Stať sa pravým učeníkom

My, ktorí sme vstúpili do vôd krstu a obdržali dar Ducha Svätého, sme uzavreli zmluvu, že sme ochotní vziať na seba meno Ježiša Krista alebo, inými slovami, prehlasujeme sa za Pánových učeníkov. Túto zmluvu obnovujeme každý týždeň, keď prijímame sviatosť, a toto učeníctvo prejavujeme tým, ako žijeme. Takéto učeníctvo sa nádherne prejavilo pri nedávnych udalostiach v Mexiku.

V oblastiach severného Mexika, ktoré sa zameriavajú na pestovanie ovocia, mali nádhernú jar. Ovocné stromy boli v plnom rozkvete a očakávania bohatej úrody boli vysoké. Ľudia si už plánovali splatenie pôžičiek, obnovu potrebného vybavenia a starnúcich sadov a splatenie osobných záväzkov, ako napríklad školné pre členov rodiny. Začínali plánovať aj rodinnú dovolenku. Nad všetkými sa vznášala optimistická nálada. Koncom marca v jedno pondelkové poobedie sa prihnala zimná búrka a začalo snežiť. Snežilo až do tretej ráno nasledujúceho dňa. Keď sa potom mraky rozohnali, teplota začala prudko klesať. Po celú noc až do skorého rána sa ľudia snažili, aby mohli zachrániť aspoň časť úrody. Ale všetko bolo márne. Jednoucho bola príliš veľká zima a celá úroda úplne zmrzla. Tento rok sa žiadne ovocie oberať ani predávať nebude. Svitanie utorňajšieho rána zdrvujúcim spôsobom pochovalo všetky úžasné plány, očakávania a sny predchádzajúceho dňa.

O tomto nešťastnom utorkovom ráne ma informovala Sandra Hatchová, manželka Johna Hatcha, ktorý bol vtedy prvým radcom v predsedníctve chrámu Colonia Juárez Chihuahua. Citujem časť tohto emailu: „John vstal skoro – okolo 6:30 – a išiel sa do chrámu pozrieť, či by sme nemali zrušiť ranné zasadanie. Keď sa vrátil, povedal, že parkovisko a aj cesta sú prejazdné, a tak sme sa rozhodli zasadanie nerušiť. Napadlo nám, že možno prídu niektorí z tých chrámových pracovníkov, ktorí nemajú sady a že ich na zasadanie môžeme poslať všetkých. … Bolo to veľmi inšpirujúce sledovať, ako prichádzali, jeden za druhým. Prišli po prebdenej noci a s vedomím, že prišli o celú úrodu. … Sledovala som ich počas prípravnej schôdzky a bolo pre nich ťažké zostať bdelými. Ale namiesto toho, aby si povedali, že majú dobrý dôvod, prečo neprísť, prišli. A na zasadaní bolo 38 ľudí (bolo úplne plno)! To ráno bolo pre nás povznášajúce a ďakovali sme Nebeskému Otcovi za týchto dobrých členov, ktorí konajú svoju povinnosť bez ohľadu na to, čo sa deje. V to ráno som cítila výnimočného ducha. Som si istá, že Boha potešilo vedomie, že milujeme Jeho dom a že pre nás bol v také ťažké ráno chrám tým správnym miestom, kde sme mali byť.“

Tým však tento príbeh nekončí, ale vlastne pokračuje ďalej.

Väčšina z tých, ktorí prišli o úrodu ovocia, mali ďalšie polia, na ktorých mohli cez leto pestovať iné plodiny, ako čili papričky alebo fazuľu. Tieto plodiny im poskytli aspoň nejaký príjem, dosť na to, aby prežili do budúcej úrody ovocia. Avšak jednému dobrému bratovi, ktorý mal malé deti a nemal žiadne ďalšie pole, hrozilo, že bude celý rok bez príjmu. Keď ľudia videli zúfalú situáciu tohto brata, zaistili pre neho z vlastnej iniciatívy a na vlastné náklady kus pozemku, pomocou vlastného vybavenia pripravili pôdu a zaopatrili mu sadenice čili papričiek, aby mal čo zasadiť.

Tých, o ktorých som práve hovoril, poznám. Vďaka tomu, že ich poznám, ma to čo urobili neprekvapilo. Ale tí, ktorí ich nepoznajú si pravdepodobne budú klásť dve otázky začínajúce slovom prečo. Prečo išli do chrámu konať svoje povinnosti a slúžiť po tom, čo boli celú noc hore len preto, aby si tam uvedomili, že prišli o väčšiu časť celoročného príjmu? Prečo vzali niečo, čoho bolo teraz tak málo, aby pomohli inému človeku v zúfalej situácii, keď sa oni sami teraz ocitli v takej ťaživej finančnej situácii?

Pokiaľ rozumiete tomu, čo to znamená byť učeníkom Ježiša Krista, potom už na tieto dve otázky poznáte odpoveď.

