„Pretože ja žijem, aj vy budete žiť“

Keď sme slúžili ako mladí misionári v Čile, ja a môj spoločník sme sa stretli so sedemčlennou rodinou z pobočky. Ich matka chodila každý týždeň na zhromaždenie so svojimi deťmi. Predpokladali sme, že sú dlhoročnými členmi Cirkvi. Po niekoľkých týždňoch sme zistili, že nie sú pokrstení.

Okamžite sme tú rodinu kontaktovali a spýtali sme sa, či by sme mohli prísť k nim domov a učiť ich. Ich otec nemal záujem učiť sa o evanjeliu, ale nemal žiadne námietky, aby sme učili jeho rodinu.

Sestra Ramirezová robila počas lekcií veľké pokroky. Veľmi sa túžila naučiť všetky náuky, ktoré sme učili. Keď sme sa jedného večera rozprávali o krste malých detí, učili sme, že malé deti sú nevinné a nepotrebujú krst. Vyzvali sme ju, aby čítala v Knihe Mormonovej, kde sa písalo, že

o pokání a krste by mali byť učení tí, ktorí dosiahli zodpovednosť a sú schopní spáchať hriech; rodičia by mali byť učení, že musia činiť pokánie a byť pokrstení, a pokoriť sa ako malé deti, a že budú všetci spasení aj so svojimi malými deťmi.

Malé deti pokánie nepotrebujú, ani krst. Krst je ku pokániu k splneniu prikázaní na odpustenie hriechov.

Malé deti sú živé v Kristovi už od založenia sveta; ak tomu tak nie je, Boh je Bohom strániacim, a tiež Bohom premenlivým a činiacim rozdiely medzi osobami; pretože koľko malých detí zomrelo bez krstu!¹

Po prečítaní týchto veršov začala sestra Ramirezová vzlykať. Ja a môj spoločník sme boli zmätení. Spýtal som sa: „Sestra Ramirezová, povedali sme alebo urobili niečo, čo vás urazilo?“

Odpovedala: „Och nie, Starší, neurobili ste nič zlé. Pred šiestimi rokmi sa mi narodil malý chlapec. Zomrel predtým, než sme ho mohli dať pokrstiť. Náš kňaz nám povedal, že kvôli tomu, že nebol pokrstený, bude v prázdnote po celú večnosť. Celých šesť rokov som v sebe nosila bolesť a vinu. Po prečítaní týchto veršov viem mocou Ducha Svätého, že sú pravdivé. Pocítila som, ako bola zo mňa sňatá obrovská záťaž a tieto slzy sú slzy radosti.“

Pripomenulo mi to učenia proroka Josepha Smitha, ktorý učil túto upokojujúcu náuku: „Pán si berie mnohých, dokonca v detstve, aby mohli utiecť pred závisťou človeka a bolesťami, a zlom tohto sveta; boli príliš čistí, príliš pôvabní, aby žili na zemi; preto, ak to správne zvážime, namiesto smútenia máme dôvod radovať sa, lebo sú zbavení zla a my budeme čoskoro opäť s nimi.“²

Po šiestich rokoch znášania takmer neznesiteľného zármutku a bolesti, pravá náuka, zjavená milujúcim Otcom v nebi skrze žijúceho proroka, priniesla tejto trýznenej žene láskyplný pokoj. Je zbytočné povedať, že sestra Ramirezová a jej deti, ktoré mali osem rokov a viac, boli pokrstení.

Pamätám si, že som písal svojej rodine vyjadrujúc vďačnosť za to, že som pocítil vo svojom srdci o znalosť tomto, a veľa ďalších prostých a vzácnych právd znovuzriadeného evanjelia Ježiša Krista. Nikdy som ani len nesníval, ako ma táto úžasná pravdivá zásada ovplyvní v budúcich rokoch a ukáže sa byť mojím balzamom z Gileádu.

Rád by som hovoril k tým, ktorí stratili dieťa a pýtali sa: „Prečo ja?“ alebo možno dokonca spochybňovali svoju vlastnú vieru v milujúceho Otca v nebi. Je mojou modlitbou, aby som snáď priniesol mocou Ducha Svätého trochu nádeje, pokoja a pochopenia. Je mojou túžbou byť nástrojom pomoci pri znovuzriadení vašej viery v nášho milujúceho Otca v nebi, ktorý pozná všetky veci a dovolí, aby sme prežívali skúšky, aby sme Ho tak mohli spoznať a milovať, a pochopiť, že bez Neho nemáme nič.

