Prvé veľké prikázanie

V celej histórii snáď neexistuje skupina ľudí, s ktorými by som súcitil viac ako s jedenástimi apoštolmi následne po smrti Spasiteľa sveta. Myslím, že občas zabúdame na to, ako málo skúsení vtedy ešte boli a ako absolútne závislí na Ježišovi museli byť. Pán o nich povedal: „Taký dlhý čas som s vami a nepoznal[i ste] ma …?“¹

Z ich pohľadu ale s nimi dostatočne dlho nebol. Tri roky nie je dlho na to, aby z hŕstky nových obrátených povolal celé Kvórum dvanástich apoštolov, aby ich očistil od zažitých predstáv, aby ich učil podivuhodné zásady evanjelia Ježiša Krista, a potom ich opustil, aby sami ďalej niesli toto dielo pokiaľ aj oni nebudú zabití. Dosť ohromujúce vyhliadky pre skupinu novo vysvätených starších.

A obzvlášť tá časť týkajúca sa toho, že zostanú sami. Ježiš sa im opakovane snažil povedať, že s nimi nezostane fyzicky, ale tak úzkostnú myšlienku nedokázali alebo nechceli pochopiť. Marek píše:

„Poučoval učeníkov a hovoril im: Syn človeka je vydaný ľuďom do rúk a zabijú Ho; ale keď Ho zabijú, po troch dňoch vstane z mŕtvych.

Oni však neporozumeli tej reči a báli sa Ho spýtať.“²

Potom, po tak krátkej dobe na získanie poznania a dokonca ešte kratšej na prípravu, sa stalo niečo nemysliteľné, neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Ich Pán a Majster, ich Radca a Kráľ, bol ukrižovaný. Jeho pôsobenie v smrteľnosti skončilo a malá živoriaca Cirkev, ktorú založil sa zdala byť odsúdená na posmech a predurčená k zániku. Jeho apoštoli boli svedkami Jeho vzkrieseného stavu, ale to ich ešte len viac zmiatlo. Nepochybne si museli klásť otázku: „Čo máme robiť teraz?“ a pri hľadaní odpovede sa obrátili na Petra, služobne najstaršieho apoštola.

Teraz vás žiadam o zhovievavosť, lebo si pri popise tohto rozhovoru dovolím použiť slová, ktoré sa v písmach nenachádzajú. Peter svojim spoločníkom povedal v podstate toto: „Bratia, boli to úžasné tri roky. Nikto z nás si pred niekoľkými krátkymi mesiacmi nedokázal predstaviť zázraky, ktoré sme videli a božské prejavy, z ktorých sme sa tešili. Hovorili sme so samotným Synom Božím, modlili sme sa s Ním a pracovali sme spolu. Kráčali sme s Ním a plakali sme s Ním a onú hroznú poslednú noc nikto neprelieval horkejšie slzy než ja. Tomu je ale koniec. Pán dokončil Svoje dielo a vstal z hrobu. Vyriešil Svoju spásu a našu tiež. A vy sa pýtate:, Čo máme teraz robiť?‘ Neviem, čo by som mal na to povedať než to, aby ste sa s radosťou vrátili ku svojmu predošlému životu. Ja idem, loviť ryby‘.“ A prinajmenšom šesť z desiatich ostávajúcich apoštolov povedalo: „Ideme aj my s tebou.“ Ján, ktorý bol jedným z nich, píše: „I vybrali sa a vstúpili na loď, ale tú noc nič nechytili.“³

Ale beda, rybárčenie im moc nešlo. Onej prvej noci späť na jazere nechytili nič – ani jednu rybičku. Pri prvých lúčoch svitania sklamane zamierili k brehu, kde v diaľke uzreli postavu, ktorá na nich volala: „Deti, či máte niečo zjesť?“ Títo apoštolovia, ktorí sa znova stali rybármi, nevrlo odvetili tak, ako nechce odpovedať žiadny rybár. „Nemáme,“ zamrmlali, a aby toho nebolo málo, oný človek ich nazval „deťmi“.⁴

„Spustite sieť napravo od lode a nájdete,“⁵ volá neznámy muž – a po týchto jednoduchých slovách si náhle začínajú niečo uvedomovať. Iba pred necelými troma rokmi títo istí muži rybárčili na tomto istom mori. V písmach sa píše, že pri tej príležitosti sa „celú noc namáhali, a nič … nechytili“⁶. Istý galilejský spoluobčan na nich ale z brehu zavolal, aby spustili svoje siete a oni „zahrnuli veľké množstvo rýb“⁷, ktorých bolo toľko, že sa im siete trhali a úlovok naplnil dve lode tak, že sa začali potápať.

