Hľa, tvoja matka

Rád by som sa pripojil k vám všetkým a privítal Staršieho Ronalda A. Rasbanda, Staršieho Garyho E. Stevensona a Staršieho Dale G. Renlunda s manželkami v tej najúžasnejšej spoločnosti, akú si len dokážu predstaviť.

Keď Izaiáš prorokoval o Spasiteľovom uzmierení, napísal: „Ale on niesol naše nemoci, vzal na seba naše bolesti.“¹ V jednom vznešenom videní neskorších dní sa kladie dôraz na to, že Ježiš prišiel na svet, … aby niesol hriechy sveta.² Dávne aj novodobé písma svedčia o tom, že ich vykúpil a podopieral a niesol po všetky dávne dni.³ Známa náboženská pieseň nás povzbudzuje k tomu, aby sme „počuli hlas veľkého Vysloboditeľa svojho!“⁴

Držať, podopierať, niesť, vyslobodiť. To sú mocné a povzbudivé mesiášske slová. Obsahujú pomoc a nádej na bezpečný presun z miesta, kde sme, tam, kde byť potrebujeme – ale kam sa bez pomoci dostať nemôžeme. Tieto slová tiež opisujú bremeno, námahu a vyčerpanie – najvhodnejšie slová pre opis poslania Toho, kto nás zaplatením nevýslovnej ceny pozdvihuje, keď spadneme; kto nás nesie dopredu, keď sila vyprchá; kto nás privádza bezpečne domov, keď sa zdá, že bezpečie je ďaleko mimo náš dosah. „Otec môj ma poslal,“ povedal, „aby som mohol byť pozdvihnutý na kríž; … ako ja som bol … pozdvihnutý, práve tak boli ľudia pozdvihnutí [ku Mne].“⁵

Ale počujete v týchto sovách ešte ďalšiu oblasť ľudského snaženia sa, v ktorej tiež používame slová ako držať a podopierať,niesť a pozdvihovať,namáhať sa a priviesť na svet? To, čo Ježiš povedal Jánovi priamo pri samotnom uskutočňovaní uzmierenia, hovorí nám všetkým: „Hľa, tvoja matka!“⁶

Dnes pri tomto rečníckom pulte vyhlasujem to, čo tu už bolo povedané v minulosti: že žiadna láska v smrteľnosti sa neblíži k čistej láske Ježiša Krista viac než nesebecká láska, ktorú ku svojmu dieťaťu prechováva oddaná matka. Keď chcel Izaiáš, mesiášskym spôsobom, vyjadriť Jehovovu lásku, použil predstavu materskej oddanosti. „Či môže zabudnúť žena na svoje nemluvňa?“ pýta sa. Aké absurdné, naznačuje, aj keď nie natoľko absurdné ako keď si myslíme, že na nás zabudne Kristus.⁷

Takáto odhodlaná láska „ je trpezlivá a je dobrotivá, … nehľadá svoje, … ale … znáša všetky veci, verí všetkým veciam, dúfa vo všetky veci a vo všetkých veciach vytrvá.“⁸ A čo je najpovzbudivejšie, táto vernosť „nikdy nepominie“.⁹ „Lebo hory sa odvrátia a vrchy sa pohnú,“ povedal Jehova, „láskavosť moja sa však od teba neodvráti.“¹⁰ To isté hovoria aj naše matky.

Uvedomte si, že nás nielen nosia v sebe, ale nám tiež ďalej pomáhajú niesť naše bremeno. Materstvo je tak ohromujúci výkon vzhľadom na to, že nás matky nosia nielen pred narodením. Samozrejme, že sú aj smutné výnimky, ale väčšina matiek intuitívne a inštinktívne vie, že toto je posvätná zodpovednosť najvyššieho stupňa. Ťažoba tohto poznania, najmä na veľmi mladých materských bedrách, môže byť veľmi skľučujúca.