Uzatvorenie zmluvy, že sa staneme Kristovým učeníkom, je začiatok celoživotného procesu, a táto cesta nie je vždy ľahká. Keď činíme pokánie z hriechov a snažíme sa robiť to, čo by Pán chcel, aby sme urobili a keď slúžime blížnym tak, ako by im slúžil On, potom sa nevyhnutne stávame viac takými ako je On. Stať sa takými ako je On, a byť s Ním v jednote, je najvyšším cieľom a úlohou – a v podstate aj samotnou definíciou pravého učeníctva.

Keď Spasiteľ navštívil americký kontinent, spýtal sa svojich učeníkov: Takže, akými ľuďmi máte byť? A potom na svoju otázku odpovedal slovami: Veru hovorím vám, dokonca ako ja som (pozri3. Nefi 27:27).

Stať sa takým ako je Spasiteľ nie je jednoduché, obzvlášť vo svete, v ktorom žijeme. Skoro každý deň svojho života čelíme prekážkam a protivenstvám. Existuje dôvod, prečo to tak je a je to jeden z hlavných účelov smrteľnosti. Ako sa píše v Abrahámovi 3:25: A budeme ich tým skúšať, aby sme vedeli, či budú činiť všetky veci, ktoré im Pán, ich Boh prikáže.

Tieto previerky či skúšky sa svojou podstatou a intenzitou líšia. Ale nikto neopustí túto smrteľnú existenciu bez toho, aby nimi neprešiel. Väčšinou za skúšky považujeme stratu úrody alebo zamestnania, úmrtie blízkeho človeka, chorobu, telesné či psychické alebo duševné obmedzenie, chudobu alebo stratu priateľov. Avšak aj v dosiahnutí zdanlivo hodnotných cieľov so sebou môžeme niesť svoje nebezpečenstvo v podobe neochotnej pýchy, kedy sa viac snažíme o poctu druhých než o uznanie neba. K týmto poctám môže patriť svetská popularita, verejné uznanie, telesná zdatnosť, umelecké alebo športové nadanie, blahobyt a bohatstvo. Ohľadom naposledy menovaných skúšok môžu mať niektorí z nás podobné prianie ako Tovje z muzikálu Fidlikant na streche: „Ak je bohatstvo prekliatie, kiež ma ním [Boh] raní. A kiež sa z neho nikdy nezotavím!“¹

Tieto posledné menované skúšky však môžu byť hrozivejšie a nebezpečnejšie než tie, ktoré som spomínal predtým a môže byť ťažšie ich prekonať. Naše učeníctvo sa nebude rozvíjať ani preverovať podľa toho, akému druhu skúšok čelíme, ale podľa toho, ako v nich obstojíme. Prezident Henry B. Eyring nás učil: „Takže najväčšou skúškou života je, či počúvame a poslúchame Božie prikázania uprostred búrok života. Neznamená to, že musíme vydržať búrky, ale správne sa rozhodnúť počas ich besnenia. A tragédiou života je, keď v tejto skúške prepadneme, a tak zlyháme v možnosti vrátiť sa v sláve do nášho nebeského domova“ („Duchovná pripravenosť: Začnite skoro a buďte vytrvalí“, , október 2005, 45).

Som hrdým starým otcom 23 vnúčat. A tie ma neustále prekvapujú tým, ako dokonca v takom ranom a útlom veku dokážu chápať večné pravdy. Keď som si pripravoval tento príhovor, požiadal som ich, aby mi poslali krátku definíciu toho, čo pre nich znamená byť učeníkom Ježiša Krista. Od všetkých som dostal úžasné odpovede. Rád by som sa ale s vami podelil o túto odpoveď od 8-ročného Benjamína: „Byť učeníkom Ježiša Krista znamená byť príkladom. Znamená to byť misionárom a pripravovať sa na to stať sa misionárom. Znamená to slúžiť druhým. Znamená to, že čítaš písma a modlíš sa. Znamená to, že svätíš deň sabatu. Znamená to, že počúvaš nabádania Ducha Svätého. Znamená to, že chodíš na zhromaždenia a do chrámu.“

Súhlasím s Benjamínom. V učeníctve ide o to, čo robíme a kým sa stávame. Keď dodržiavame Pánove prikázania a slúžime našim blížnym, stávame sa lepšími učeníkmi Ježiša Krista. Poslušnosť a podrobenie sa Jeho vôli nám prinesie spoločenstvo Ducha Svätého spolu s požehnaniami pokoja, radosti a bezpečia, ktoré tretieho člena Božstva vždy sprevádzajú. A nedajú sa získať žiadnym iným spôsobom. Práve úplné podrobenie sa Jeho vôli je nakoniec tým, čo nám pomôže stať sa takými, ako je náš Spasiteľ. Znova opakujem, stať sa takými ako je On a byť s Ním v jednote je najvyšším cieľom a úlohou – a v podstate aj samotnou definíciou pravého učeníctva.

A práve učeníctvo v praxi som pozoroval v chráme Colonia Juárez a na okolitých poliach, keď bratia a sestry v Cirkvi opätovne potvrdzovali svoje záväzky voči Bohu a sebe navzájom napriek strastiplnému protivenstvu.

Svedčím o tom, že keď budeme dodržiavať Pánove prikázania, slúžiť druhým a svoju vôľu podriaďovať Jeho vôli, skutočne sa staneme Jeho pravými učeníkmi. O tom svedčím v mene Ježiša Krista, amen.