Teraz sa to opakovalo. Tieto „deti“, ako boli správne pomenovaní, dychtivo spustili siete a „nevládali [ich] vytiahnuť pre množstvo rýb“⁸. Ján povedal to, čo bolo očividné: „To je Pán!“⁹A neskrotný Peter vyskočil z lode.

Po radostnom opätovnom stretnutí sa so vzkrieseným Ježišom mal Peter so Spasiteľom rozhovor, ktorý ja považujem za kľúčový prelom v apoštolskej službe obecne a celkom určite v Petrovom živote, lebo tohto muža, pevného ako skala, posunul k veľkolepému životu naplnenému oddanou službou a vedením. Ježiš pozrel na ich otlčené malé lode, rozorvané siete a ohromnú hromadu 153 rýb a opýtal sa svojho služobne najstaršieho apoštola: „[Peter], miluješ ma väčšmi ako títo?“ Peter povedal: „Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem.“¹⁰

Spasiteľ na túto odpoveď reaguje, ale ďalej sa pozerá do očí Svojho učeníka a znovu sa pýta: „[Peter], či ma miluješ?“ Tento veľký rybár bol nepochybne trochu zmätený tým, že sa otázka opakuje a odpovedá po druhýkrát: „Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem.“¹¹

Spasiteľ znova stručne reaguje, ale neúnavne a skúmavo sa pýta po tretíkrát: „[Peter], či ma miluješ?“ Teraz už sa Peter musel určite cítiť nepríjemne. Možno má v srdci spomienku iba spred niekoľkých dní, kedy mu tiež bola trikrát položená iná otázka a on odpovedal podobne dôrazne – ale zamietavo. Alebo si možno začal myslieť, že otázke Majstra Učiteľa nerozumie. Alebo možno skúmal svoje srdce a usiloval o skutočné potvrdenie odpovede, ktorú tak pohotovo a skoro automaticky vyriekol. Nech už premýšľal o čomkoľvek, Peter odpovedal po tretíkrát: „Pane, … Ty vieš, že Ťa milujem.“¹²

Ježiš mu na to odvetil (a znova som si vedomý toho, že rozvíjam svoje myšlienky, ktoré nie sú v písmach) a možno povedal niečo ako: „Tak prečo si teda tu, Peter? Prečo sme späť na tom istom brehu, pri týchto rovnakých sieťach a vedieme rovnaký rozhovor? Nebolo to snáď očividné vtedy, a nie je to snáď očividné teraz, že pokiaľ by som chcel rybu, dokážem si ju chytiť? To, čo potrebujem, Peter, sú učeníci – a tých potrebujem stále. Potrebujem niekoho, kto bude pásť moje ovce a zachraňovať mojich baránkov. Potrebujem niekoho, kto bude kázať moje evanjelium a obraňovať moju vieru. Potrebujem niekoho, kto ma miluje, kto ma skutočne miluje a kto miluje to, čím ma Otec v Nebi poveril. Naše posolstvo nie je chabé. A naša úloha nie je krátkodobá. Nie je to nič nešťastné ani beznádejné, nie je to nič, čo je odsúdené na zánik v prepadlisku dejín. Je to dielo Všemohúceho Boha a je to úloha zmeniť svet. A tak, po druhýkrát a možno naposledy, ťa Peter žiadam, aby si toto všetko opustil a aby si išiel, učil a svedčil, pracoval a oddane slúžil až do dňa, kedy tebe urobia presne to, čo urobili mne.“

