Buďte silní a odvážni

Moji milovaní bratia, aké úžasné je byť opäť s vami. Modlím sa o pomoc z nebies, keď prijímam príležitosť sa vám prihovoriť.

Okrem tohto Konferenčného centra sú vás tisíce ďalších zhromaždených v cirkevných budovách a inde po celom svete. Všetci máme niečo spoločné, čo nás spája, pretože sme boli poverení niesť kňazstvo Božie.

Sme tu na tejto zemi v pozoruhodnom období jej histórie. Naše príležitosti sú takmer neobmedzené, ale predsa len čelíme množstvu výziev, niektoré z nich sú unikátne práve pre dobu, v ktorej žijeme.

Žijeme vo svete, kde sú morálne hodnoty, vo veľkej miere, odhodené nabok, kde hriech je krikľavo vystavovaný a kde nás obklopuje pokušenie odbočiť z tesnej a úzkej cesty. Čelíme neustálym tlakom a zákerným vplyvom, ktoré ničia všetko, čo je slušné a pokúšajú sa nahradiť to plytkými filozofiami a zvykmi sekulárnej spoločnosti.

Kvôli týmto a iným výzvam sú stále pred nami rozhodnutia, ktoré môžu určiť náš osud. Aby sme učinili správne rozhodnutia, potrebujeme odvahu – odvahu povedať „Nie“, keď by sme mali, odvahu povedať „Áno“, keď je to vhodné, odvahu činiť to, čo je správne, pretože to je správne.

Nakoľko sa trend dnešnej spoločnosti rýchlo vzďaľuje od hodnôt a zásad, ktoré nám Pán dal, takmer určite budeme vyzvaní obhajovať to, v čo veríme. Budeme mať odvahu to urobiť?

Prezident J. Reuben Clark ml., ktorý bol mnoho rokov člen Prvého predsedníctva, povedal: „Nie neznáme sú prípady, kedy [tí], ktorí si mysleli, že majú vieru ... cítili, že ak vydajú svedectvo o svojej viere, privodia tým na seba výsmech svojich neveriacich kolegov, a preto buď upravili alebo zle vysvetlili svoju vieru, alebo podali jej chabé vysvetlenie, alebo dokonca predstierali, že sa jej vzdali. Toto sú pokrytci.“¹ Nikto z nás by si neželal mať na sebe takúto nálepku, a predsa sa zdráhame v niektorých prípadoch hlásať svoju vieru.

Môžeme sami sebe pomôcť vo svojej túžbe činiť to, čo je správne, ak budeme na takých miestach a zúčastňovať sa takých aktivít, kde sú naše myšlienky ovplyvnené dobrom a kde sa Duch Pána bude cítiť dobre.

Spomínam si, že som nedávno čítal o rade, ktorú dal otec svojmu synovi, keď sa sťahoval, aby študoval na vysokej: „Ak sa niekedy ocitneš tam, kde by si nemal byť, odíď!“ Každému z vás ponúkam tú istú radu: „Ak sa niekedy ocitneš tam, kde by si nemal byť, odíď!“

Výzva k odvahe neustále prichádza ku každému z nás. Každý deň nášho života potrebujeme odvahu – nielen pri významných udalostiach, ale častejšie keď činíme rozhodnutia alebo reagujeme na okolnosti okolo nás. Škótsky básnik a spisovateľ Robert Louis Stevenson povedal: „Každodenná odvaha má len zopár svedkov. Ale tá vaša nie je menej impozantná len preto, že vám neznejú žiadne bubny a zástupy nekričia vaše meno.“²

Odvaha prichádza v mnohých podobách. Charles Swindoll, kresťanský spisovateľ, napísal: „Odvaha sa netýka len vojnového poľa ... alebo odvážne chytiť zlodeja vo vašom dome. Skutočná skúška odvahy je oveľa menej hlučná. Sú to skryté skúšky, ako zostať verný, keď sa nikto nedíva, ... ako zostať sám, keď vás nikto nechápe.“³ Rád by som dodal, že táto skrytá odvaha tiež zahŕňa to, že činíme správne veci, i keď sa možno bojíme, bránime našu vieru s rizikom, že sa nám budú posmievať a zachovávame si túto vieru i vtedy, keď nám hrozí, že stratíme priateľov alebo sociálny status. Ten, kto stojí pevne za tým, čo je správne musí riskovať, že niekedy bude nepopulárny a odmietaný.

