Poslušnosť prináša požehnania

Milovaní bratia a sestry, som veľmi vďačný za to, že môžem byť dnes ráno s vami. Prosím vás o vieru a modlitby zatiaľ čo k vám budem hovoriť, čo je pre mňa výsada.

V priebehu vekov muži a ženy vždy hľadali poznanie a porozumenie týkajúce sa smrteľnej existencie a svojho miesta a zmyslu v nej, a tiež spôsob ako sa dostať k pokoju a šťastiu. Takémuto hľadaniu sa venuje každý z nás.

Toto poznanie a porozumenie je dostupné celému ľudstvu. Je obsiahnuté v pravdách, ktoré sú večné. V Náuke a zmluvách v oddiele 1, vo verši 39 čítame: Lebo pozrite a uzrite, Pán je Boh a Duch vydáva svedectvo, a svedectvo je pravdivé, a pravda trvá na veky vekov.

Básnik napísal:

Niektorí sa pýtajú: „Kde sa dá taká pravda nájsť a ako ju máme rozpoznať?“ V zjavení danom skrze proroka Josepha Smitha v Kirtlande v Ohio, v máji roku 1833, Pán prehlásil:

A pravda je poznanie vecí, ako sú a ako boli, a ako prídu. …

Duch pravdy je od Boha. …

A žiadny človek nezískava plnosť, pokiaľ nezachováva prikázania jeho.

Ten, kto zachováva prikázania [Božie], získava pravdu a svetlo, až je oslávený v pravde a pozná všetky veci.²

Aké nádherné zasľúbenie! „Ten, kto zachováva prikázania [Božie], získava pravdu a svetlo, až je oslávený v pravde a pozná všetky veci.“

V tejto osvietenej dobe, kedy bola znovuzriadená plnosť evanjelia, nemusíme ja a ani vy plávať v neznámych moriach alebo putovať po nevyznačených cestách hľadajúc pravdu. Milujúci Nebeský Otec načrtol náš smer a poskytol spoľahlivú mapu -- dokonca poslušnosť. Poznanie pravdy a odpovede na naše najhlbšie otázky k nám prichádzajú, ak poslúchame prikázania Božie.

Poslušnosti sa učíme po celý život. Začíname v detstve, a tí, ktorí sú zodpovední za starostlivosť o nás stanovujú pokyny a pravidlá, aby zaistili našu bezpečnosť. Keby sme tieto pravidlá poslúchali úplne, život by bol pre každého z nás jednoduchší. Mnohí z nás sa však tomu ako je múdre byť poslušný učia až životnými skúsenosťami.

Keď som bol malý, trávila naša rodina každé leto od začiatku júla do začiatku septembra na chate v parku Vivian v kaňone Provo v Utahu.

Jedným z mojich najlepších kamarátov v týchto bezstarostných dňoch v kaňone bol Danny Larsen, ktorého rodina tiež vlastnila chatu v parku Vivian. Každý deň sme mali v tomto chlapčenskom raji čo robiť, rybárčili sme v rieke, zbierali sme kamienky a iné poklady, chodili sme na výlety, liezli po skalách a jednoducho sme si užívali každú minútu každej hodiny každého dňa.

Raz ráno sme sa s Dannym rozhodli, že si večer so všetkými kamarátmi v kaňone urobíme táborák. Len bolo potrebné vyčistiť priestor na neďalekej lúke, kde by sme sa mohli všetci stretnúť. Júnová tráva na lúke už uschla a bola pichľavá, a preto bola lúka pre naše zámery nevhodná. Začali sme vysokú trávu trhať so zámerom vyčistiť veľkú kruhovú plochu. Trhali sme a šklbali zo všetkých síl, ale podarilo sa vytrhať len zopár hrstí nepoddajnej buriny. Uvedomili sme si, že táto úloha by nám zabrala celý deň a naše sily a nadšenie sa už začali vytrácať.