Jedna úžasná mladá mamička mi nedávno napísala: „Ako to, že ľudská bytosť môže milovať dieťa tak hlboko, že sa kvôli tomu ochotne vzdá podstatnej časti svojej slobody? Ako to, že môže byť láska smrteľníka taká silná, že sa dobrovoľne podrobujete zodpovednosti, zraniteľnosti, úzkosti a zármutku a neustále sa vraciate pre ďalšiu porciu toho istého? Aký druh lásky v smrteľnosti vo vás dokáže vyvolať pocit, že keď už máte dieťa, váš život už nebude nikdy znova váš? Materská láska je celkom isto božská. Niet pre ňu iného výkladu. To čo matky robia je základným prvkom Kristovho diela. To samo o sebe by nám malo dostatočne vyjadriť, že vplyv takejto lásky bude v rozmedzí medzi tým, čo je neúnosné, až po to, čo je nadpozemské a bude pôsobiť znova a znova, pokiaľ nebudeme môcť, keď bude v bezpečí spasené posledné dieťa na zemi, [potom] aj my spoločne s Ježišom povedať:,[Otec!] dokonal[a som] dielo, ktoré si mi dal vykonať.‘“¹¹

S vycibrenými slovami tohto listu, ktoré nám ďalej znejú v mysli, mi dovoľte podeliť sa o tri zážitky, ktoré odrážajú vznešený vplyv matiek a ktoré som prežil počas svojej cirkevnej služby v priebehu iba niekoľkých uplynulých týždňov:

Môj prvý príbeh je výstrahou, pripomína nám, že nie každá snaha matky má koniec ako z knihy, teda možno nie okamžite. Táto pripomienka pramení z rozhovoru s milovaným priateľom, s ktorým sa poznám už viac ako 50 rokov a ktorý umieral vzdialený od svojej Cirkvi, o ktorej vo svojom srdci vedel, že je pravdivá. Akokoľvek som sa snažil utešiť ho, zdalo sa, že mu to neprinieslo pokoj. Nakoniec sa mi predsa zveril. „Jeff,“ povedal, „nech už bude pre mňa akokoľvek bolestivé stáť pred Bohom, nedokážem zniesť myšlienku na to, že budem stáť pred svojou matkou. Evanjelium a jej deti pre ňu znamenali všetko. Viem, že som jej zlomil srdce, a to ma teraz rmúti.“

Teraz, som si absolútne istý, že potom ako zomrel, jeho matka prijala môjho priateľa s otvorenou, milujúcou náručou; to je to, čo rodičia robia. Výstrahou v tomto príbehu je ale to, že deti môžu zlomiť srdcia svojich matiek. Tu tiež môžeme vidieť ďalšie porovnanie s božskosťou. Nemusíme si pripomínať, že Ježiš zomrel so zlomeným srdcom, vyčerpaný a ustatý tým, že niesol hriechy sveta. Kiež vo chvíli pokušenia uzrieme „svoju matku“ tak ako nášho Spasiteľa a ušetríme ich oboch smútku z našich hriechov.

Ďalej hovorím o jednom mladom mužovi, ktorý vstúpil do misijného poľa ako spôsobilý, ale v dôsledku svojho rozhodnutia sa vrátil domov skôr kvôli príťažlivosti k osobám rovnakého pohlavia a kvôli určitej traume, ktorú v tomto ohľade zažil. Bol síce naďalej spôsobilý, ale jeho viera bola na kritickej úrovni, jeho emocionálne bremeno bolo čím ďalej ťažšie a jeho duchovná bolesť hlbšia a hlbšia. Cítil sa striedavo dotknuto, zmätene, rozhnevane a skľúčene.

Jeho prezident misie, jeho prezident kolu a jeho biskup venovali nespočetne veľa hodín tomu, aby mu pomáhali, vyhľadávali ho, plakali s ním a dávali mu požehnania, ale väčšina jeho rán bola tak osobná, že prinajmenšom niektoré z nich pred nimi skrýval. Milovaný otec v tomto príbehu sa celou dušou snažil svojmu dieťaťu pomáhať, ale kvôli veľmi náročným pracovným podmienkam sa často stávalo, že oným dlhým a temným nociam duševného zápasu musel čeliť len samotný chlapec a jeho matka. Dňom a nocou, najskôr týždne, a potom mesiace, ktoré sa spojili do rokov, sa spolu snažili o uzdravenie. Počas období zatrpknutosti (väčšinou jeho, ale niekedy aj jej) a nekončiacich obáv (väčšinou jej, ale niekedy aj jeho) svojimi slovami vydávala – tu je znova to krásne, zložité slovo – svojmu synovi svedectvo o Božej moci, o Jeho Cirkvi, ale predovšetkým o Jeho láske k nemu ako Jeho dieťaťu. A jedným dychom svedčila aj o svojej vlastnej neoblomnej a nehynúcej láske k nemu. Aby k sebe priviedla dva absolútne kľúčové, základné piliere svojej existencie – evanjelium Ježiša Krista a svoju rodinu – vylievala neustále svoju dušu v modlitbe. Postila sa a plakala, plakala a postila sa, a potom počúvala a počúvala, keď jej jej syn opakovane hovoril o zármutku vo svojom srdci. A tak ho nosila znova – len teraz to netrvalo deväť mesiacov. Teraz mala pocit, že bolestivé prechádzanie utýranou krajinou jeho zúfalstva bude trvať večne.