4. februára 1990 sa narodil náš tretí syn ako šieste dieťa. Dali sme mu meno Tyson. Bol to nádherný malý chlapec a rodina ho privítala s otvoreným srdcom a náručou. Jeho bratia a sestry boli na neho veľmi hrdí. Všetci sme si mysleli, že je to ten najdokonalejší malý chlapec, aký sa kedy narodil.

Keď mal Tyson osem mesiacov, vdýchol kúsok kriedy, ktorú našiel na koberci. Tá krieda uviazla v Tysonovom hrdle a on prestal dýchať. Jeho starší brat vyniesol Tyson na poschodie zúfalo volajúc: „Bábätko nedýcha. Bábätko nedýcha.“ Začali sme s resuscitáciou a zavolali prvú pomoc.

Prišli záchranári a ponáhľali sa s Tysonom do nemocnice. V čakárni sme sa neustále vrúcne modlili žiadajúc Boha o zázrak. Po čase, ktorý nám pripadal ako večnosť, prišla doktorka do miestnosti a povedala: „Je mi to ľúto. Nemôžeme už nič viac robiť. Máte toľko času, koľko potrebujete.“ Potom odišla.

Keď sme vstúpili do miestnosti, kde ležal Tyson, uvideli sme náš malý uzlíček radosti bez života. Vyzeralo to, akoby mal celestiálnu žiaru okolo svojho malého tela. Bol veľmi žiarivý a čistý.

V tej chvíli to vyzeralo, akoby náš svet skončil. Ako sme sa len mohli vrátiť ku svojim ostatným deťom a nejako im vysvetliť, že Tyson už nepríde domov?

Budem rozprávať v jednotnom čísle, pretože zvyšok skúsenosti súvisí so mnou. Ja a moja drahá manželka sme prežívali túto skúšku spoločne, ale nie som schopný vyjadriť pocity matky a ani sa o to nebudem pokúšať.

Je nemožné opísať zmes pocitov, ktoré som v tom okamihu svojho života mal. Väčšinu času som sa cítil, akoby som bol v zlom sne a mám sa čoskoro zobudiť, a táto príšerná nočná mora sa skončí. Nespal som veľa nocí. Často som prechádzal v noci z jednej izby do druhej, aby som sa uistil, že naše ostatné deti sú všetky v bezpečí.

Moju dušu trýznili pocity viny. Cítil som sa veľmi vinný. Cítil som sa nečistý. Bol som jeho otec, mal som urobiť viac, aby som ho ochránil. Keby som len bol urobil toto alebo tamto. Niekedy dokonca aj dnes, o 22 rokov neskôr, sa tie pocity začínajú vkrádať do môjho srdca a potrebujem sa ich rýchlo zbaviť, pretože môžu byť ničivé.

Mesiac potom, ako Tyson zomrel, som mal pohovor so Starším Deanom L. Larsenom. Urobil si čas, aby si ma vypočul a budem mu vždy vďačný za jeho radu a lásku. Povedal: „Nemyslím si, že by Pán chcel, aby si sa trestal za smrť tvojho malého chlapca.“ Skrze Jeho vyvoleného služobníka som pocítil lásku svojho Nebeského Otca.

Avšak, trýznivé myšlienky ma stále sužovali a čoskoro som začal cítiť hnev. „Toto nie je fér! Ako mi to mohol Boh urobiť? Prečo ja? Čo som urobil, že som si toto zaslúžil?“ Dokonca som sa hneval na ľudí, ktorí sa nás len snažili utešiť. Pamätám si, ako nám priatelia hovorili: „Viem, ako sa cítite.“ Pomyslel som si: „Nemáš ani poňatia, ako sa cítim. Jednoducho ma nechaj na pokoji.“ Čoskoro som zistil, že sebaľútosť môže byť tiež veľmi oslabujúca. Hanbil som sa za to, že som mal neláskavé myšlienky o našich drahých priateľoch, ktorí sa len snažili pomôcť.

