Kde je stánok?

Prezident Henry B. Eyring

Prvý radca v Prvom predsedníctve


Henry B. Eyring
Ale stánok, ktorý ako sa zdá zadržiava božskú pomoc, neukrýva Boha, ale občas ukrýva nás. Boh sa nikdy neskrýva, ale niekedy sa skrývame my.

Prorok Joseph Smith v hlbokej úzkosti vo väzení v Liberty zvolal: Ó Bože, kde si? A kde je stánok, ktorý zakrýva miesto úkrytu tvojho?1 Mnohí z nás vo chvíli osobnej úzkosti cítime, že Boh je od nás ďaleko. Ale stánok, ktorý ako sa zdá zadržiava božskú pomoc, neukrýva Boha, ale občas ukrýva nás. Boh sa nikdy neskrýva, ale niekedy sa skrývame my v stánku pohnútok, ktoré nás vzďaľujú od Boha a spôsobujú, že sa zdá, že je Boh vzdialený a nedostupný. Naše vlastné túžby, ktoré prehlušia pocit – „Buď vôľa tvoja“2 – vytvárajú pocit stánku, ktorý zakrýva Boha. Boh nie je ten, ktorý nás nie je schopný vidieť či komunikovať s nami, ale možno sme to my, kto nie je ochotný poslúchať a podrobiť sa Jeho vôli a načasovaniu.

Náš pocit odlúčenia sa od Boha zoslabne, keď sa pred Ním staneme viac podobní deťom. Vo svete, kde názory iných ľudí môžu mať tak veľký vplyv na naše pohnútky to nie je jednoduché. Ale pomôže nám to rozpoznať pravdu: Boh je nám nablízku a vie o nás, a nikdy sa pred Svojimi vernými deťmi neschováva.

Moja trojročná vnučka nám ukázala ako nás s Bohom spája moc nevinnosti a pokory. Išla so svojou rodinou na dni otvorených dverí chrámu v Brigham City v Utahu. V jednej miestnosti tejto nádhernej budovy sa rozhliadla a opýtala sa: „Mami, kde je Ježiško? Maminka jej vysvetlila, že v chráme Ježiša neuvidí, ale bude schopná cítiť Jeho vplyv vo svojom srdci. Eliza pozorne zvážila odpoveď svojej mamy a zdalo sa, že tým bola jej otázka zodpovedaná a povedala: „Aha, Ježiško odišiel niekomu pomáhať.“

Žiaden stánok nezatemnil Elizino pochopenie a ani jej nezabránil vidieť realitu. Boh je jej nablízku a ona sa cíti blízko k Nemu. Vedela, že chrám je dom Pána, ale tiež chápala, že vzkriesený a oslávený Ježiš Kristus má telo a môže byť iba na jednom mieste v danom čase.3 Uvedomila si, že keď nie je vo Svojom dome, potom musí byť na nejakom inom mieste. A vďaka tomu čo vedela o Spasiteľovi, vedela, že je niekde a činí dobro pre deti Svojho Otca. Bolo jasné, že dúfala, že uvidí Ježiša nie kvôli zázraku, ktorý by potvrdil Jeho existenciu, ale jednoducho preto, že Ho má rada.

Duch mohol jej detskej mysli a srdcu zjaviť útechu, ktorú my všetci potrebujeme a chceme. Ježiš Kristus žije, pozná nás, dohliada na nás a stará sa o nás. Vo chvíľach bolesti, osamelosti či zmätenosti nepotrebujeme vidieť Ježiša Krista, aby sme vedeli, že pozná naše okolnosti a že Jeho poslaním je žehnať.

