Čakanie na márnotratného člena rodiny

Spasiteľ Ježiš Kristus pri Svojej pozemskej službe učil o Svojej uzdravujúcej a vykupujúcej moci. Pri jednej príležitosti, v 15. kapitole Lukáša v Novom zákone, bol kritizovaný za to, že jedol a trávil čas s hriešnikmi (pozri Lukáš 15:2). Spasiteľ využil túto kritiku na to, aby nás všetkých učil, ako pristupovať k tým, ktorí zišli z cesty.

Svojim kritikom odpovedal dvomi dôležitými otázkami:

„Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, kým ju nenájde?“ (Lukáš 15:4.)

„Niektorá žena má desať grošov. Keby stratila jeden, či nezažne sviecu, nezametá dom a nehľadá usilovne, dokiaľ (ho) nenájde?“ (Lukáš 15:8.)

Spasiteľ potom učí podobenstvo o márnotratnom synovi. Toto podobenstvo nie je o 100 ovciach, ani o 10 grošoch; je o drahocennom synovi, ktorý sa stratil. Čo nás skrze toto podobenstvo Spasiteľ učí o tom, ako reagovať, keď člen rodiny zíde z cesty?

Márnotratný syn povie svojmu otcovi, že chce svoje dedičstvo už teraz. Chce opustiť bezpečie domova a rodiny a vydáva sa hľadať svetské záľuby (pozri Lukáš 15:12 – 13). Všimnite si prosím, že v Spasiteľovom podobenstve otec s láskou dáva synovi jeho dedičstvo. Tento otec určite urobil všetko, čo mohol, aby svojho syna presvedčil, aby zostal. Ale keď sa dospelý syn rozhodne, múdry otec ho necháva ísť. Otec potom preukazuje úprimnú lásku, vyzerá ho a čaká (pozri Lukáš 15:20).

Moja rodina prežila niečo podobné. Naši príkladní rodičia vychovávali mňa, mojich dvoch verných bratov a našu úžasnú sestru. Učili nás doma evanjelium, úspešne sme dospeli a všetci štyria sme boli s manželským partnerom spečatení v chráme. V roku 1994 ale naša sestra Susan začala byť sklamaná z Cirkvi a z niektorých jej učení. Bola presvedčovaná tými, ktorí ohovárali a kritizovali prvých vedúcich Cirkvi. Dovolila, aby jej viera v žijúcich prorokov a apoštolov zoslabla. Časom jej vieru premohli pochybnosti a ona sa rozhodla z Cirkvi odísť. Susan mi dovolila, aby som rozpovedal jej príbeh s nádejou, že môže pomôcť ostatným.

Moji bratia, ja a naša ovdovelá matka sme boli zdrvení. Nedokázali sme si predstaviť, čo ju viedlo k tomu, aby opustila svoju vieru. Zdalo sa, že rozhodnutie mojej sestry zlomilo mame srdce.

Bratia a ja sme slúžili ako biskupi a prezidenti kvór a poznali sme radosť z úspechu pri práci s členmi zboru a kvóra, keď sme opustili oných deväťdesiatdeväť a vybrali sme sa hľadať tú stratenú. Ale pokiaľ ide o našu sestru, naše vytrvalé záchranné snahy a výzvy, aby sa vrátila ju len viac a viac vzďaľovali.

Keď sme sa usilovali o nebeské vedenie ako k nej máme správne pristupovať, bolo zjavné, že musíme nasledovať príklad otca z podobenstva o márnotratnom synovi. Susan sa rozhodla a my sme ju obrazne povedané museli nechať ísť – vedela ale, že ju máme úprimne radi a cítila to. A tak sme s obnovenou láskou a láskavosťou vyzerali a čakali.

Mama nikdy neprestala Susan milovať a zaujímať sa o ňu. Vždy keď išla do chrámu, dávala Susanino meno na modlitebný zoznam a nikdy nestratila nádej. Starší brat a jeho manželka, ktorí žili v Kalifornii a boli pri Susan najbližšie, ju pozývali na všetky rodinné akcie. Každý rok ju na jej narodeniny pozývali k sebe na večeru. Snažili sa s ňou byť stále v kontakte, aby vedela, že ju majú skutočne radi.

Mladší brat a jeho manželka boli v kontakte so Susaninmi deťmi v Utahu, zaujímali sa o ne a mali ich radi. Dbali na to, aby jej deti boli vždy pozvané na rodinné stretnutia a keď prišiel čas, aby mohla byť Susanina vnučka pokrstená, môj brat vykonal tento obrad. Susan tiež mala láskyplných domácich učiteľov a navštevujúce učiteľky, ktorí sa nevzdávali.

Keď naše deti odchádzali na misiu a keď mali svadbu, pozvali sme aj Susan, a ona sa zúčastňovala týchto rodinných osláv. Usilovne sme sa snažili pripravovať rodinné akcie, aby boli Susan a jej deti s nami a aby vedeli, že ich máme radi a že sú súčasťou rodiny. Keď Susan získala vyššie akademické vzdelanie na Kalifornskej univerzite, boli sme ju podporiť na promócii. Aj keď sme nemohli prijímať všetky jej rozhodnutia, jednoznačne sme mohli prijímať ju. Mali sme ju radi, vyzerali sme ju a čakali.

