Nepredstierajme

Túžba vyzerať čo najlepšie je súčasťou ľudskej povahy. Preto sa mnohí z nás tak usilovne starajú o vonkajší vzhľad svojej domácnosti a preto naši mladí bratia z Áronovho kňazstva dbajú na to, aby mali každý vlas na správnom mieste pre prípad, že by stretli tú pravú. Nie je nič zlé na tom, keď si vyleštíme topánky, použijeme nejakú vôňu alebo schováme špinavé riady pred príchodom domácich učiteľov. Pokiaľ je však túžba urobiť dojem hnaná do extrémov, môže sa zmeniť z užitočnej na klamlivú.

Pánovi proroci stále dvíhajú varovný hlas proti tomu, ktorý sa približuje k Pánovi „svojimi ústami a perami [Ho] ctí, ale jeho srdce sa [vzďaľuje od Neho]“¹.

Spasiteľ mal pochopenie pre hriešnikov, ktorých srdcia boli pokorné a úprimné a súcitil s nimi. Vystupoval ale v spravodlivom hneve proti pokrytcom, akými boli zákonníci, farizeji či sadukaji – tí, ktorí sa snažili vyzerať spravodlivo, aby získali chválu, vplyv a bohatstvo sveta, a pritom utláčali ľudí, ktorým mali žehnať. Spasiteľ ich prirovnal k „obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú krásnymi, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty“².

V dnešnej dobe používa Pán rovnako silné slová pre nositeľov kňazstva, ktorí sa snažia zakrývať hriechy svoje alebo uspokojovať pýchu svoju, márnivú ctižiadosť svoju. Keď toto robia, stane sa, ako Pán povedal, že sa nebesia stiahnu; Duch Pána je zarmútený; a keď sa stiahne, amen s kňazstvom alebo s právomocou oného muža.³

Prečo sa to deje? Prečo sa niekedy snažíme pôsobiť navonok ako aktívni, úspešní a oddaní ľudia, zatiaľ čo vo vnútri sme – ako povedal Zjavovateľ o Efezských – „[opustili] svoju prvú lásku“⁴?

V niektorých prípadoch sme sa jednoducho prestali zameriavať na podstatu evanjelia a zamieňame podobu božskosti za jej moc.⁵ Toto je obzvlášť nebezpečné, keď zameriavame svoje vonkajšie prejavy učeníctva na to, aby sme urobili dojem na druhých s cieľom osobného zisku alebo získania vplyvu. V takej chvíli riskujeme vstup na územie farizejov a je najvyšší čas preskúmať srdce a okamžite upraviť smer.

Toto pokušenie vyzerať lepšie, než akí skutočne sme, sa nevyskytuje iba v našom osobnom živote, ale môže sa vyskytnúť aj pri plnení našich cirkevných úloh.

Poznám napríklad jeden kôl, v ktorom si vedúci stanovili veľa ambicióznych cieľov. Napriek tomu, že ciele vyzerali hodnotne, zameriavali sa buď na vznešené a pôsobivé prehlásenia alebo na čísla a percentá.

Potom čo boli tieto ciele prediskutované a odsúhlasené, začalo prezidenta kolu niečo znepokojovať. Premýšľal o členoch svojho kolu – napríklad o mladej matke s malými deťmi, ktorá nedávno ovdovela. Premýšľal nad členmi, ktorí sa borili s pochybnosťami či samotou alebo čelili vážnym zdravotným problémom a nemali zdravotné poistenie. Premýšľal o členoch, ktorým sa rozpadlo manželstvo, alebo o tých, ktorí bojovali so závislosťami, nezamestnanosťou či psychickými chorobami. A čím viac o nich premýšľal, tým viac si kládol otázku, ktorá ho napĺňala pokorou: zmenia naše nové ciele niečo v živote týchto členov?

Hovoril si, ako by sa asi ciele ich kolu líšili, keby si na začiatku položili otázku: „Čo je podstatou našej služby?“

A tak prezident kolu znova zvolal príslušné rady a spoločne zmenili svoje smerovanie. Rozhodli sa, že nedovolia „aby hladní a núdzni, a nahí, a chorí, a sužovaní prechádzali okolo [nich], a [oni] si ich [nevšímali]“⁶.