Keď som počas Druhej svetovej vojny slúžil v námorníctve Spojených štátov, učil som sa z odvážnych skutkov, udatných prípadov a príkladov odvahy. Jeden, na ktorý nikdy nezabudnem, bol o tichej odvahe 18-ročného námorníka – nie z našej Cirkvi – ktorý nebol taký pyšný, aby sa nemodlil. Z 250 mužov v jednotke bol tým jediným, ktorý každý večer pokľakol pri svojej prični, niekedy uprostred posmešných grobianov a vtipkujúcich pohanov. So sklonenou hlavou sa modlil k Bohu. Nikdy nezaváhal. Nikdy neochaboval. Mal odvahu.

Prednedávnom som počul o príklade niekoho, kto vyzeral, že určite stratil túto skrytú odvahu. Priateľka mi rozprávala o duchovnom a vieru podporujúcom zhromaždení sviatosti, ktoré navštívila spolu so svojím manželom vo svojom zbore. Mladý muž, ktorý mal úrad kňaza v Áronovom kňazstve, sa dotkol sŕdc celej kongregácie, keď hovoril o pravdách evanjelia a o radosti z dodržiavania prikázaní. Keď stál za rečníckym pultom, vyzerajúc tak čisto a úhľadne vo svojej bielej košeli a kravate, vydal vrúcne a dojímavé svedectvo.

Neskôr toho istého dňa, keď táto žena a jej manžel prechádzali autom okolo svojich susedov, uvideli toho istého mladého muža, ktorý ich pred niekoľkými hodinami tak inšpiroval. Teraz však uvideli úplne iný obraz, keď kráčal po chodníku oblečený v otrhanom oblečení – a fajčiac cigaretu. Moja priateľka a jej manžel neboli len veľmi sklamaní a smutní, ale tiež boli zmätení z toho, ako mohol byť taký presvedčivý počas zhromaždenia sviatosti, a potom sa tak rýchlo zmeniť na niekoho úplne iného.

Bratia, ste ten istý človek, nech ste kdekoľvek a nech robíte čokoľvek – človek, ktorým vás chce mať náš Nebeský Otec a človek, o ktorom viete, že by ste mali byť?

V rozhovore publikovanom v celonárodnom časopise požiadali veľmi známeho univerzitného hráča basketbalu, Jabariho Parkera, člena Cirkvi, aby sa podelil o najlepšiu radu, ktorú dostal od svojho otca. Jabari odpovedal: „[Môj otec] povedal:, Len zostaň tým istým človekom v tme i vo svetle.“⁴ Dôležitá rada, bratia, pre nás všetkých.

Naše písma sú plné príkladov oného druhu odvahy, ktorú každý z nás potrebuje v dnešnej dobe. Prorok Daniel prejavil extrémnu odvahu tým, že stál za tým, o čom vedel, že je správne a tým, že preukázal odvahu modliť sa, hoci mu za to hrozila smrť.⁵

Abinadiho život je charakterizovaný odvahou, preukázanou jeho ochotou radšej obetovať svoj život než poprieť pravdu.⁶

Nie sme my všetci inšpirovaní životmi 2 000 odvážnych synov Helamanových, ktorí boli vyučovaní a preukázali potrebu mať odvahu nasledovať učenia rodičov, byť cudní a čistí?⁷

Ale žiadny z týchto príbehov v písmach neprevýši príklad Moroniho, ktorý mal odvahu vytrvať v spravodlivosti do úplného konca.⁸

Joseph Smith poskytol počas svojho života nespočetné príklady odvahy. Jeden z najdramatickejších nastal vtedy, keď bol spolu s ostatnými bratmi pripútaní jeden k druhému – predstavte si to, pripútaní jeden k druhému – a zadržiavaní v nedokončenom zrube blízko súdnej budovy v Richmonde v Missouri. Parley P. Pratt, ktorý bol medzi týmito zadržiavanými zajatcami, jednej noci napísal: „Ležali sme, ako keby sme spali až kým nenastala polnoc, a naše uši a srdcia boli plné bolesti, keď sme hodiny počúvali obscénne vtipy, odporné prísahy, strašné rúhanie a vulgárne reči našich stráží.“

