2010 – 2019
Kňazstvo – posvätný dar
Apríl 2015


Kňazstvo – posvätný dar

Každému z nás bol zverený jeden z najvzácnejších darov, ktorý bol kedy udelený ľudstvu.

Jedny z mojich najjasnejších spomienok sa týkajú tej doby, keď som ako čerstvo vysvätený diakon chodil na kňazské zhromaždenia a spieval počas úvodnej piesne: Poďte všetci synovia Boží, ktorí ste obdržali kňazstvo.“1 Dnes večer opakujem všetkým vám, zhromaždeným tu v Konferenčnom centre a vskutku aj po celom svete, ducha tejto výnimočnej piesne a hovorím vám: Poďte všetci synovia Boží, ktorí ste obdržali kňazstvo, poďme sa zamyslieť nad svojimi povolaniami, popremýšľajme o svojich zodpovednostiach, zistime si svoje povinnosti a poďme nasledovať Ježiša Krista, nášho Pána. Hoci sa líšime vekom, zvykmi alebo národnosťou, sme zjednotení vo svojich kňazských povolaniach.

Pre každého z nás je veľmi dôležité znovuzriadenie Áronovho kňazstva Jánom Krstiteľom Josephovi Smithovi a Oliverovi Cowderymu. A takisto aj znovuzriadenie Melchisedekovho kňazstva Petrom, Jakubom a Jánom Josephovi a Oliverovi je udalosť, ktorú si ceníme.

Neberme na ľahkú váhu povolania, zodpovednosti a povinnosti, ktoré prichádzajú s kňazstvom, ktoré držíme.

Keď som bol povolaný za tajomníka vo svojom kvóre diakonov, cítil som veľkú zodpovednosť. Svedomito som pripravoval záznamy, o ktoré som sa staral, lebo som chcel vykonávať toto povolanie najlepšie, ako som len vedel. Bol som veľmi hrdý na svoju prácu. Robiť všetko, čo môžem, zo všetkých síl, je mojím cieľom v akejkoľvek pozícii, ktorú som kedy zastával.

Dúfam, že každý mladý muž, ktorý bol vysvätený do Áronovho kňazstva si je duchovne vedomý posvätnosti svojho povolania, ako aj príležitostí ako toto povolanie zvelebiť. Ako diakon som dostal takúto príležitosť, keď ma členovia biskupstva požiadali, aby som odniesol sviatosť invalidovi, ktorý býval asi kilometer a pol od našej zhromažďovacej budovy. V to výnimočné nedeľné ráno, keď som zaklopal na dvere brata Wrighta a začul jeho slabé „Vstúpte“, som nevošiel len do jeho skromného domčeka, ale tiež do miestnosti naplnenej Duchom Pána. Pristúpil som k posteli brata Wrighta a pozorne som priložil kúsok chleba k jeho perám. Potom som zdvihol pohár vody, aby sa mohol napiť. Keď som odchádzal, v jeho očiach sa zaleskli slzy, keď povedal: „Boh ti žehnaj, chlapče.“ A Boh mi požehnal – vďačnosťou za posvätné symboly sviatosti a za kňazstvo, ktoré som držal.

Žiadny diakon, učiteľ alebo kňaz z nášho zboru nikdy nezabudne na pamätnú návštevu Clarkstonu v Utahu, kde je pochovaný Martin Harris, jeden z troch svedkov Knihy Mormonovej. Keď sme sa zhromaždili okolo vysokého, žulového stĺpa, ktorý označuje jeho hrob, a keď nám jeden z vedúcich kvóra čítal oné prenikavé slová zo „Svedectva troch svedkov“, ktoré sa nachádza na začiatku Knihy Mormonovej, naša láska k tomuto posvätnému záznamu a k pravdám, ktoré sa v ňom nachádzajú, sa ešte viac prehĺbila.

V týchto rokoch bolo naším cieľom byť ako synovia Mosiášovi. Hovorilo sa o nich:

„Zosilneli v poznaní pravdy; lebo to boli mužovia zdravého rozumu a skúmali usilovne písma, aby poznali slovo Božie.

Ale to nie je všetko, venovali sa veľmi modlitbe a pôstu; takže mali ducha proroctva a ducha zjavenia, a keď učili, učili s mocou a právomocou Božou.“2

Neviem si predstaviť žiadny iný hodnejší cieľ pre mladého muža, ako byť opísaný tak, ako boli opísaní udatní a spravodliví synovia Mosiášovi.

Keď som dosiahol 18 rokov a pripravoval som sa na nástup na povinnú vojenskú službu, ktorá bola počas Druhej svetovej vojny požadovaná od všetkých mladých mužov, dostal som odporučenie na obdržanie Melchisedekovho kňazstva, ale predtým som musel zatelefonovať môjmu prezidentovi kolu, Paulovi C. Childovi, a mať s ním pohovor. Bol jedným z tých, ktorí milovali sväté písma a rozumeli im, a jeho zámerom bolo, aby aj ostatní mali podobnú lásku a pochopenie písiem. Od niekoľkých svojich priateľov som počul o týchto dosť podrobných a skúmajúcich pohovoroch a želal som si, aby bola moja znalosť písiem skúmaná čo najmenej; takže keď som mu zavolal, navrhol som, aby sme sa stretli nasledujúcu nedeľu hodinu predtým, ako sa, ako som vedel, začínalo jeho zhromaždenie sviatosti.

Odvetil: „Ach, brat Monson, to nám neposkytne dostatočný čas na dôkladné preštudovanie písiem.“ Potom navrhol, že by sme sa mohli stretnúť tri hodiny pred jeho zhromaždením sviatosti a poučil ma, aby som si priniesol svoje písma so svojimi poznámkami a zvýraznenými veršami.

