Uzmierenie

Moje posolstvo je určené tým medzi nami, ktorí trpia, sú obťažkaní pocitom viny, slabosti a zlyhania, tým, ktorí sú smutní a nemajú nádej.

V roku 1971 som bol poverený navštíviť kolové konferencie v Západnej Samoe a vytvoriť nový kôl na ostrove Upolu. Po pohovoroch sme malým lietadlom odleteli na ostrov Savai, aby sme sa aj tam zúčastnili kolovej konferencie. Lietadlo pristalo na trávnatom poli vo Faala a malo priletieť na druhý deň popoludní, aby nás dopravilo späť na ostrov Upolu.

V ten deň, kedy sme mali zo Savai odletieť, pršalo. Vediac, že lietadlo nebude môcť pristáť na mokrom poli, odviezli sme sa na západný koniec ostrova, kde bola provizórna pristávacia plocha na vrchu korálového vlnolamu. Čakali sme až do zotmenia, ale žiadne lietadlo nepriletelo. Nakoniec sme sa vysielačkou dozvedeli, že na druhom ostrove bola búrka a lietadlo nemohlo vzlietnuť. Odpovedali sme, že sa vrátime loďou. Nech nás niekto čaká v Mulifanuae.

Po vyplávaní z ostrovu Savai sa kapitán 12 metrovej lode opýtal prezidenta misie, či má vreckovú baterku. Našťastie mal, a tak ju daroval kapitánovi. Cestu na ostrov Upolu dlhú 21 kilometrov sme absolvovali na veľmi rozbúrenom mori. Nikto z nás netušil, že na ostrov udrela veľká tropická búrka a my sme mierili priamo do nej.

Prišli sme do prístavu v Mulifanuae. Ďalej sme museli prejsť úžinou plnou útesov. Úžinu označovalo svetlo umiestené na kopci nad plážou a druhé svetlo umiestnené trochu nižšie. Keď loď plávala tak, aby tieto dve svetlá boli presne nad sebou, bola nasmerovaná správnym smerom, takže mohla preplávať úžinou pomedzi nebezpečné útesy.

V tú noc ale svietilo iba jedno svetlo. Na móle čakali dvaja starší, aby nás vyzdvihli, ale plavba úžinou trvala omnoho dlhšie ako normálne. Potom, čo títo starší čakali našu loď po mnoho hodín, padla na nich únava a zaspali, a zabudli zapnúť to druhé spodné svetlo. V dôsledku toho bola naša plavba cez úžinu neprehľadná.

Kapitán viedol loď ako najlepšie vedel smerom k tomu hornému svetlu na pobreží, zatiaľ čo ďalší člen posádky sa na prednej palube snažil hľadať požičanou baterkou skaliská pred nami. Počuli sme ako vlny narážajú na útesy. Keď sme sa priblížili tak blízko, že sme mohli vo svetle baterky vidieť skaliská, kapitán zbesilo zavelil spätný chod a začal cúvať, aby sa znova pokúsil nájsť úžinu.

Po mnohých pokusoch vedel, že sa mu úžinu nepodarí nájsť. Jediné čo nám ostávalo bolo pokúsiť sa priplávať do prístavu v Apii vzdialenom 64 kilometrov. Proti zúrivým silám prírody sme boli úplne bezmocní. Nespomínam si, že by som kedy bol na mieste, kde by bola taká tma.

Prvú hodinu sme sa ani nepohli, i keď motory pracovali naplno. Loď sa s nami vyšplhala na veľkú vlnu, potom sa na jej hrebeni celá vysilená zastavila a lodné skrutky viseli na moment nad hladinou. Vibrácie spôsobené lodnými skrutkami otriasali loďou tak, že sa skoro rozlámala na kusy pokiaľ zadná časť nedosadla znova na vodu.

Ležali sme na vrchu nákladného priestoru s roztiahnutými rukami a nohami; rukami sme sa držali jednej strany a prsty na nohách sme mali zakliesnené pod zábradlím na druhej strane, aby nás nezmietlo z paluby. Brat Mark Littleford sa neudržal a vlny ho hodili na nízke kovové zábradlie. Mal rozbitú hlavu, ale vďaka zábradliu ho vlny nezmietli do mora.

Nakoniec sme sa pohli a pred svitaním sme konečne dorazili do prístavu v Apii. Lode tam boli kvôli bezpečnosti priviazané k sebe. Mólo bolo loďami úplne preplnené. Prešli sme okolo nich a snažili sme sa neprebudiť tých, ktorí spali na palubách. Potom sme odišli do Pesegy, usušili sme si oblečenie a odišli sme do Vailuutai, aby sme zorganizovali nový kôl.

Neviem, kto nás vtedy čakal na pláži v Mulifanue. Nechcel som, aby mi to povedali. Je ale pravda, že bez spodného svetla sme mohli všetci zomrieť.

V našom spevníku je jedna stará a zriedkakedy spievaná pieseň, ktorá má pre mňa zvláštny význam.

Dnes sa prihováram k tým, ktorí možno blúdia a hľadajú oné spodné svetlo, ktoré by im pomohlo vrátiť sa späť.

Už od začiatku bolo jasné, že sa nám v smrteľnosti nepodarí, aby sme sa stali dokonalými. Nikto neočakáva, že tu budeme žiť bez toho, aby sme niekedy neprekročili ten alebo onen zákon.

