Sme jedno

Pán hneď na úplnom začiatku tejto poslednej dispenzácie jasne prehlásil, že nám je prikázané vziať evanjelium do celého sveta. Čo v roku 1831 povedal niekoľkým držiteľom kňazstva teraz platí pre mnohých. Nech sme akokoľvek starí, nech už máme akékoľvek schopnosti či povolanie v Cirkvi, alebo nech už žijeme na akomkoľvek mieste, my všetci sme povolaní pracovať v jednote, aby sme Mu pomohli pri Jeho žatve duší, až kým opäť nepríde. Prvým pracovníkom na vinici povedal:

A znovu, hovorím vám, dávam vám prikázanie, aby každý človek, ako starší, kňaz, učiteľ, a tiež člen, išli s mocou svojou, s prácou rúk svojich, aby pripravili a uskutočnili veci, ktoré som prikázal.

A nech kázanie vaše je hlasom varovania, každý človek blížnemu svojmu, v znášanlivosti a v miernosti.

A vyjdite z prostriedku zlovoľných. Zachráňte sa. Buďte čistí, vy, ktorí nosíte nádoby Pána.¹

Tak teda aj vy, členovia Áronovho kňazstva, môžete vidieť, že Pánovo prikázanie zahŕňa aj vás. Keďže viete, že Pán vždy pripraví cestu ako zachovávať Jeho prikázania, môžete očakávať, že to urobí aj pre každého z vás.

Dovoľte mi porozprávať vám, ako to učinil pre jedného chlapca, ktorý teraz drží úrad kňaza v Áronovom kňazstve. Má 16 rokov. Žije v krajine, do ktorej po prvýkrát prišli misionári len pred rokom. Boli pridelení do dvoch miest, ale nie do toho, kde žije oný chlapec.

Keď bol ešte malý, jeho rodičia sa kvôli bezpečnosti presťahovali do Utahu. Rodinu učili misionári a boli pokrstení. On ešte nemal osem rokov, a tak nebol pokrstený do Cirkvi.

Jeho rodičia zomreli pri nehode. A tak si ho vzala jeho stará mama, a on sa vrátil späť za oceán, do toho mesta, kde sa narodil.

Práve pred rokom, v marci, sa prechádzal po ulici, keď zrazu pocítil, že by mal osloviť úplne neznámu ženu. Rozprával sa s ňou po anglicky, slovami, ktoré si ešte pamätal z detstva. Bola to zdravotná sestra, ktorú misijný prezident poslal do oného mesta, aby tam pohľadala ubytovanie a zdravotnícke zariadenie pre misionárov, ktorí tam mali čoskoro prísť. Ako sa spolu rozprávali, spriatelili sa. Keď sa vrátila späť do misijného domu, porozprávala o ňom misionárom.

Prví dvaja misionári prišli do toho mesta v septembri 2012. Tento osirotený chlapec bol prvým, kto sa dal pokrstiť do Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. V marci tohto roku bol členom Cirkvi štyri mesiace. Bol vysvätený za kňaza v Áronovom kňazstve, a tak mohol pokrstiť druhého obráteného do Cirkvi. Bol prvým kňazským pionierom, ktorý zhromaždil ostatné deti Nebeského Otca, aby vybudovali Cirkev v meste, ktoré malo asi 130 000 obyvateľov.

31. marca 2013, na Veľkonočnú nedeľu, vzrástol počet členov Cirkvi v tomto meste na úctyhodný počet šesť členov. Bol jediným miestnym členom, ktorý v tú nedeľu prišiel na zhromaždenie. Deň predtým si poranil koleno, ale rozhodol sa prísť. Modlil sa o to, aby bol schopný prísť na zhromaždenie. A tak bol tam. Roznášal sviatosť medzi štyrmi mladými staršími a jedným misionárskym párom – to bola celá kongregácia.

Tento príbeh by nebol ničím výnimočný, keby ste v ňom nerozpoznali vzor Božej ruky pri budovaní Jeho kráľovstva. Videl som to už mnohokrát.