Stanovili si nové ciele, napriek tomu, že vedeli, že pri týchto nových cieľoch nebude úspech vždy merateľný, aspoň nie ľuďmi – pretože ako sa dá zmerať osobné svedectvo, láska k Bohu alebo súcit s druhými?

Vedeli však tiež, že „veľa vecí, ktoré je možné spočítať, sa nepočítajú. Veľa vecí, ktoré nemôžete spočítať sa počítajú.“⁷

Premýšľam, či naše organizačné a osobné ciele niekedy nie sú novodobou obdobou Potemkinovej dediny. Z diaľky možno vyzerajú pôsobivo, ale zameriavajú sa na skutočné potreby našich milovaných blížnych?

Drahí priatelia a spoludržitelia kňazstva, keby si s nami Ježiš Kristus sadol a požiadal nás o správu o našom správcovstve, nie som si istý, či by Ho zaujímali programy a štatistiky. To, čo by chcel Spasiteľ vedieť, by bol stav nášho srdca. Chcel by vedieť, ako veľmi máme radi tých, o ktorých sa staráme, a ako im slúžime, ako prejavujeme svoju lásku manželke a rodine a ako im uľahčujeme ich každodenné bremená. A chcel by vedieť, ako sa vy a ja približujeme k Nemu a k nášmu Nebeskému Otcovi.

Možno nám prospeje, keď preskúmame svoje srdcia. Môžeme si napríklad položiť otázku: Prečo slúžime v Cirkvi Ježiša Krista?

Alebo by sme sa mohli opýtať: Prečo sme dnes na tomto zhromaždení?

Keby som mal na túto otázku odpovedať na povrchnej úrovni, asi by som povedal, že tu som preto, lebo ma prezident Monson poveril, aby som tu hovoril.

Takže som vlastne nemal na výber.

Okrem toho aj moja manželka, ktorú veľmi milujem, očakáva, že sa zúčastním. A ako by som jej mohol povedať nie?

Ale všetci však vieme, že sú lepšie dôvody pre to, aby sme sa zúčastňovali našich zhromaždení a žili ako oddaní nasledovníci Ježiša Krista.

Som tu preto, že celým svojím srdcom túžim nasledovať svojho Majstra, Ježiša Krista. Túžim robiť všetko, čo odo mňa v tejto veľkej veci žiada. Lačniem potom, aby ma vzdelával Duch Svätý a aby som počul hlas Boha, ako hovorí skrze Svojich ustanovených služobníkov. Som tu preto, aby som sa stal lepším človekom, aby som bol povznesený inšpirujúcimi príkladmi svojich bratov a sestier v Kristovi a aby som sa dozvedel, ako môžem lepšie slúžiť ľuďom v núdzi.

Skrátka, som tu preto, lebo milujem Nebeského Otca a Jeho Syna Ježiša Krista.

Som si istý, že toto je aj váš dôvod. Preto sme ochotní prinášať obete a nielen vyhlasovať, že nasledujeme Spasiteľa. Preto s úctou nosíme Jeho sväté kňazstvo.

Nech už sa vaše svedectvo rozvíja a je zdravé, alebo sa vaša aktivita v Cirkvi podobá skôr Potemnkinovej dedine, dobrou správou je to, že môžete stavať na sile, ktorú už máte. Tu v Cirkvi Ježiša Krista môžete duchovne dozrieť a približovať sa k Spasiteľovi uplatňovaním zásad evanjelia deň za dňom.

S trpezlivosťou a vytrvalosťou sa môže aj z najmenšieho skutku nasledovníctva alebo drobného rozpáleného uhlíka viery stať veľký planúci oheň zasväteného života. Takto v skutočnosti vzniká väčšina ohňov – ako malá iskrička.

Pokiaľ sa teda cítite malí a slabí, tak jednoducho príďte ku Kristovi, ktorý robí zo slabých vecí silné.⁸ Aj ten najslabší z nás sa môže vďaka Božej milosti stať duchovne silným, pretože Boh „nikoho neuprednostňuje“⁹. Je náš „verný … Boh, ktorý … zachováva i zmluvu a priazeň tým, čo Ho milujú a Jeho príkazy zachovávajú“¹⁰.