Lebo prirodzený človek je nepriateľom Boha a bol ním od pádu Adama, a bude na veky vekov, pokiaľ sa nepoddá nabádaniu Ducha Svätého a neodloží prirodzeného človeka, a nestane sa svätým skrze uzmierenie Krista Pána.²

Z Drahocennej perly sa dozvedáme, že žiadna nečistá vec nemôže prebývať v kráľovstve Božom³, a tak Boh pripravil spôsob, aby všetci tí, ktorí hrešia, mohli činiť pokánie a stať sa znova spôsobilými žiť v prítomnosti nášho Otca v Nebi.

Bol vybratý Mediátor, Vykupiteľ, jeden, ktorý bude žiť dokonalo, nedopustí sa žiadneho hriechu a ponúkne seba ako obeť za hriech, aby naplnil zmysel zákona pre všetkých tých, ktorí majú srdce zlomené a ducha skrúšeného; a pre nikoho iného nemôže byť zmysel zákona naplnený.⁴

Pokiaľ ide o dôležitosť uzmierenia, v Almovi čítame: Lebo je nevyhnuté, aby bolo učinené uzmierenie … lebo inak musí všetko ľudstvo nevyhnutne zahynúť.⁵

Pokiaľ ste neurobili žiadnu chybu, uzmierenie nepotrebujete. Ak ste chyby urobili, a to je prípad nás všetkých, či už ide o chyby malé alebo väčšie, potom je nevyhnutné, aby ste zistili ako ich môžete zmazať, aby ste už nekráčali v temnote.

[Ježiš Kristus] je svetlo a život sveta.⁶ Keď budeme pevne vzhliadať k Jeho učeniam, budeme vedení do prístavu duchovného bezpečia.

Tretí článok viery hovorí: „Veríme, že zmiernou obeťou Kristovou môže byť spasené celé ľudstvo dodržiavaním zákonov a obradov evanjelia.“⁷

Prezident Joseph F. Smith učil: „Ľudia si nemôžu odpustiť svoje hriechy; nemôžu sami seba očistiť od dôsledkov svojich hriechov. Ľudia môžu prestať hrešiť a naďalej robiť to, čo je správne, a tak sú ich skutky prijateľné pred Pánom a [stávajú sa] hodní uváženia. Kto ale napraví zlo, ktoré učinili sebe a druhým, lebo im sa zdá nemožné, aby to napravili sami? Uzmierením Ježiša Krista budú hriechy kajúcnika zmyté; aj keby boli ako šarlát, budú učinené biele ako vlna [pozri Izaiáš 1:18]. Toto je sľub, ktorý vám bol daný.“⁸

Nevieme presne ako Pán vykonal uzmierenie. Ale vieme, že kruté muky ukrižovania boli len časťou onej strašnej bolesti, ktorá začala v Getsemane – na tom posvätnom mieste utrpenia – a skončila na Golgote.

Lukáš píše:

„Sám sa však vzdialil od nich tak ďaleko, ako dohodí človek kameňom, padol na kolená a takto sa modlil:

Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich; avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.

Tu sa Mu ukázal anjel z neba a posilňoval Ho.

A On v smrteľnej úzkosti modlil sa ešte horlivejšie. I vystúpil Mu pot ako kropaje krvi, ktoré stekajú na zem.“⁹

Myslím si, že existuje len jedna správa, v ktorej Spasiteľ vlastnými slovami opisuje to, čo vytrpel v záhrade Getsemanskej. V zjavení sa píše:

Lebo hľa, Ja, Boh, som vytrpel tieto veci za všetkých, aby oni nemuseli trpieť, ak budú činiť pokánie;

Ale ak nebudú činiť pokánie, musia trpieť rovnako ako Ja.

Utrpenie, ktoré spôsobilo mne, Bohu najväčšiemu zo všetkých, že som sa chvel bolesťou a krvácal v každom póre.¹⁰

Počas života možno nastane doba, kedy sa ocitnete na mieste, kde by ste sa ocitnúť nemali a urobíte veci, ktoré by ste nikdy urobiť nemali. Pokiaľ sa od hriechu odvrátite, budete môcť raz zakúsiť oný pokoj, ktorý prichádza vtedy, keď prejdeme cestou úplného pokánia.

Bez ohľadu na to, akého priestupku sme sa dopustili, bez ohľadu na to, ako veľa naše skutky ublížili druhým, tieto pocity viny môžu byť úplne zmazané. Pre mňa sú tou najkrajšou pasážou v písmach tieto Pánove slová: Hľa, ten, kto činil pokánie zo svojich hriechov, tomu je odpustené a Ja, Pán, už na ne nepamätám.¹¹

To je prísľub evanjelia Ježiša Krista a uzmierenia: vziať, každého, kto príde, každého, kto sa pridá a nechať ho prejsť nejakou skúsenosťou, aby na konci svojho života mohol prejsť závojom s tým, že učinil pokánie a bol očistený skrze krv Kristovu.¹²

To je to, čo robia Svätí neskorších dní po celom svete. To je oné svetlo, ktoré poskytujeme tým, ktorí sú v temnote a ktorí stratili svoju cestu. Nech idú naši členovia a misionári kdekoľvek, naše posolstvo je posolstvo viery a nádeje v Spasiteľa Ježiša Krista.

Prezident Joseph Fielding Smith napísal slová k náboženskej piesni: Zdá sa cesta dlhá byť? Bol to môj drahý priateľ. Obsahuje slová povzbudenia a prísľub tým, ktorí sa snažia nasledovať učenia Spasiteľa.

V mene Ježiša Krista, amen.