V roku 2006, 12 rokov po tom, čo Susan odišla z Cirkvi, sa naša dcéra Katy presťahovala s manželom do Kalifornie, aby tam on mohol študovať právo. Žili v tom istom meste ako Susan. Títo mladí ľudia vyhľadávali u tety Susan pomoc a podporu a mali ju radi. Susan im pomáhala starať sa o našu dvojročnú vnučku Lucy, a dokonca jej pomáhala modliť sa pred spaním. Katy mi raz zavolala a spýtala sa, či sa podľa mňa Susan niekedy vráti do Cirkvi. Uistil som ju, že si myslím, že áno a že musíme byť ďalej trpezliví. Uplynuli tri ďalšie roky a my sme ju ďalej mali radi, vyzerali sme ju a čakali.

Presne pred šiestimi rokmi od tohto víkendu som s manželkou Marciou sedel v prvom rade Konferenčného centra. Toho dňa mi bola vyjadrená podpora ako novej generálnej autorite. Marcia, ktorá je vždy naladená na Ducha, mi napísala tento odkaz: „Myslím si, že je čas, aby sa Susan vrátila.“ Moja dcéra Katy navrhla, aby som išiel zavolať Susan a pozval ju, aby toho dňa pozerala generálnu konferenciu.

Nabádaný týmito dvoma úžasnými ženami som vyšiel do vestibulu a zavolal som sestre. Dovolal som sa do hlasovej schránky, a tak som ju pozval, aby pozerala toto zasadanie generálnej konferencie. Správu dostala. Na našu radosť mala dojem, že má pozerať všetky zasadania konferencie. Počula prorokov a apoštolov, ktorých mala predtým tak rada. Objavila nové mená, o ktorých dovtedy nepočula, napríklad prezidenta Uchtdorfa a Starších Bednara, Cooka, Christoffersona a Andersena. Vďaka tomuto a ďalším jedinečným z neba zoslaným zážitkom moja sestra – podobne ako márnotratný syn – prišla k sebe (pozri Lukáš 15:17). Slová prorokov a apoštolov a láska jej rodiny ju primäli obrátiť sa a vybrať sa na cestu domov. Po 15 rokoch sa naša dcéra a sestra, ktorá sa stratila, našla. Vyzeranie a čakanie sa skončilo.

Susan opísala túto skúsenosť tak, ako ju opísal Lechí v Knihe Mormonovej. Pustila sa železnej tyče a ocitla sa v hmle temnoty (pozri 1. Nefi 8:23). Hovorila, že nevedela, že je stratená pokiaľ jej vieru znova neprebudilo Svetlo Kristovo, ktoré jej jasne ožiarilo priamy protiklad medzi tým, čo prežívala vo svete, a tým, čo jej ponúkal Pán a jej rodina.

Počas posledných šiestich rokov sa stal zázrak. Susan znova získala svedectvo o Knihe Mormonovej. Obdržala chrámové odporučenie. Slúžila ako chrámová pracovníčka a teraz učí triedu Náuka evanjelia vo svojom zbore. Jej deťom a vnúčatám sa otvorili okná nebies a aj keď určité následky boli ťažké, má pocit ako keby nikdy neodišla.

Niektorí z vás, rovnako ako Nielsonovci, majú členov rodiny, ktorí dočasne zišli z cesty. Spasiteľ dal pokyn všetkým tým, ktorí majú 100 oviec, aby opustili oných 99 a vybrali sa zachrániť tú jednu. Dal pokyn tým, ktorí majú 10 grošov a jeden stratili, aby ho hľadali, pokiaľ ho nenájdu. Pokiaľ je tým strateným váš syn či dcéra, brat či sestra a rozhodli sa odísť, v našej rodine sme sa naučili, že po tom všetkom, čo môžeme urobiť, z celého srdca túto osobu milujeme, vyzeráme ju, modlíme sa a čakáme na to, až sa prejaví Pánova ruka.

Možno to najdôležitejšie ponaučenie, ktoré mi počas tohto procesu Pán dal, som získal pri rodinnom štúdiu písiem potom, čo moja sestra opustila Cirkev. Náš syn David čítal pri spoločnom štúdiu Lukáša 15. Keď čítal podobenstvo o márnotratnom synovi, počul som ho vtedy inak, než kedykoľvek predtým. Z nejakého dôvodu som sa vždy cítili ako ten syn, ktorý zostal doma. Keď ale David v to ráno čítal, uvedomil som si, že v určitom zmysle som aj ja márnotratný syn. Nikto z nás nedosahuje slávu Otca (pozri Rímskym 3:23). Každý z nás potrebuje, aby ho uzdravilo Spasiteľovo uzmierenie. Každý z nás je stratený a musí byť nájdený. Toto vtedajšie zjavenie mi pomohlo poznať, že moja sestra aj ja sme obaja potrebovali Spasiteľovu lásku a uzmierenie. Susan aj ja sme v skutočnosti boli na rovnakej ceste domov.

Spasiteľove slová v tomto podobenstve, ktoré opisujú, ako otec víta márnotratného syna, sú mocné a ja verím, že môžu popisovať to, čo vy aj ja prežijeme s Otcom, keď sa vrátime do nášho nebeského domova. Učia nás o otcovi, ktorý miluje, čaká a vyzerá. Toto sú slová Spasiteľa: „I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho“ (Lukáš 15:20).

Kiež vy a ja obdržíme zjavenie, aby sme vedeli, ako najlepšie pristupovať k tým v našom živote, ktorí sa stratili, a ak je to nutné, mali trpezlivosť a lásku nášho Otca v Nebi a Jeho Syna, Ježiša Krista, zatiaľ čo máme radi márnotratného syna, vyzeráme ho a čakáme na neho. V mene Ježiša Krista, amen.