Poznám to. Žijem podľa toho. Milujem to.

Som inšpirovaná príkladom spravodlivých členov Cirkvi, vrátane vznešenej mládeže. Odvážne vzhliadate k Spasiteľovi. Ste verní, poslušní a čistí. Požehnania, ktoré získavate vďaka vašej dobrote, ovplyvňujú nielen váš život, ale tiež ten môj a životy mnohých ďalších, hlbokým, ale často neznámym spôsobom.

Pred pár rokmi som nakupovala v miestnom obchode s potravinami a stála som v rade. Predo mnou stála asi pätnásťročná mladá žena. Vyzerala sebavedome a šťastne. Všimla som si jej tričko a nemohla som odolať, aby som sa s ňou neporozprávala. Oslovila som ju: „Ty nie si odtiaľto, však?“

Moja otázka ju prekvapila a odpovedala: „Nie, nie som. Som z Colorada. Ako ste to vedeli?“

Vysvetlila som jej: „Vďaka tvojmu tričku.“ Svoj správny predpoklad som urobila po prečítaní slov na jej tričku: „Som mormon. Aj ty?“

Pokračovala som: „Musím ti povedať, že na mňa zapôsobila tvoja sebadôvera odlišovať sa a nosiť na sebe také odvážne vyhlásenie. Vidím, že si iná a prajem si, aby každá mladá žena a každý člen Cirkvi mal takú istotu a sebadôveru.“ Náš nákup sa skončil, rozlúčili sme sa a každá si išla svojou cestou.

Ešte celé dni a týždne po tomto náhodnom každodennom okamihu som sa pristihla, ako vážne premýšľam nad týmto stretnutím. Premýšľala som, ako sa tomuto mladému dievčaťu z Colorada podarilo získať takú sebadôveru ohľadom svojej totožnosti ako členky Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Nemohla som si pomôcť, ale premýšľala som, aký zmysluplný výrok by som si obrazne vybrala, aby som ho mala vytlačený na svojom tričku a odrážal by moju vieru a svedectvo. Vo svojej mysli som zvážila veľa možných výrokov. Nakoniec som dospela k ideálnemu výroku, ktorý by som hrdo nosila: „Som mormon. Poznám to. Žijem podľa toho. Milujem to.“

Dnes by som rada zamerala svoje postrehy na tento odvážny výrok plný nádeje.

Prvá časť tohto výroku je sebaisté, neospravedlňujúce sa vyhlásenie: „Som mormon.“ Tak ako sa mladá žena, ktorú som stretla v obchode s potravinami, nebála ukázať svetu, že je členkou Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, dúfam, že sa nebudeme nikdy báť alebo zdráhať priznať: „Som mormon.“ Mali by sme byť sebaistí tak, ako bol apoštol Pavol, keď vyhlásil: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium (Kristovo): lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu.“¹ Ako členovia sme nasledovníci nášho Spasiteľa, Ježiša Krista. Taká premena a sebadôvera je výsledkom usilovnej a rozvážnej snahy. Je to osobné. Je to celoživotný proces.

Ďalšia časť výroku uisťuje: „Poznám to.“ V dnešnom svete je veľké množstvo činností, námetov a záujmov, ktoré súťažia o našu pozornosť každú minútu. Máme s takým množstvom rozptýlení dosť sily, disciplíny a vernosti, aby sme ostali zameraní na to, na čom záleží najviac? Vyznáme sa rovnako dobre v pravdách evanjelia ako vo svojich odboroch, povolaniach, záujmoch, v športe alebo vo svojich správach a tweetoch? Hľadáme aktívne odpovede na svoje otázky hodovaním na písmach a učeniach prorokov? Hľadáme potvrdenie od Ducha?

Dôležitosť získania znalosti je večnou zásadou. Prorok Joseph Smith „miloval znalosť kvôli jej spravodlivej moci“². Povedal: „Znalosť je nevyhnutná pre život a zbožnosť. ... Počúvajte, všetci bratia, túto veľkolepú zásadu: znalosť je mocou Božou ku spáse.“³

Každá pravda a znalosť je dôležitá, ale uprostred neustálych rozptýlení v našom každodennom živote sa musíme obzvlášť venovať zväčšovaniu našej znalosti o evanjeliu, aby sme mohli chápať, ako môžeme použiť zásady evanjelia vo svojom živote.⁴ Keď sa bude naša znalosť o evanjeliu zväčšovať, začneme pociťovať sebadôveru vo svojich svedectvách a budeme schopní vyhlásiť: „Poznám to.“

Nasleduje výrok: „Žijem podľa toho.“ Písma nás učia, že musíme byť „činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi“.⁵ Žijeme podľa evanjelia a stávame sa „činiteľmi slova“ tým, že používame vieru, sme poslušní, láskyplne slúžime druhým a nasledujeme príklad nášho Spasiteľa. Konáme bezúhonne a robíme to, čo vieme, že je správne vo všetkých dobách a vo všetkých veciach, a na všetkých miestach⁶, nezáležiac na tom, kto sa môže alebo nemusí dívať.