A potom mi v mojej osemročnej mysli napadlo to, o čom som si myslel, že je geniálne riešenie. Povedal som Dannymu: „Všetko, čo musíme urobiť je tú burinu zapáliť. Jednoducho v tej burine vypálime kruh!“ Danny okamžite súhlasil a ja som bežal do chaty pre pár zápaliek.

Aby si niekto z vás nemyslel, že v tomto útlom veku ôsmich rokov sme mohli používať zápalky, chcem aby bolo jasné, že obaja, Danny a aj ja, sme mali zakázané ich používať bez dozoru dospelých. Obaja sme boli opakovane varovaní pred nebezpečenstvom ohňa. Avšak ja som vedel, kde sme mali zápalky, a my sme potrebovali vyčistiť tú lúku. Bez ďalšieho premýšľania som bežal do chaty, zobral som niekoľko zápaliek a uistil sa, že ma nikto nevidí. Potom som si ich rýchlo strčil do vrecka.

Dobehol som späť k Dannymu nadšený, že mám vo vrecku riešenie nášho problému. Spomínam si ako som si myslel, že oheň sa rozšíri len tak ďaleko ako sme chceli, a potom sa nejako zázračne sám uhasí.

Škrtol som zápalkou o kameň a suchá júnová tráva vzplanula. Vznietila sa ako keby bola poliata benzínom. Spočiatku sme boli s Dannym nadšení, keď sme sa pozerali ako tráva mizne, ale čoskoro nám bolo jasné, že oheň nemá v úmysle uhasiť sa sám. Keď sme si uvedomili, že nemáme ako oheň zastaviť, začali sme panikáriť. Hrozivé plamene začali stúpať po úbočí a ohrozovali borovice a všetko ostatné čo im stálo v ceste.

Nakoniec nám neostalo nič iné ako bežať pre pomoc. Za chvíľu všetci schopní muži a ženy v parku Vivian behali sem a tam s mokrými jutovými vrecami a hádzali ich na plamene v snahe uhasiť ich. Po niekoľkých hodinách boli uhasené aj posledné uhlíky. Staré borovice boli zachránené rovnako ako domy, ktoré by plamene tiež postupne pohltili.

S Dannym sme v ten deň dostali niekoľko ťažkých, ale dôležitých ponaučení -- ku ktorým tiež patrila aj dôležitosť poslušnosti.

Existujú pravidlá a zákony, ktoré nám pomáhajú zaistiť fyzickú bezpečnosť. Podobne Pán poskytuje pokyny a prikázania, ktoré nám pomáhajú zaistiť našu duchovnú bezpečnosť, aby sme mohli úspešne kráčať cez túto zákernú smrteľnú existenciu a nakoniec sa navrátiť k nášmu Nebeskému Otcovi.

Pred storočiami generácii presiaknutej tradíciou obetovania zvierat Samuel dôrazne vyhlásil: „Poslušnosť je lepšia ako obeť a počúvanie lepšie ako tuk baranov.“³

V tejto dispenzácii Pán zjavil prorokovi Josephovi Smithovi, že žiada srdce a ochotnú myseľ; a ochotní a poslušní budú jesť dobroty krajiny Sion v týchto posledných dňoch.⁴

Všetci proroci, dávni aj novodobí, vedeli, že poslušnosť je nevyhnutná pre našu spásu. Nefi vyhlásil: „Pôjdem a urobím tie veci, ktoré Pán prikázal.“⁵ Napriek tomu, že iní vo viere a poslušnosti prešľapovali, Nefi sa nikdy nevyhol tomu, aby urobil to, o čo ho Pán požiadal. Výsledkom bolo to, že boli požehnané nespočetné generácie.