Videl som to ako mladý muž v Novom Mexiku. Proroci nám po celé generácie hovoria, že musíme pomáhať misionárom hľadať a učiť s úprimným srdcom, a potom milovať tých, ktorí vstúpia do kráľovstva.

Videl som vo svojom živote, čo môžu urobiť verní kňazskí vedúci a členovia. V roku 1955 som sa stal dôstojníkom vzdušných síl Spojených štátov. Môj biskup doma mi dal požehnanie tesne predtým, ako som odišiel na moju prvú základňu v Albuquerque v Novom Mexiku.

Vo svojom požehnaní mi povedal, že moje pôsobenie vo vzdušných silách bude časom misionárskej služby. V moju prvú nedeľu som išiel na zhromaždenie do Albuquerque First Branch. Pristúpil ku mne muž, predstavil sa ako prezident okrsku a povedal mi, že ma chce povolať ako okrskového misionára.

Odpovedal som mu, že tu budem len niekoľko týždňov na výcvik, a potom budem pridelený na hociktoré miesto vo svete. Povedal mi: „O tom nič neviem, ale my sme sa rozhodli vás povolať k službe.“ Uprostred môjho vojenského výcviku som bol šťastnou náhodou vybratý spomedzi stoviek adeptov na hodnosť dôstojníka, aby som nastúpil na miesto dôstojníka, ktorý náhle zomrel.

Po celé tie dva roky, čo som tam bol, som pracoval vo svojom povolaní. Takmer každý večer a cez víkendy som učil evanjelium Ježiša Krista ľudí, ktorých priviedli misionári.

Spolu so svojimi spoločníkmi sme strávili priemerne 40 hodín mesačne v misionárskej službe bez toho, aby sme museli klopať na dvere, aby sme našli niekoho, koho by sme učili. Členovia nás tak veľmi zamestnávali, že sme často v jeden večer učili aj dve rodiny. Videl som u seba moc a požehnanie plynúce z toho, že proroci opakovane volali po tom, aby bol každý člen misionárom.

V poslednú nedeľu pred mojím odchodom bol v Albuquerque zorganizovaný prvý kôl. V tom meste, kde sme sa stretávali v cirkevnej budove so Svätými, ktorí k nám privádzali priateľov, aby sme ich učili a aby tam cítili svedectvo Ducha, je dnes svätý chrám, dom Pána. Títo priatelia sa vtedy cítili vítaní a ako doma v Pánovej pravej Cirkvi.

Videl som to isté v Novom Anglicku, kde som chodil do školy. Bol som povolaný ako radca úžasného prezidenta okrsku, ktorý sa z človeka, ktorý sa vôbec nezaujímal o Cirkev stal mužom obrovskej duchovnej moci. Jeho domáci učiteľ ho miloval tak veľa, že mu nevadili jeho cigary a videl v ňom to, čo v ňom chcel vidieť Boh. Spolu s okrskovým prezidentom som jazdil po kopcoch a po pobreží, aby sme navštívili pobočky, ktoré boli rozosiate po Massachusetts a po Rhode Islande, aby sme vybudovali a požehnali Božie kráľovstvo.

Počas tých rokov, kedy som slúžil s týmto úžasným vedúcim, sme videli ľudí, ktorí priviedli ľudí do Cirkvi svojím príkladom a tým, že ich vyzvali, aby si vypočuli misionárov. Mne pripadal rast týchto pobočiek pomalý a neistý. Ale keď som o päť rokov neskôr jednu nedeľu odchádzal, prišli dvaja apoštoli, aby z nášho okrsku v budove v Longfellowom parku v Cambridgei zorganizovali kôl.

O niekoľko rokov neskôr som tam predsedal kolovej konferencii. Prezident kolu ma vzal so sebou, aby sme si pozreli skalnatý pahorok v Belmonte. Povedal mi, že by to bolo úžasné miesto pre Boží chrám. Jeden tam teraz stojí. Keď som naň hľadel, spomenul som si na tých pokorných členov, s ktorými som sedával v maličkých pobočkách, susedov, ktorí boli pozvaní a misionárov, ktorí ich učili.