Z vlastného života viem, že aj my môžeme zažiť to čo Eliza aj dlho po tom, ako sme opustili detstvo. Na začiatku svojej kariéry som tvrdo pracoval na tom, aby som získal definitívu ako profesor na Univerzite v Stanforde. Myslel som si, že som tým zaistil dobrý život pre seba a svoju rodinu. Bývali sme v príjemnom prostredí blízko rodičov mojej manželky. Podľa hodnôt sveta som dosiahol veľký úspech. Ale dostal som od Cirkvi príležitosť opustiť Kaliforniu a pracovať v Ricks College v Rexburgu v Idahu. Moje celoživotné profesijné ciele sa mohli stať stánkom, ktorý by ma mohol oddeľovať od milujúceho Otca, ktorý vedel lepšie než ja čo by mi moja budúcnosť mohla priniesť. Ale bol som požehnaný znalosťou, že akýkoľvek úspech, ktorý som do tej doby vo svojej profesii či rodine dosiahol, bol dar od Boha. A tak som ako dieťa pokľakol k modlitbe, aby som sa opýtal, čo mám robiť. V mysli som započul tichý hlas, ktorý povedal: „To je moja škola.“ Nebol tam žiaden stánok oddeľujúci ma od Boha. S vierou a pokorou som podrobil svoju vôľu Jeho vôli a pocítil som Jeho starostlivosť a blízkosť.

Roky strávené na Ricks College, počas ktorých som sa snažil vyhľadávať Božiu vôľu a konať ju nedovolili stánku, aby ma ukrýval alebo zakrýval Božiu aktívnu úlohu v mojom živote. Keď som sa snažil konať Jeho dielo, cítil som sa Mu bližšie a cítil som uistenie, že pozná moje záležitosti a hlboko sa zaujíma o moje šťastie. Ale svetské motívy, rovnako ako v Stanforde, sa začali ponúkať sami. Jedným bola lákavá ponuka zamestnania, ktorú som dostal práve keď som končil piaty rok ako rektor Ricks College. Uvažoval som nad ňou a modlil sa o to, a dokonca som o tom hovoril aj s Prvým predsedníctvom. Odpovedali mi s láskavosťou a s trochou humoru, ale rozhodne nie s nejakým konkrétnym postojom. Prezident Spencer W. Kimball si vypočul, čo mi jedna veľká korporácia ponúkala, a potom povedal: „No, Hal, to znie ako nádherná príležitosť! A ak ťa budeme niekedy potrebovať, budeme vedieť, kde ťa hľadať.“ Oni by vedeli, kde ma môžu nájsť, ale moje túžby dosiahnuť profesijné úspechy by mohli vytvoriť stánok, ktorý by spôsobil, že bude pre mňa ťažké nájsť Boha a ešte ťažšie počúvať Jeho výzvy nasledovať Ho.

Moja manželka to vytušila a mala silný dojem, že by sme Ricks College nemali opustiť. Povedal som: „To mi dokonale stačí.“ Ale ona múdro trvala na tom, aby som obdržal vlastné zjavenie. A tak som sa znova modlil. Tentoraz som obdržal pokyn hlasu v mysli, ktorý povedal: „Dovolím ti zostať na Ricks College o trochu dlhšie.“ Moje osobné ambície mohli zahaliť môj pohľad na skutočnosť a učiniť ťažkým pre mňa obdržať zjavenie.

Tridsať dní po tom, čo som bol požehnaný inšpirovaným rozhodnutím odrieknuť ponuku zamestnania a zostať na Ricks College sa pretrhla priehrada Teton. Boh vedel, že sa priehrada pretrhne a že stovky ľudí budú potrebovať pomoc. Nechal ma hľadať radu a získať Jeho povolenie zostať na Ricks College. Len On poznal všetky dôvody, prečo bude moja služba na tejto škole a v Rexburgu dôležitá. A tak som tam bol, aby som sa v modlitbe pýtal Nebeského Otca, čo si praje, aby som urobil, aby som pomohol tým, ktorých majetky a životy boli zničené. S ostatnými som trávil hodiny pri čistení od bahna a vody v domoch. Moje prianie poznať a konať Jeho vôľu dalo mojej duši príležitosť rásť.

Táto udalosť opisuje ďalší spôsob, ako si môžeme vytvárať bariéru zabraňujúcu poznať Božiu vôľu a pocítiť Jeho lásku k nám: nemôžeme trvať na našom časovom pláne, keď Pán má Svoj vlastný. Myslel som, že som strávil dosť svojho času v Rexburgu a ponáhľal som sa posunúť ďalej. Niekedy nám naše trvanie na tom, že budeme konať podľa vlastného načasovania môže zatemniť pohľad na Jeho vôľu pre nás.