V našom smrteľnom stave nie je nikto dokonalý. Dokonca aj v našej najusilovnejšej snahe žiť podľa evanjelia každý z nás urobí chyby a každý z nás zhreší. Je upokojujúcim uistením vedieť, že skrze vykupujúcu obeť nášho Spasiteľa nám môže byť odpustené a môžeme byť opäť čistí. Tento proces skutočného pokánia a odpustenia posilňuje naše svedectvo a naše rozhodnutie poslúchať Pánove prikázania, a žiť svoj život podľa pravidiel evanjelia.

Keď premýšľam nad výrokom „Žijem podľa toho“, spomeniem si na mladú ženu Karigan, ktorú som stretla. Napísala: „Som členkou Cirkvi vyše roka. ... Keď nad tým premýšľam, pre mňa jedným znamením, že toto je pravá Cirkev bolo to, že som sa cítila, že som konečne našla cirkev, ktorá učí skromnosti a zásadám. Na vlastné oči som videla, čo sa deje s ľuďmi, ktorí ignorujú prikázania a zvolia si nesprávnu cestu. Dávno som sa rozhodla, že budem žiť podľa vysokých morálnych štandardov. .. Cítim sa veľmi požehnaná, že som našla pravdu a bola som pokrstená. Som veľmi šťastná.“⁷

Poslednou frázou v mojom výroku je: „Milujem to.“ Získavanie znalosti o evanjeliu Ježiša Krista a usilovný život podľa zásad evanjelia vo svojom každodennom živote núti mnohých členov Cirkvi, aby nadšene zvolali: „Milujem evanjelium!“

Tento pocit prichádza, keď cítime Ducha Svätého, ako nám svedčí, že sme deti nášho Nebeského Otca, že nás má na pamäti, a že sme na správnej ceste. Naša láska pre evanjelium rastie, keď zažijeme lásku nášho Otca v nebi a pokoj sľúbený Spasiteľom, keď Mu ukazujeme, že sme ochotní poslúchať Ho a nasledovať.

V rôznych obdobiach svojho života, či už sme novo obrátení do Cirkvi alebo celoživotní členovia, môžeme zistiť, že toto energické nadšenie klesá. Niekedy sa to stáva, keď máme obdobie výziev a musíme uplatňovať trpezlivosť. Niekedy sa to stáva na vrchole nášho blahobytu a hojnosti. Kedykoľvek mám tento pocit, viem, že potrebujem znovu zamerať svoju snahu na zväčšovanie svojej znalosti evanjelia a žiť podľa zásad evanjelia vo svojom živote lepšie.

Jedny z najúčinnejších, ale niekedy náročných zásad evanjelia na aplikovanie je pokora a podriadenie sa vôli Božej. Kristus vo svojej modlitbe v Getsemanskej záhrade povedal Otcovi: „Nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.“⁸ Takáto by mala byť aj naša modlitba. Častokrát sú to tieto tiché okamihy modlitby, kedy sa cítime byť obklopení láskou Nebeského Otca a tie pocity plné radosti a lásky sú navrátené.

Na stretnutí vedúcich Mladých žien v Eugene v Oregone som mala možnosť stretnúť sa a rozprávať sa so sestrou Cammy Wilbergerovou. Príbeh, o ktorý sa so mnou sestra Wilbergerová podelila, bol svedectvom o moci a požehnaní poznania, žitia a milovania evanjelia jednej mladej ženy.

Devätnásťročná dcéra sestry Wilbergerovej, Brooke, zomrela tragicky pred niekoľkými rokmi, keď bola na letných prázdninách po prvom roku na univerzite. Sestra Wilbergerová spomínala: „Pre našu rodinu to bol ťažký a ponurý čas. Avšak, Brooke nám dala úžasný dar. Nevšimli sme si to, kým vyrastala, ale každý jeden rok a okamih jej krátkeho života nám Brooke dala ten najúžasnejší dar, aký môže dcéra dať svojim rodičom. Brooke bola spravodlivou Božou dcérou. ... Vďaka tomuto daru a zvlášť vďaka oprávňujúcej moci uzmierenia som mala silu, útechu a pokoj, ktorý Spasiteľ sľúbil. Vôbec nepochybujem o tom, kde Brooke práve je a teším sa na naše láskyplné stretnutie.“⁹

Mám svedectvo o úžasnom pláne večného šťastia nášho Nebeského Otca. Viem, že nás pozná a miluje nás. Viem, že pripravuje proroka, prezidenta Thomasa S. Monsona, aby nás povzbudil a pomohol nás viesť späť k Nemu. Modlím sa, aby každý z nás vynaložil snahu na to, aby sme boli schopní vyhlásiť: „Som mormon. Poznám to. Žijem podľa toho. Milujem to.“ Hovorím tieto veci s pokorou v mene Ježiša Krista, amen.

Poznámka: Pre ďalšie štúdium odporúčam prečítať si Almu 32 a príhovor Staršieho Dallina H. Oaksa, „The Challenge to Become“ (Liahona, január 2001, 40 – 43).