Veľmi inšpirujúca a dojímavá je správa o poslušnosti Abraháma a Izáka. Ako bolestivo ťažké muselo byť pre Abraháma, v poslušnosti Božích prikázaní, vziať svojho milovaného Izáka do krajiny Mórija, a tam ho obetovať ako obeť. Dokážeme si predstaviť ťažobu v jeho srdci, keď prichádzal na určené miesto? Celkom určite musela úzkosť zvierať jeho telo a trýzniť jeho myseľ, keď Izáka zväzoval, kládol ho na oltár a bral do ruky nôž, aby ho zabil. S neochvejnou vierou a absolútnou dôverou v Pána zareagoval na Pánov príkaz. Aký úžasné bolo to vyhlásenie a aký bol prekvapený a šťastný, že prišlo: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna.“⁶

Abrahám bol vyskúšaný a preverený a vďaka jeho vernosti a poslušnosti mu Pán dal tento úžasný sľub: „V tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj hlas.“⁷

Napriek tomu, že od nás nie je požadované, aby sme svoju poslušnosť preukázali tak dramatickým a srdcervúcim spôsobom, je poslušnosť požadovaná aj od nás.

Prezident Joseph F. Smith v októbri 1873 vyhlásil: „Poslušnosť je prvým zákonom nebies.“⁸

Prezident Gordon B. Hinckley povedal: „Šťastie Svätých neskorších dní, pokoj Svätých neskorších dní, pokrok Svätých neskorších dní, blahobyt Svätých neskorších dní a večná spása a povýšenie tohto ľudu tkvie v tom, že kráčajú v poslušnosti rád … Božích.“⁹

Poslušnosť je znakom prorokov; v priebehu vekov im poskytuje silu a poznanie. Je veľmi dôležité, aby sme si uvedomili, že na tento prameň sily a poznania máme nárok aj my. Dnes je ľahko dostupný pre každého z nás, ak poslúchame Božie prikázania.

Počas rokov som poznal nespočetne veľa ľudí, ktorí boli a sú obzvlášť verní a poslušní. Bol som nimi požehnaný a inšpirovaný. Dovoľte mi, aby som sa s vami podelil o opis dvoch z nich.

Walter Krause bol verným členom Cirkvi, ktorý so svojou rodinou žil v krajine, ktorá bola po Druhej svetovej vojne známa ako Východné Nemecko. Napriek ťažkostiam, ktorým vtedy brat Krause čelil pre nedostatok slobody v tejto časti sveta, bol mužom, ktorý miloval Pána a slúžil Mu. Verne a svedomito plnil každú úlohu, ktorá mu bola daná.

Druhý muž, Johann Denndorfer, rodený Maďar, bol obrátený do Cirkvi v Nemecku a v roku 1911, keď mal 17 rokov, tam bol pokrstený. Zanedlho potom odtiaľ odišiel späť do Maďarska. Po Druhej svetovej vojne sa fakticky stal väzňom vo svojej rodnej zemi v meste Debrecín. Aj ľuďom v Maďarsku bola odopieraná sloboda.

Brat Walter Krause, ktorý brata Denndorfera nepoznal, bol poverený, aby bol jeho domácim učiteľom a pravidelne ho navštevoval. Brat Krause zavolal svojmu spoločníkovi v domácom učení a povedal mu: „Dostali sme poverenie navštíviť brata Johanna Denndorfera. Mal by si čas ísť ho tento týždeň navštíviť a odovzdať mu posolstvo evanjelia?“ A potom dodal: „Brat Denndorfer žije v Maďarsku.“

Jeho prekvapený spoločník sa opýtal: „Kedy odchádzame?“

„Zajtra,“ odpovedal brat Krause.

„Kedy sa vrátime späť domov?“ opýtal sa spoločník.