Vo väzení v Liberty prorok Joseph požiadal Pána, aby potrestal tých, ktorí prenasledovali členov Cirkvi v Missouri. Modlil sa za opodstatnenú a rýchlu odvetu. Ale Pán odpovedal, že za nemnoho rokov4 to s týmito nepriateľmi Cirkvi vyriadi. V 24. a 25. verši 121. oddielu Náuky a zmlúv hovorí:

Hľa, oči moje vidia a poznajú všetky ich diela, a ja mám v zálohe rýchly súd v období jeho pre nich všetkých;

Lebo pre každého človeka je určený čas, podľa toho, aké bude jeho dielo.5

Stánok odstraňujeme, keď v sebe prechovávame pocit a modlíme sa: „Buď vôľa Tvoja“ v „Tvojom vlastnom čase“. Jeho čas by pre nás mal znamenať dostatočne skoro, pretože vieme, že On chce pre nás to najlepšie.

Manželka jedného z mojich synov veľa rokov cítila, že Boh ju zakrýva stánkom. Bola mladou matkou troch detí a chcela ich viac. Po dvoch potratoch jej úpenlivé modlitby prerastali v úzkosť. Ako ďalšie neplodné roky bežali, pokúšal ju hnev. Keď najmladšie dieťa začalo chodiť do školy, pripadalo jej, že i dom so svojou prázdnotou sa vysmieva tomu, ako veľmi sa sústreďuje na materstvo – podobne na ňu pôsobili nechcené, a dokonca neplánované tehotenstvá jej priateliek. Bola rovnako oddaná a zasvätená ako Mária, ktorá povedala: „Som služobnica Pánova.“6 Ale hoci si tieto slová hovorila v srdci, nepočula žiadnu odpoveď.

Jej manžel ju v nádeji, že ju pozdvihne na duchu, pozval, aby s ním išla na služobnú cestu do Kalifornie. Keď bol na jednaniach, ona sa sama prechádzala po nádhernej prázdnej pláži. Srdce jej skoro pukalo, a tak sa nahlas modlila. Po prvýkrát nežiadala o ďalšie dieťa, ale o poznanie božieho zámeru. „Nebeský Otče,“ zvolala, „dám ti všetok svoj čas; prosím, ukáž mi, ako ho mám naplniť.“ Vyjadrila svoju ochotu vziať svoju rodinu kdekoľvek to bude požadované. Táto modlitba jej priniesla neočakávaný pocit pokoja. Neuspokojila túžbu jej mysle po istote, ale po prvýkrát po rokoch utešila jej srdce.

Modlitba odstránila stánok a otvorila okná nebies. V priebehu dvoch týždňov zistila, že čaká dieťa. Dieťatko malo iba rok, keď môj syn a nevesta dostali povolanie na misiu. Pretože sľúbila urobiť čokoľvek a ísť kamkoľvek, odložila strach a vzala svoje deti do zámoria. Na misii mala ďalšie dieťa – v deň presunu misionárov.

Podvolenie sa úplne nebu, tak ako to urobila táto mladá matka, je zásadné pre odstránenie duchovných stánkov, ktorými sa niekedy zakrývame. Ale nie je to zárukou okamžitých odpovedí na modlitby.

Zdá sa, že Abrahámove srdce bolo spravodlivé dlho predtým ako Sára počala Izáka a predtým než obdržali zasľúbenú krajinu. Nebo malo iné zámery, ktoré chcelo naplniť skôr. Týmito zámermi bolo nielen posilňovanie viery Abraháma a Sáry, ale tiež to, aby sa naučili večné pravdy, o ktoré sa delili s druhými na svojej dlhej, okľukou vedúcej ceste do krajiny pripravenej pre nich. Pánove otáľania sa občas zdajú dlhé; niektoré trvajú celý život. Ale vždy je ich zámerom žehnať. Nikdy nemusia byť dobou samoty či trápenia alebo netrpezlivosti.