Keď som v nedeľu dorazil do jeho domu, srdečne ma privítal, a potom sa začal pohovor. Prezident Child povedal: „Brat Monson, ste držiteľ Áronovho kňazstva. Slúžili vám niekedy anjeli?“ Odpovedal som, že nie. Keď sa ma spýtal, či viem, že na to mám právo, opäť som odpovedal, že neviem.

Potom mi prikázal: „Brat Monson, povedzte mi spamäti 13. oddiel Náuky a zmlúv.“

Začal som: Vám, spoluslužobníci moji, v mene Mesiáša, odovzdávam kňazstvo Áronovo, ktoré drží kľúče služby anjelov –

„Stop,“ povedal prezident Child. Potom mi pokojným, láskavým tónom povedal: „Brat Monson, nikdy nezabudnite na to, že ako držiteľ Áronovho kňazstva máte právo na službu anjelov.“

Bolo to ako keby tam bol v oný deň anjel. Nikdy na tento pohovor nezabudnem. Ešte stále cítim ducha tejto posvätnej udalosti, keď sme spolu čítali o zodpovednostiach, povinnostiach a požehnaniach Áronovho a Melchisedekovho kňazstva – požehnaniach, ktoré nedostávame len my, ale tiež naše rodiny a ostatní, ktorým máme výsadu slúžiť.

Bol som vysvätený za staršieho a v deň môjho odchodu do aktívnej služby v námorníctve sa ku mojej rodine a priateľom, ktorí sa so mnou lúčili na železničnej stanici, pripojil člen biskupstva z môjho zboru. Tesne predtým, ako prišiel vlak, mi vložil do ruky malú knižočku s názvom Misionárska príručka. Zasmial som sa a podotkol, že nejdem na misiu.

Odpovedal: „Aj tak si ju zober. Môže sa zísť.“

Zišla sa. Potreboval som dať na dno môjho batohu niečo pevné a obdĺžnikového tvaru, aby si moje oblečenie zachovalo tvar a nepokrčilo sa. Misionárska príručka bolo presne to, čo som potreboval, a 12 týždňov mi v batohu dobre slúžila.

Večer pred vianočnou dovolenkou boli naše myšlienky upriamené na domov. Baraky boli tiché, ale náhle bolo ticho prerušené, keď chlapík z vedľajšej postele – mormonský chlapec Leland Merrill – začal stenať bolesťou. Spýtal som sa, čo sa deje, a on povedal, že mu je veľmi zle. Nechcel ísť na ošetrovňu, lebo vedel, že to by mu zabránilo ísť zajtra domov.

Ako hodiny plynuli, zdalo sa, že mu je horšie a horšie. Nakoniec sa ma spýtal, či by som mu nedal kňazské požehnanie, pretože vedel, že som starší.

Nikdy predtým som nedával kňazské požehnanie, ani som nikdy predtým žiadne nedostal a ani som nikdy predtým nebol svedkom žiadneho požehnania. Keď som sa potichu modlil o pomoc, spomenul som si na Misionársku príručku na dne môjho batoha. Potichu som vyprázdnil batoh a vytiahol ju na svetlo. Prečítal som si v nej, ako požehnať chorých. S mnohými zvedavo prizerajúcimi sa námorníkmi som pristúpil k požehnaniu. Predtým ako som si stihol dať všetky svoje veci naspať do batoha, Leland Merrill zaspal ako dieťa. Ráno sa zobudil a cítil sa dobre. Obaja sme cítili obrovskú vďačnosť za moc kňazstva.

Počas rokov som mal toľko príležitostí poskytnúť požehnania tým, ktorí boli v núdzi, že ich nemôžem zrátať. Po každej z nich som sa cítil vďačnejší za to, že mi Boh zveril tento posvätný dar. Ctím si kňazstvo. Znova a znova som svedkom jeho moci. Vidím jeho silu. Som ohromený zázrakmi, ktoré spôsobuje.

Bratia, každému z nás bol zverený jeden z najvzácnejších darov, ktorý bol kedy udelený ľudstvu. Keď si ctíme naše kňazstvo a žijeme tak, aby sme ho boli vždy hodní, požehnania kňazstva budú plynúť skrze nás. Mám rád slová, ktoré sa nachádzajú v 121. oddiele Náuky a zmlúv, vo verši 45, ktoré nám hovoria, čo musíme robiť, aby sme boli hodní: Nech je vnútro tvoje … plné pravej lásky voči všetkým ľuďom a k domácim vo viere a nech cnosť zdobí myšlienky tvoje neustále; potom bude rásť dôvera tvoja v prítomnosti Božej; a náuka kňazstva bude kropiť dušu tvoju ako rosa z neba.

Ako nositelia kňazstva Božieho sme zapojení do diela Pána Ježiša Krista. Odpovedali sme na Jeho volanie; sme na Jeho strane. Učme sa o Ňom. Kráčajme v Jeho stopách. Žime podľa Jeho predpisov. Keď tak činíme, budeme pripravení na akúkoľvek službu, ku ktorej nás povolá. Toto je Jeho dielo. Toto je Jeho Cirkev. Vskutku, On je náš kapitán, Kráľ slávy, dokonca Syn Boží. Svedčím o tom, že žije a vydávam toto svedectvo v Jeho posvätnom mene, v mene Ježiša Krista, amen.

Poznámky:

  1. „Come, All Ye Sons of God“, Hymns, č. 322.

  2. Alma 17:2 – 3.