Brat Krause odpovedal: „Asi tak za týždeň – ak sa vôbec vrátime.“

Títo dvaja domáci učitelia odišli navštíviť brata Denndorfera – cestovali vlakom a autobusom zo severovýchodnej časti Nemecka do Debrecínu v Maďarsku, čo je poriadny kus cesty. Brat Denndorfer nemal domácich učiteľov od doby pred vojnou. Teraz, keď videl Pánových služobníkov, bol dojatý vďačnosťou za to, že prišli. Najskôr im odmietol podať ruku. Namiesto toho odišiel do svojej spálne a z malej skrinky vzal škatuľku zo svojimi desiatkami, ktoré odkladal po všetky tie roky. Desiatky odovzdal svojim domácim učiteľom a povedal: „Teraz som s Pánom vyrovnaný. Teraz už mám pocit, že som hodný podať ruku služobníkom Pánovým!“ Brat Krause mi neskôr rozprával o tom, že sa slovami nedá vyjadriť jeho dojatie, keď pomyslel na to, že tento verný brat, ktorý nemal kontakt s Cirkvou po veľa rokov, poslušne a neustále oddeľoval zo svojho skromného platu 10 percent na zaplatenie svojho desiatku. Odkladal si ho, aj keď nevedel, kedy a či vôbec bude mať tú výsadu ho zaplatiť.

Brat Walter Krause zomrel pred deviatimi rokmi vo veku 94 rokov. Slúžil verne a poslušne po celý svoj život a bol inšpiráciou pre mňa a všetkých, ktorí ho poznali. Keď ho požiadali, aby splnil nejakú úlohu, nikdy nenamietal, nereptal a nikdy sa nevyhováral.

Bratia a sestry, poslušnosť je veľkou skúškou tohto života. A budeme ich tým skúšať, povedal Pán, aby sme vedeli, či budú činiť všetky veci, ktoré im Pán, ich Boh prikáže.¹⁰

Spasiteľ prehlásil: Lebo všetci, ktorí chcú mať požehnanie z rúk mojich, sa budú riadiť zákonom, ktorý bol určený pre oné požehnanie, a podmienkami jeho, ako boli ustanovené pred založením sveta.¹¹

Niet väčšieho príkladu poslušnosti ako je príklad nášho Spasiteľa. Pavol o Ňom povedal:

„Hoci bol Synom, tým že trpel, naučil sa poslušnosti.

A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú.“¹²

Spasiteľ prejavil nefalšovanú lásku k Bohu tým, že žil dokonalým životom a ctil si posvätné poslanie Jemu zverené. Nikdy nebol povýšenecký. Nikdy sa nenadúval pýchou. Nikdy nebol nelojálny. Vždy bol pokorný. Vždy bol úprimný. Vždy bol poslušný.

Hoci bol pokúšaný majstrom ľstivosti, dokonca diablom; hoci bol fyzicky oslabený pôstom trvajúcim 40 dní a 40 nocí a nakoniec vyhladol, a predsa, keď ten zlý predložil Ježišovi veľmi príťažlivé a vábivé ponuky, dal nám božský príklad poslušnosti tým, že odmietol odchýliť sa od niečoho o čom vedel, že je to správne.¹³

Keď čelil agónii v Getsemane, kde vydržal takú bolesť, že Jeho pot padal na zem v podobe veľkých krvavých kvapiek,¹⁴ zostal poslušným Synom, hovoriac: „Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich; avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.“¹⁵

Tak ako Spasiteľ poučoval Svojich prvých apoštolov, tak poučuje vás aj mňa: „Ty ma nasleduj!“¹⁶ Sme ochotní poslúchnuť?

Poznanie, o ktoré sa snažíme, odpovede, po ktorých túžime a silu, s ktorou si dnes prajeme čeliť výzvam zložitého a meniaceho sa sveta môžeme získať vtedy, keď sme skutočne ochotní poslúchať Pánove prikázania. Ešte raz citujem slová Pána: Ten, kto zachováva prikázania [Božie], získava pravdu a svetlo, až je oslávený v pravde a pozná všetky veci.¹⁷

Je mojou pokornou modlitbou, aby sme mohli byť požehnaní bohatými odmenami, ktoré sú sľúbené poslušným. V mene Ježiša Krista, nášho Pána a Spasiteľa, amen.