Som presvedčený, že keď Boh môže pomôcť chudobnému nemeckému utečencovi zo skromnej rodiny vo vojnou rozdelenej krajine vzdialenej cez pol zemegule od cirkevného ústredia, tak môže pomôcť aj vám.

Milovaní bratia v Kristovi, Boh Stvorenia, ktorý vdýchol život vesmíru, má nepochybne moc vdýchnuť život aj vám. Bezpochyby z vás môže učiniť onú duchovnú bytosť svetla a pravdy, ktorou si prajete byť a ktorá nič nepredstiera.

Božie zasľúbenia sú isté a spoľahlivé. Môžu nám byť odpustené hriechy a môžeme byť očistení od všetkej nespravodlivosti.¹¹ A pokiaľ budeme naďalej prijímať pravé zásady a žiť podľa nich vo svojej individuálnej situácii a vo svojej rodine, dosiahneme nakoniec bod, kedy „nebud[eme] viac hladní ani smädní. … Lebo Baránok, ktorý je uprostred trónu, [nás] bude pásť, dovedie [nás] k prameňom vôd života a Boh [nám] zotrie každú slzu z očí.“¹²

Toto však nenastane, pokiaľ sa budeme skrývať za osobnými, dogmatickými alebo organizačnými fasádami. Nielenže nám takéto falošné nasledovníctvo bráni v tom, aby sme sa videli takí, akí sme, ale tiež nám bráni sa skutočne zmeniť skrze zázrak Spasiteľovho uzmierenia.

Cirkev nie je autosalón – miesto, kde by sme sa vystavovali pred druhými na obdiv, aby mohli obdivovať našu duchovnosť, výkonnosť alebo úspešnosť. Skôr je podobná autoservisu, kde prichádzajú vozidlá, ktoré potrebujú opravu, údržbu a obnovu.

A nepotrebuje snáď opravu, údržbu a obnovu každý z nás?

Neprichádzame na zhromaždenie preto, aby sme skrývali svoje problémy, ale aby sme ich vyliečili.

A ako držitelia kňazstva máme ešte ďalšiu zodpovednosť – „[pásť] Božie stádo …  nie s nevôľou, ale dobrovoľne, … nie pre [vlastný] zisk, ale ochotne. Ani nie, ako by [sme] panovali nad dedičstvom, ale [boli] vzorom stádu“.¹³

Pamätajte, bratia: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“¹⁴

Ten najväčší, najschopnejší a najúspešnejší muž, ktorý kedy kráčal po tejto zemi, bol tiež tým najpokornejším. Niektoré z najpôsobivejších skutkov služby vykonal v súkromných chvíľach pred zrakmi iba niekoľkých pozorovateľov a „zakázal im hovoriť niekomu, čo sa stalo“¹⁵. Keď Ho niekto nazval „dobrý“, rýchlo taký kompliment odmietol a trval na tom, že iba Boh je skutočne dobrý.¹⁶ Chvála sveta pre Neho očividne nič neznamenala; Jeho jediným zámerom bolo slúžiť Otcovi, „pretože ja vždy to činím, čo je milé Jemu“¹⁷. Urobíme dobre, ak budeme nasledovať príklad nášho Majstra.

Toto je naše vysoké a posvätné povolanie – byť zástupcami Ježiša Krista, mať druhých radi tak, ako ich mal rád On, slúžiť tak, ako im slúžil On, aby sme pozdvihovali ruky, ktoré sú ochabnuté a posilňovali kolená podlomené¹⁸, starali sa o chudobných a núdznych¹⁹ a starali sa o vdovy a siroty²⁰.

Modlím sa, bratia, aby sme pri svojej službe v rodine, v kvóre, v zbore, v kole, v obci a vo svojej krajine odolávali pokušeniu upútavať pozornosť na seba a aby sme namiesto toho usilovali o väčšiu poctu: stať sa pokornými, nepredstierajúcimi nasledovníkmi nášho Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista. Keď to budeme činiť, budeme na ceste vedúcej k nášmu najlepšiemu, najúprimnejšiemu a najušľachtilejšiemu „ja“. O tomto svedčím v mene nášho Majstra, Ježiša Krista, amen.