda pochybnosti, keď nesebecká služba eliminuje sebecké úsilie, moc Božia vyvolá Jeho úmysly.

Povolanie služby prichádza potichu, keď my, držitelia kňazstva, reagujeme na úlohy, ktoré dostaneme. Prezident George Albert Smith, skromný a efektívny vodca, vyhlásil: „Najprv je vašou úlohou naučiť sa to, čo Pán požaduje, a potom mocou a silou Jeho svätého kňazstva zvelebovať vaše povolanie v prítomnosti vašich spoločníkov [tak], … že vás ľudia budú radi nasledovať.“¹²

Takéto volanie k povinnosti – nie tak dramatické, ale predsa len také, ktoré pomohlo zachrániť dušu – prišlo ku mne v roku 1950, keď som bol práve povolaný za biskupa. Mojich zodpovedností ako biskupa bolo veľa a boli rôzne, a ja som sa pokúšal robiť to najlepšie, čo bolo v mojich silách, aby som urobil všetko, čo bolo odo mňa požadované. V tej dobe boli Spojené štáty zapojené do inej vojny. Kvôli tomu, že veľa našich členov slúžilo v armáde, sme z Cirkevného ústredia dostali za úlohu, aby všetci biskupi zabezpečili, aby mal každý, kto slúži, predplatné Church News a Improvement Era, čo boli v tom čase cirkevné časopisy. Okrem toho bol každý biskup požiadaný, aby každý mesiac napísal osobný list každému vojakovi v službe zo svojho zboru. Náš zbor ich mal 23. Kňazské kvóra usilovne pracovali na tom, aby zabezpečili fondy na predplatné týchto publikácií. Ja som prijal úlohu, či dokonca povinnosť, napísať každý mesiac 23 osobných listov. Po všetkých tých rokoch stále mám kópie mnohých mojich listov a odpovedí, ktoré som dostal. Keď si opäť čítam tie listy, tlačia sa mi slzy do očí. Je to radosť opäť sa učiť o záväzku vojaka žiť podľa evanjelia, o rozhodnutí námorníka zachovať si vieru spolu so svojou rodinou.

Jedného večera som dal jednej sestre zo zboru kôpku 23 listov na ten mesiac. Jej úlohou bolo poslať ich a zaznamenávať všetky zmeny do zoznamu adries. Mrkla na jednu obálku a s úsmevom sa opýtala: „Biskup, ešte vás to neprestalo baviť? To je ďalší list pre brata Brysona. Toto je už sedemnásty list, ktorý ste poslali, a stále ste nedostali odpoveď.“

Odvetil som: „Nuž, možno príde tento mesiac.“ A ukázalo sa, že to bolo v ten mesiac. Prvý raz mi odpovedal na môj list. Jeho odpoveď je drahocenná pamiatka, je to poklad. Slúžil ďaleko na vzdialenom mieste, bol osamelý, v izolácii a túžil po domove. Napísal: „Drahý biskup, nie som veľmi dobrý v písaní listov.“ (To som mu už dávno mohol povedať aj ja.) Jeho list pokračoval: „Ďakujem vám za Church News a ostatné časopisy, ale najviac vám ďakujem za vaše osobné listy. Začal som vo svojom živote písať novú stránku. Bol som vysvätený za kňaza v Áronovom kňazstve. Moje srdce prekypuje radosťou. Som šťastný muž.“

Brat Bryson nebol šťastnejší než jeho biskup. Naučil som sa praktické využitie príslovia: „Konaj [svoju] povinnosť; to je najlepšie; ostatné nechaj na Pána.“¹³

O niekoľko rokov, keď som bol členom kolu Salt Lake Cottonwood, ktorého prezidentom bol James E. Faust, dal som si tento príbeh do súvisu s úsilím povzbudzovať členov, aby venovali viac pozornosti tým, ktorí slúžili v armáde. Po zhromaždení ku mne prišiel dobre vyzerajúci mladý muž. Chytil ma za ruku a spýtal sa: „Biskup Monson, pamätáte sa na mňa?“

Náhle som zistil, kto je to. „Brat Bryson!“ Zvolal som. „Ako sa máte? Čo robíte v Cirkvi?“

Srdečne a s očividnou hrdosťou mi odpovedal: „Mám sa dobre. Slúžim v predsedníctve kvóra starších. Ďakujem vám opäť za váš záujem o mňa a za tie osobné listy, ktoré ste mi posielali a ktoré si veľmi cením.“

Bratia, svet potrebuje našu pomoc. Robíme všetko, čo môžeme? Pamätajme na slová prezidenta Johna Taylora: „Ak nezveľaďujete svoje povolania, Boh vás bude činiť zodpovednými za tých, ktorých ste mohli zachrániť, ak by ste si konali svoju povinnosť.“¹⁴ Sú tu nohy, ktoré je potrebné upevniť, ruky, ktoré je potrebné stisnúť, mysle, ktoré je treba povzbudiť, srdcia, ktoré je potrebné inšpirovať a duše, ktoré je potrebné zachrániť. Požehnania večnosti vás očakávajú. Je vaším privilégiom nebyť len prizerajúcimi sa, ale zapojiť sa do kňazskej služby. Počúvajme inšpirujúcu pripomienku, ktorá sa nachádza v liste Jakuba: „Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba.“¹⁵

Naučme sa našu povinnosť a uvažujme o nej. Buďme ochotní a hodní slúžiť. Dúfam, že môžeme pri vykonávaní našich povinností pokračovať v Majstrových stopách. Keď vy i ja kráčame po ceste, po ktorej kráčal Ježiš, zistíme, že je niečím viac, než len dieťaťom v Betleheme, viac, než tesárov syn, viac, než ten najväčší učiteľ, ktorý kedy žil. Zistíme, že je Syn Boží, náš Spasiteľ a Vykupiteľ. Keď prišlo k Nemu povolanie Jeho povinnosti, On odpovedal: „Otec tvoja vôľa sa staň a tvoja buď sláva naveky.“¹⁶ Kiež každý z nás činí to isté, o to sa modlím v Jeho svätom mene, v mene Ježiša Krista, nášho Pána, amen.