Starší Pratt pokračoval:

„Počúval som, až kým som nebol taký znechutený, šokovaný, zhrozený a taký plný ducha rozhorčenej spravodlivosti, že som sa len horko-ťažko zdržal toho, aby som sa nepostavil a nepokarhal ich; ale nepovedal som nič Josephovi, ani nikomu inému, hoci som ležal vedľa neho a vedel som, že je hore. Náhle stál na nohách a hovoril hlasom hromu, alebo ako revúci lev, vyslovujúc, tak doslovne ako si môžem spomenúť, tieto slová:

,TICHO. ... V mene Ježiša Krista vás karhám, a prikazujem vám, aby ste boli ticho; nebudem žiť už ani okamih a počúvať takéto reči. Prestaňte s tými rečami, alebo vy, alebo ja v TOMTO MOMENTE zomrieme!ʻ“

Ako opísal Starší Pratt, Joseph „stál vzpriamene v hrôzostrašnom majestáte“. Bol spútaný, bez zbrane, a predsa bol pokojný a dôstojný. Pozrel sa na vystrašené stráže, ktoré sa zhrčili do kúta alebo sa prikrčili. Títo zdanlivo nenapraviteľní muži sa ospravedlnili a zostali ticho.⁹

Nie všetky skutky odvahy prinesú také pôsobivé alebo okamžité výsledky, napriek tomu všetky z nich prinesú pokoj mysle a poznanie, že právo a pravda sú obraňované.

Je nemožné stáť rovno, keď máme svoje korene zasadené do pohyblivých pieskov populárnej mienky a schválenia ostatných. Potrebujeme odvahu Daniela, Abinadiho, Moroniho či Josepha Smitha, aby sme zostali silní a pevne ukotvení k tomu, o čom vieme, že je správne. Oni mali odvahu nerobiť to, čo bolo ľahké, ale to, čo bolo správne.

Budeme čeliť strachu, zažívať výsmech a zakúšať protivenstvo. Majme odvahu – všetci – vzdorovať spoločenským kompromisom, odvahu stáť za zásadou. Práve odvaha, nie kompromis, prináša úsmev Božieho schválenia. Odvaha sa stáva užitočnou a zmysluplnou cnosťou, ak ju chápeme nielen ako ochotu hrdinsky zomrieť, ale aj ako odhodlanie správne žiť. Keď sa posúvame vpred, pokúšajúc sa žiť tak, ako by sme mali, určite obdržíme pomoc od Pána a môžeme nájsť útechu v Jeho slovách. Mám rád Jeho prísľub zaznamenaný v knihe Józua:

„Nenechám ťa a neopustím ťa...

... Buď silný a odvážny, nestrachuj sa a nezúfaj! Lebo Hospodin, tvoj Boh, bude s tebou, kamkoľvek pôjdeš.“¹⁰

Moji milovaní bratia, s odvahou nášho presvedčenia, môžeme spolu s apoštolom Pavlom vyhlásiť: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium (Kristovo).“¹¹ A potom, s rovnakou odvahou, môžeme nasledovať Pavlovu radu: „Buď vzorom veriacich v reči, správaní, láske [v duchu], vo viere a v mravnej čistote.“¹²

Tragické nezhody prichádzajú a odchádzajú, ale vojny požadujúce duše ľudí pokračujú bez obmedzenia. Ako zvuk poľnice prichádza slovo Pána svetu, k vám, ku mne a k držiteľom kňazstva všade na svete: Naučte sa teda každý svojim povinnostiam a venujte sa so všetkou usilovnosťou úradu, ku ktorému ste boli povolaní.¹³ Potom budeme, ako prehlásil apoštol Peter, dokonca „kráľovským kňazstvom“¹⁴, zjednoteným v zámere a obdarovaným mocou z výšin.¹⁵

Kiež každý z vás dnes večer odíde s odhodlaním a s odvahou povedať, spolu s Jóbom za stara: „Pokiaľ len dýcham ... nevzdám sa svojej neviny.“¹⁶ Je mojou pokornou modlitbou, aby to tak bolo, v mene Ježiša Krista, nášho Pána, amen.