Požehnania sviatosti

Prvou zásadou je pociťovať počas sviatosti vďačnosť Nebeskému Otcovi za uzmierenie vykonané Jeho Synom. Nasledujúci príbeh je o roznášaní sviatosti:

„Sviatosť pre mňa nikdy veľa neznamenala, až do nedele, kedy som bol vysvätený za diakona. Oného popoludnia som sviatosť roznášal po prvýkrát. Pred zhromaždením ma jeden diakon upozornil:, Priprav sa na brata Schmidta. Možno ho budeš musieť zobudiť!‘ Konečne nastal čas, kedy som sa mohol zapojiť do roznášania sviatosti. Prvých šesť radov som zvládol celkom dobre. Deti aj dospelí si bez problémov brali chlieb, bez viditeľných zaváhaní. Potom som sa dostal k siedmej rade, kde vždy sedel brat Schmidt. Prekvapil ma. Namiesto toho, aby spal, bol úplne bdelý. Na rozdiel od mnohých iných, ktorým som sviatosť už podal, si bral sviatosť spôsobom, ktorý sa mi zdal veľmi sústredený a úctivý.

O niekoľko minút neskôr som sa priblížil k siedmej rade s vodou. Teraz mal môj priateľ pravdu. Brat Schmidt, pôvodom Nemec, sedel s hlavou sklonenou a svoje veľké oči mal zavreté. Bolo zrejmé, že tvrdo spí. Čo mám urobiť či povedať? Zahľadel som sa na chvíľu na jeho čelo, plné vrások a strhané rokmi driny a útrap. Vstúpil do Cirkvi ako dospievajúci a v malom meste v Nemecku, kde býval, zažil veľa útrap. Ten príbeh som počul veľakrát na svedeckom zhromaždení. Nakoniec som sa rozhodol, že sa jemne dotknem jeho ramien s nádejou, že ho zobudím. Ako som k nemu naťahoval ruku, pomaly zdvihol hlavu. Po lícach mu tiekli slzy a keď som sa mu pozrel do očí, videl som lásku a radosť. Ticho zodvihol ruku a vzal si vodu. Aj keď som mal vtedy len dvanásť rokov, stále si živo vybavujem ten pocit, ktorý som mal, keď som sa díval, ako si tento starý muž s vráskavou tvárou berie sviatosť. Vedel som bez pochybností, že vo vzťahu k sviatosti cítil niečo, čo som ja nikdy nepocítil. Rozhodol som sa, že chcem cítiť to isté.“⁴

Brat Schmidt hovoril s nebom, a nebo hovorilo s ním.

Druhou zásadou je pamätať na to, že keď prijímame sviatosť, obnovujeme svoju zmluvu krstu. V písmach sú zaznamenané sľuby, ktoré pri krste činíme, napríklad:

[Príďte] do stáda Božieho a [buďte] nazývaní ľudom jeho … [neste] si navzájom bremená svoje … [žiaľte] s tými, ktorí žialia … a [stojte] ako svedkovia Boží.⁵

[Príďte] so srdcom zlomeným a s duchom skrúšeným … ochotní vziať na seba meno Ježiša Krista, majúc odhodlanie slúžiť mu do konca⁶ a zachovávať Jeho prikázania a vždy na Neho pamätajte.⁷

Modlitby sviatosti nám túto našu zmluvu pripomínajú. Keď prijímame sviatosť, obnovujeme svoj záväzok žiť tak ako sme sa zaviazali. Verím, že je vhodné opakovať si modlitby sviatosti naspamäť v mysli aj v srdci. To nám pomôže sústrediť sa na obnovovanie našej zmluvy krstu. Bez ohľadu na to, či sme mali 8 alebo 80, keď sme boli pokrstení, dúfam, že na ten deň nikdy nezabudneme, ani na to, čo sme sľúbili.

Po tretie – počas sviatosti môžeme cítiť odpustenie našich hriechov. Ak sme pred zhromaždením sviatosti strávili určitý čas pokáním z hriechov, môžeme zo zhromaždenia sviatosti odchádzať s pocitom čistoty. Prezident Boyd K. Packer povedal: „Sviatosť obnovuje proces odpustenia. Každú nedeľu, keď sa roznáša sviatosť, je to obrad, ktorým obnovujeme proces odpustenia. … Každú nedeľu sa očisťujete, aby ste tak v danom čase, keď zomriete, mali čistého ducha.“⁸ Ak prijímame sviatosť spôsobilo, môže nám to pomôcť cítiť sa tak ako ľudia kráľa Benjamína, ktorí boli naplnení radosťou, obdržiac odpustenie hriechov svojich, a majúc pokoj svedomia.“⁹

Štvrtou zásadou je to, že počas zhromaždenia sviatosti môžeme obdržať inšpiráciu pre riešenie svojich problémov. Keď som bol prezidentom misie v Bolívii, spolu so svojou Mary Anne sme mali to požehnanie zúčastniť sa seminára pre prezidentov misií, na ktorom školil prezident Henry B. Eyring. Učil nás o troch dôležitých spôsoboch prípravy pre získanie čo najväčšieho úžitku z nejakého zhromaždenia. Máme prísť so svojimi problémami, pokoriť sa ako deti pripravené sa učiť a mať prianie pomáhať Božím deťom.

Keď pokorne prichádzame na zhromaždenie sviatosti, môžeme byť požehnaní tým, že pocítime vnuknutie ohľadom riešení každodenných problémov. Musíme prísť pripravení, byť ochotní počúvať a nerozptyľovať sa. V písmach sa píše: Ale, hľa, hovorím ti, že si to musíš premyslieť v mysli svojej; potom sa ma musíš spýtať, či je to správne, a ak je to správne, ja spôsobím, aby vnútro tvoje v tebe horelo; takže, ty pocítiš, že je to správne.“¹⁰Môžeme poznať, čo máme robiť, aby sme svoje problémy vyriešili.

Piata zásada – prijímať sviatosť spôsobilo – napomôže tomu, aby sme boli naplnení Duchom Svätým. Ježiš, keď zavádzal sviatosť počas Svojej návštevy u Nefitov, povedal: Ten, kto je chlieb tento, je z tela môjho pre dušu svoju; a ten, kto pije z vína tohto, pije z krvi mojej pre dušu svoju; a duša jeho nebude nikdy hladovať ani žízniť, ale bude naplnená.¹¹ Bolo im sľúbené, že keď budú hladovať a žízniť po spravodlivosti, budú naplnení Duchom Svätým. Modlitba sviatosti tiež sľubuje, že ak budeme žiť podľa svojich zmlúv, budeme mať vždy Jeho Ducha, aby bol s nami.¹²

Starší Melvin J. Ballard povedal: „Som svedkom toho, že tu je duch prítomný počas obradu sviatosti, ktorý prehrieva dušu od hlavy k pätám; cítite, že rany na duši sa hoja a bremeno je ľahšie. Útecha a šťastie prichádza do duše, ktorá je hodná a naozaj túžiaca po prijímaní tejto duchovnej potravy.“¹³