Na tomto zasadaní je prítomný aj nový diakon. Bol som s ním práve v tú Veľkonočnú nedeľu, kedy oný kňaz, o ktorom som pred chvíľou hovoril, kráčal na zhromaždenie, kde bol jediným prítomným členom. Diakon sa radostne usmial, keď jeho otec povedal, že s ním bude dnes večer na tomto kňazskom zasadaní. Tento otec bol úžasným misionárom v tej istej misii, kde predtým jeho starý otec slúžil ako prezident. Videl som Misionársku príručku jeho prastarého otca z roku 1937. Jeho rodina má dlhoročné dedičstvo v privádzaní ľudí do Cirkvi.

A tak som sa porozprával s biskupom oného diakona, aby som sa naučil, aké zážitky by mohol očakávať, keď bude napĺňať svoju kňazskú zodpovednosť, keď bude pracovať pri zhromažďovaní duší pre Pána. Biskup bol veľmi oduševnený, keď opisoval, ako misionársky vedúci zboru sledoval pokrok záujemcov. Získaval informácie z pravidelného kontaktu s misionármi.

Biskup a rada zboru diskutovali o každom záujemcovi, ktorý robil pokroky. Rozhodovali sa, čo môžu pre každého z nich a pre ich rodiny urobiť, aby im pomohli spriateliť sa ešte pred krstom s členmi, aby ich zahrnuli do zborových aktivít a aby vyživovali tých, ktorí sú pokrstení. Povedal misionárom, aby niekedy, keď majú príliš veľa stretnutí, vzali so sebou ako spoločníkov držiteľov Áronovho kňazstva.

Misionársky plán zboru obsahuje ciele kvór, aby pozvali tých, ktorých poznajú, aby sa stretli s misionármi. Aj predsedníctvo kvóra diakonov je vyzvané, aby si stanovilo ciele a plán pre členov svojho kvóra, aby pomohli priviesť tých, ktorých poznajú do kráľovstva Božieho.

Nuž, zdá sa, že diakon vo veľkom zbore a nový kňaz – obrátený – vo veľmi málo početnej skupine členov majú spolu alebo s vami veľmi málo spoločné. A vy tiež možno nevidíte veľkú podobnosť medzi vašou skúsenosťou pri budovaní Cirkvi a tým, čo som ja videl ako zázraky v Novom Mexiku a v Novom Anglicku.

Ale existuje jeden spôsob, v ktorom sme zajedno vo svojej kňazskej zodpovednosti. Posvätili sme sa a napĺňame svoje osobné zodpovednosti týkajúce sa prikázania vziať evanjelium ku všetkým deťom nášho Nebeského Otca.

Zdieľame svoje skúsenosti tým spôsobom, ktorým Pán buduje Svoje kráľovstvo na zemi. V Jeho Cirkvi, so všetkými úžasnými nástrojmi a organizáciou, ktoré nám boli dané, je stále základná pravda učená prorokmi ako máme naplniť naše kňazské poverenie misionárskej práce.

Na generálnej konferencii v apríli 1959 učil prezident David O. McKay túto zásadu, ktorú odvtedy učili všetci ďalší proroci, vrátane prezidenta Thomasa S. Monsona. Prezident McKay vo svojich záverečných postrehoch vyrozprával príbeh, že v roku 1923 bol členom Cirkvi v Britskej misii zaslaný všeobecný príkaz. Bolo im povedané, aby nevykladali žiadne peniaze na to, aby zmenili nesprávne postoje ľudí, ktorí bojovali proti Cirkvi. Prezident McKay povedal, že sa rozhodlo: „Každému členovi Cirkvi bola zverená zodpovednosť, aby sa v roku 1923 stal z každého člena misionár. Každý člen misionárom! Možno privediete do Cirkvi svoju mamu alebo svojho otca, možno vášho kolegu z práce. Niekto si vďaka vám vypočuje dobré posolstvo pravdy.“

A prezident McKay pokračoval: „A to je dnešným posolstvom. Každý člen — milión a pol — misionárom!“²

Užasol som, keď bolo v roku 2002 oznámené, že misionárska práca sa stane zodpovednosťou biskupov. Bol som jedným z nich. Zdalo sa mi, že už je na nich vložené dosť veľké bremeno služby členom a vedenia organizácie zboru, ktoré už je na hranici ich možností.