Aj keď Jeho čas nie je vždy naším časom, môžeme si byť istí, že Pán dodržiava Svoje sľuby. Svedčím komukoľvek z vás, kto máte teraz pocit, že je ťažké sa s Ním spojiť, že príde deň, kedy Ho všetci uvidíme tvárou v tvár. Tak ako teraz neexistuje nič, čo by Mu zakrylo pohľad na nás, nebude tam nič, čo by nám zakrylo pohľad na Neho. Všetci budeme stáť pred Ním, osobne. Rovnako ako moja vnučka, aj my chceme vidieť Ježiša Krista teraz, ale naše isté stretnutie s Ním pri súdnej stolici bude omnoho príjemnejšie ak najskôr urobíme to, čo nám pomôže poznať Ho tak dobre, ako dobre pozná On nás. Ak Mu slúžime, stávame sa Mu podobnými a cítime sa Mu bližšie, zatiaľ čo sa približujeme k tomu dňu, kedy nášmu pohľadu nebude nič skryté.

Toto približovanie sa k Bohu môže byť neustále. Spasiteľ učí: „Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od stvorenia sveta.“7 A potom nám hovorí ako:

„Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma;

bol som nahý a zaodeli ste ma; bol som nemocný, a navštívili ste ma; bol som vo väzení, a prišli ste ku mne.

Odpovedia mu spravodliví: Pane, kedy sme Ťa videli hladného, a nasýtili sme Ťa, alebo smädného, a napojili sme Ťa?

a kedy sme Ťa videli ako cudzinca, a prijali sme Ťa? Alebo nahého, a zaodeli sme Ťa?

A kedy sme Ťa videli chorého alebo vo väzení, a prišli sme k Tebe?

Odpovie im Kráľ: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“8

Keď robíme to, čo by Pán chcel, aby sme pre deti Jeho Otca urobili, považuje to za láskavosť voči Nemu a my sa Mu cítime bližšie, a pritom cítime Jeho lásku a uznanie. Časom sa staneme Jemu podobnými a na súdny deň budeme myslieť s radostným očakávaním.

Stánok, ktorý ako sa zdá vás skrýva pred Bohom, môže byť strach z človeka, ktorý prehluší túto túžbu slúžiť druhým. Spasiteľovou jedinou motiváciou bolo pomáhať ľuďom. Mnohí z vás, tak ako ja, ste pocítili strach ísť za niekým, voči komu ste sa previnili alebo kto ublížil vám. A napriek tomu vidím ako Pán z času na čas obmäkčí srdcia, vrátane toho môjho. A tak vás vyzývam, aby ste v Pánovom zastúpení prišli k niekomu, komu by ste, nehľadiac na svoje možné obavy, ponúkli lásku a odpustenie. Sľubujem vám, že ak to urobíte, pocítite Spasiteľovu lásku k onému človeku a Jeho lásku k vám, a nebude sa vám zdať, že táto láska prichádza z veľkej diaľky. Táto výzva sa vo vašom prípade môže týkať niekoho vo vašej rodine, vo vašej komunite, či niekoho na druhej strane sveta.

Ale ak pôjdete v zastúpení Pána žehnať druhým, uvidí to a odmení to. Ak to budete robiť dostatočne často a dlho, pocítite zmenu vašej samotnej prirodzenosti skrze uzmierenie Ježiša Krista. Nielenže sa Mu budete cítiť bližšie, ale budete cítiť, že sa stávate stále viac a viac takými ako je On. Potom, keď Ho uvidíte, a uvidíme Ho všetci, sa budete cítiť ako Moroni, keď povedal: A teraz, hovorím všetkým, zbohom. Čoskoro pôjdem, aby som si odpočinul v raji Božom, pokiaľ nebude duch môj a telo moje znova spojené a pokiaľ nebudem víťazoslávne privedený vzduchom, aby som sa stretol s vami pred príjemnou stolicou veľkého Jehovu, Večného Sudcu ako živých, tak mŕtvych. Amen.“9

Svedčím o tom, že ak budeme slúžiť s vierou, pokorou a činiť vôľu Božiu, súdna stolica veľkého Jehovu bude príjemná. Uvidíme nášho milujúceho Otca a Jeho Syna, tak ako nás Oni vidia teraz – s dokonalou jasnosťou a s dokonalou láskou. V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.