Keď som cítil vinu, hnev a chcela ma pohltiť sebaľútosť, modlil som sa, aby sa moje srdce zmenilo. Skrze veľmi osobný posvätný zážitok mi dal Pán nové srdce, a dokonca aj keď som bol stále osamelý a plný bolesti, celý môj výzor sa zmenil. Bolo mi dané, aby som vedel, že som nebol okradnutý, ale skôr že na mňa čaká veľké požehnanie, ak dokážem svoju vernosť.

Môj život sa začal meniť a bol som viac schopný hľadieť vpred s nádejou ako pozerať dozadu s zúfalstvom. Svedčím, že tento život nie je koniec. Duchovný svet je skutočný. Učenia prorokov, ktoré sa týkajú života po smrti sú pravdivé. Tento život je len prechodným krokom vpred na našej ceste späť k nášmu Nebeskému Otcovi.

Tyson ostal skutočne neodlučiteľnou súčasťou našej rodiny. Počas tých rokov bolo úžasné vidieť milosrdenstvo a láskavosť milujúceho Otca v nebi, ktorý dovolil našej rodine, aby cítila veľmi zreteľným spôsobom Tysonov vplyv. Svedčím o tom, že závoj je tenký. Rovnaké pocity lojálnosti, lásky a rodinnej jednoty nekončia, keď naši milovaní odídu na druhú stranu, naopak, tieto pocity sa zosilnia.

Niekedy sa ľudia opýtajú: „Ako dlho ti trvalo, než si sa cez to preniesol?“ Pravdou je, že sa cez to nikdy úplne neprenesiete, až kým nebudete opäť spolu so svojimi milovanými zosnulými. Nikdy nebudem mať plnosť radosti, kým nebudeme opäť zjednotení v ráno prvého vzkriesenia.

Pán Josephovi zjavil, že človek je duch a prvky sú večné, a duch a prvok, neoddeliteľne spojené, získavajú plnosť radosti.

A keď sú oddelené, človek nemôže získať plnosť radosti.³

Ale zatiaľ, ako učil Spasiteľ, môžeme pokračovať s dobrou nádejou.⁴

Naučil som sa, že horká, takmer neznesiteľná bolesť, sa môže zmeniť na sladkú, keď sa obrátite na svojho Otca v nebi a požiadate Ho o útechu, ktorá prichádza skrze Jeho plán; Jeho Syna, Ježiša Krista; a Jeho Utešiteľa, ktorým je Duch Svätý.

Aké je to prekrásne požehnanie v našom živote. Nebolo by smutné, keby sme necítili obrovskú bolesť, keď stratíme dieťa? Som veľmi vďačný svojmu Otcovi v nebi, že nám dovolí milovať hlboko a milovať večne. Som veľmi vďačný za večné rodiny. Som veľmi vďačný, že zjavil ešte raz skrze Svojich žijúcich prorokov veľkolepý plán vykúpenia.

Spomeňte si na to, keď ste sa zúčastnili pohrebu svojho milovaného, na pocity vo vašom srdci, keď ste odchádzali z cintorínu a pozreli sa späť na osamelú truhlu, premýšľajúc, či sa vaše srdce môže zlomiť.

Svedčím, že vďaka Nemu, dokonca nášmu Spasiteľovi Ježišovi Kristovi, tie pocity bolesti, samoty a zúfalstva budú jedného dňa pohltené plnosťou radosti. Svedčím, že sa na Neho môžeme spoľahnúť a keď povedal:

„Neopustím vás ako siroty, prídem k vám.

Ešte máličko a svet ma viac neuvidí, ale vy ma uvidíte; pretože ja žijem, aj vy budete žiť.“⁵

Svedčím o tom, čo je napísané v Kážte Moje evanjelium,: „Ak sa spoliehame na uzmierenie Ježiša Krista, On nám môže pomôcť prekonať naše skúšky, choroby a bolesť. Môže nás naplniť radosťou, pokojom a útechou. Všetko, čo je na živote nespravodlivé môže byť dané do poriadku prostredníctvom uzmierenia Ježiša Krista.“⁶

Svedčím, že v to žiarivé veľkolepé ráno prvého vzkriesenia vyjdú vaši a moji milovaní z hrobu, ako je sľúbené samotným Pánom, a my budeme mať plnosť radosti. Pretože On žije, oni a my budeme žiť tiež. V mene Ježiša Krista, amen.