Keď sa potom obrátil ku všetkým apoštolom, mohol celkom dobre povedať. „Boli ste snáď tak neuvážení ako zákonníci a farizeji? Ako Herodes a Pilát? Mysleli ste si snáď ako oni, že toto dielo je možné zničiť jednoducho tým, že ma zabijú? Mysleli ste si snáď ako oni, že kríž, klince a hrob znamenajú koniec toho všetkého a že sa každý z vás môže blažene stať znova tým, čím bol predtým? Deti, či sa môj život a moja láska hlbšie nedotkla vašich sŕdc?“

Bratia a sestry, neviem presne, aká bude naša skúsenosť súdneho dňa, ale nebol by som veľmi prekvapený, ak by nám v určitom bode rozhovoru Boh položil úplne rovnakú otázku ako Kristus Petrovi: „Miloval si ma?“ Myslím, že bude chcieť vedieť, či sme svojím veľmi smrteľným, veľmi neadekvátnym a občas detským pochopením vecí rozumeli aspoň jednému prikázaniu, prvému a najväčšiemu prikázaniu zo všetkých – „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle.“¹³ A pokiaľ v tomto momente budeme schopní zo seba dostať slová: „Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem“, potom nám možno pripomenie, že vrcholným charakteristickým znakom lásky je vždy oddanosť.

„Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania,“¹⁴ povedal Ježiš. A tak je našou úlohou žehnať blížnym, chrániť deti, pozdvihovať chudobných a ochraňovať pravdu. Máme za úlohu naprávať zlé veci, deliť sa o pravdu a konať dobro. V skratke, máme za úlohu prejavovať svoju lásku k Pánovi životom naplneným oddaným nasledovníctvom. Nemôžeme s tým prestať a nemôžeme sa vracať späť. Po stretnutí so žijúcim Synom živého Boha nebude nikdy nič také ako predtým. Ježišove ukrižovanie, uzmierenie a vzkriesenie označuje začiatok kresťanského života, a nie jeho koniec. A práve táto pravda a táto skutočnosť umožnila hŕstke galilejských rybárov, z ktorých sa opäť stali apoštoli, aby bez „jedinej synagógy či meča“¹⁵ po druhýkrát opustili svoje siete a zmenili históriu sveta, v ktorom teraz žijeme.

Vydávam všetkým, ktorí sa nachádzajú v dosahu môjho hlasu, svedectvo o tom, že tieto apoštolské kľúče boli znovuzriadené na zemi a nachádzajú sa v Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Tým, ktorí sa k nám v tejto veľkej záverečnej veci Kristovej doposiaľ nepripojili, hovoríme: „Príďte, prosím.“ Tým, ktorí boli kedysi s nami, ktorí sa vzdialili a rozhodli sa skôr vybrať si len zopár predjedál zo švédskeho stolu znovuzriadenia a nechať zvyšok hostiny bez povšimnutia, hovorím, čaká vás mnoho dlhých nocí a prázdnych sietí. Výzva znie vráťte sa, zostaňte verní, milujte Boha a ponúknite pomocnú ruku. Do tejto výzvy k neochvejnej vernosti zahŕňam aj každého vráteného misionára, ktorý kedy stál v krstiteľnici a s rukou v pravom uhle povedal: Z poverenia Ježiša Krista.¹⁶ Toto poverenie malo navždy zmeniť nielen vášho obráteného, ale malo celkom isto navždy zmeniť aj vás. Mladým členom Cirkvi, na ktorých čaká misia, chrám a manželstvo, hovoríme: „Milujte Boha a zostaňte čistí od krvi a hriechov tohto pokolenia. Čaká na vás monumentálne dielo, ktoré bolo zdôraznené úžasným oznamom prezidenta Thomasa S. Monsona včera ráno. Náš Otec v Nebi očakáva od vás oddanosť a lásku v každom štádiu vášho života.“

Všetkým v dosahu môjho hlasu hovorím, že hlas Kristov k nám zaznieva z hlbín času a každého z nás sa pýta pokiaľ je čas: „Či ma miluješ?“ A za každého jedného z nás odpovedám s úctou a celou silou svojej duše „Áno, Pane, milujeme Ťa.“ A pretože sme položili svoju „ruku na pluh“¹⁷, nebudeme sa pozerať späť pokiaľ toto dielo nebude dokončené a pokiaľ pravá láska k Bohu a nášmu blížnemu nebude vládnuť svetu. V mene Ježiša Krista, amen.