Jeden známy biskup povedal, že to nie je ďalšia zodpovednosť, ale príležitosť spojiť zbor spolu vo veľkej veci, kde sa každý člen stane misionárom. Povolal misionárskeho vedúceho zboru. Sám sa každú sobotu stretával s misionármi, aby sa naučil niečo o ich práci, aby ich povzbudil a aby zistil niečo o pokroku ich záujemcov. Rada zboru našla spôsoby, ako môžu pomocné organizácie a kvóra používať skúsenosti zo služby ako prípravu pre členov, aby sa stali misionármi. A ako sudca v Izraeli, pomohol mladým ľuďom pociťovať požehnania uzmierenia, aby ich zachoval čistými.

Nedávno som sa ho spýtal, ako si vysvetľuje prudký nárast krstov obrátených vo svojom zbore a zvýšený počet mladých ľudí, ktorí sú pripravení a dychtiví, aby vzali evanjelium Ježiša Krista do sveta. Povedal, že sa mu zdá, že to nebolo ani tak tým, že každý si vykonával svoju povinnosť, ale spôsob, akým ľudia vo svojom nadšení priviedli ľudí do komunity Svätých, ktoré im prinieslo také šťastie.

Pre niektorých ľudí v zbore tam bolo aj niečo navyše. Aj oni, ako synovia Mosiášovi, vo svojom živote pocítili následky hriechu a podivuhodné uzdravenie uzmierenia v Cirkvi Božej. Vďaka láske a vďačnosti za dar, ktorý im dal Spasiteľ, chceli aj oni pomôcť každému, koho by mohli zachrániť zo smútku hriechu, komu by pomohli pocítiť radosť z odpustenia a koho by mohli zhromaždiť v bezpečí kráľovstva Božieho.

Bola to láska Božia a láska ich priateľov a susedov, ktorá ich zjednotila v službe ľuďom. Priali si priniesť evanjelium každému v ich časti sveta. A pripravili svoje deti, aby boli hodné byť povolané Pánom, aby učili, svedčili a slúžili v ostatných častiach Jeho vinice.

Či už je to vo veľkom zbore, kde nový diakon vykonáva svoju zodpovednosť deliť sa o evanjelium a budovať kráľovstvo, alebo v malej skupinke niekde ďaleko, kde slúži nový kňaz, budú jedno v účele. Oný diakon bude inšpirovaný Božou láskou priblížiť sa k priateľovi, ktorý ešte nie je členom. Zapojí svojho priateľa do nejakej služby alebo aktivity v Cirkvi, a potom pozve jeho aj jeho rodinu, aby ich učili misionári. Bude priateľom tým, ktorí sú pokrstení.

A oný kňaz pozve ostatných, aby sa k nemu pripojili k malej skupinke Svätých, kde cíti Božiu lásku a kde je požehnaný pokojom pochádzajúcim z uzmierenia.

Ak je neustále verný svojej kňazskej povinnosti, bude vidieť ako sa zo skupiny stáva pobočka, a jedného dňa bude v jeho meste zorganizovaný kôl Sionu. Bude tam zbor so starostlivým biskupom. Mohol by to byť jeden z jeho synov alebo vnukov, kto jedného dňa vezme služobníka Božieho na blízky kopec a povie: „Toto by bolo krásne miesto pre chrám.“

Modlím sa za to, že nech už sme kdekoľvek a nech sú naše povinnosti v kňazstve Božom akékoľvek, budeme zjednotení v tom diele, ako priniesť evanjelium celému svetu a v tom, aby sme povzbudzovali ľudí, ktorých milujeme, aby boli očistení od hriechu a boli s nami šťastní v kráľovstve Božom. V mene Ježiša Krista, ktorého je táto Cirkev, amen.