Ale vďaka milosti Božej, jej húževnatosti a pomocou desiatok cirkevných vedúcich, priateľov, rodinných príslušníkov a profesionálov sa táto vytrvalá matka dočkala toho, že jej syn prišiel domov, do zasľúbenej krajiny. S istou dávkou smútku pripúšťame, že toto požehnanie neprichádza, či prinajmenšom doposiaľ neprišlo, ku všetkým rodičom, ktorí sa trápia kvôli rôznym situáciám. A musím povedať, že ani sexuálna orientácia tohto syna sa nejako zázračne nezmenila – nikto to ani neočakával. Ale krok za krokom sa jeho srdce zmenilo.

Začal znovu chodiť na zhromaždenie. Rozhodol sa prijímať ochotne a spôsobilo sviatosť. Znova získal chrámové odporučenie a prijal povolanie slúžiť ako učiteľ ranného seminára, v ktorom sa mu úžasne darilo. A teraz, po piatich rokoch, na vlastnú žiadosť a s významnou cirkevnou pomocou znova vstúpil do misijného poľa, aby dokončil svoju službu Pánovi. Prelial som potoky sĺz nad odvahou, bezúhonnosťou a odhodlaním tohto mladého muža a jeho rodiny vyriešiť jeho problémy a pomôcť mu zachovať si vieru. Vie, že toho veľa dlhuje mnohým ľuďom, ale tiež vie, že najviac toho dlhuje dvom mesiášskym postavám vo svojom živote, ktoré ho zrodili a niesli, pracovali s ním a oslobodili ho – svojmu Spasiteľovi, Pánovi Ježišovi Kristovi, a svojej odhodlanej, vykupiteľskej a úplne svätej matke.

A nakoniec tento zážitok zo znovuzasvätenia chrámu v Mexico City v Mexiku s pred troch týždňov. Práve tam počas dojemnej zasväcujúcej bohoslužby, som s prezidentom Henry B. Eyringom videl stať našu milovanú priateľku Lisu Tuttle Pieperovú. Stála tam ale s určitými ťažkosťami, pretože jednou rukou podopierala svoju milovanú, ale ťažko postihnutú dcéru Dory a druhou rukou sa snažila ovládať Dorinu nefunkčnú pravú ruku, aby táto postihnutá, ale nekonečne vzácna dcéra Božia dokázala mávať bielou vreckovou a zrozumiteľne iba pre seba samú a anjelov nebeských, mohla volať slová: „Hosana, hosana, hosana, Bohu a Baránkovi“¹².

Všetkým matkám, nech už sú kdekoľvek, minulým, súčasným i budúcim hovorím: „Ďakujem. Ďakujem vám za to, že rodíte, že formujete duše, že formujete charakter a za to, že prejavujete čistú lásku Kristovu.“ Matke Eve, Sáre, Rebeke a Ráchel, Márii z Nazaretu aj Matke v nebi hovorím: „Ďakujem vám za vašu zásadnú úlohu pri napĺňaní cieľov večnosti.“ Všetkým matkám, nech už sú v akejkoľvek situácii, vrátane tých, ktoré s niečím zápasia – a všetky budú – hovorím: „Buďte pokojné. Verte v Boha a v seba. Vodí sa vám lepšie, než si myslíte. V skutočnosti ste spasiteľkami na hore Sion¹³, a tak ako Majster, ktorého nasledujete, vaša láska nikdy nepominie‘.¹⁴ Nikomu inému nemôžem vzdať väčší hold. V mene Ježiša Krista, amen.