Ako požehnaní a šťastní sú tí, ktorí dodržiavajú prikázania Božie

Keď som prednedávnom navštívil Austráliu, išiel som sa pozrieť na krásny záliv v tvare podkovy, vychýrený surfingom. Pri prechádzke po pláži ma upútala veľkoleposť obrovských vĺn, ktoré sa trieštili tesne pred zálivom, a menších vĺn, ktoré sa pohupovali bližšie k brehu.

Zatiaľ čo som išiel ďalej, natrafil som na skupinku amerických surferov. Viditeľne ich niečo rozrušilo, hovorili hlasno a ukazovali na more. Keď som sa ich opýtal, čo sa stalo, ukázali na miesto hneď za zálivom, kde sa trieštili veľké vlny.

„Pozrite sa tam,“ povedal jeden nahnevane. „Vidíte tú zábranu?“ Keď som sa pozornejšie pozrel, skutočne som uvidel zábranu, ktorá sa tiahla naprieč celým ústím zálivu, práve tam, kde sa trieštili veľké, lákavé vlny. Zdalo sa, že zábrana bola vyrobená z pevného pletiva a na hladine ju držali bóje. Podľa surferov siahala až úplne na dno oceánu.

Americký surfer pokračoval: „Sme tu výlete, aký je len raz za život, aby sme tu surfovali na veľkých vlnách. Môžeme surfovať na menších vlnách v zálive, ale surfovanie na tých veľkých vlnách nám tá zábrana znemožňuje. Nechápeme, prečo tam tá zábrana je. Vieme len to, že nám to úplne pokazilo celú dovolenku.“

Zatiaľ čo boli americkí surferi čím ďalej tým viac nahnevaní, upútal moju pozornosť iný surfer, ktorý sedel obďaleč – bol to starší muž a zjavne miestny. Ako tak počúval rastúce ponosy ohľadom tej zábrany, zdalo sa, že začal byť netrpezlivý.

Nakoniec vstal a pristúpil k skupine. Bez slova vytiahol z ruksaku ďalekohľad, podal ho jednému zo surferov a ukázal smerom k zábrane. Každý surfer sa tam ďalekohľadom pozrel. Keď prišiel rad na mňa, uvidel som vďaka zväčšenému pohľadu niečo, čo som predtým nevidel – chrbtovú plutvu – pri útese na druhej strane zábrany sa kŕmili veľké žraloky.

Surferi rýchlo stíchli. Ten starý surfer si vzal ďalekohľad naspäť a chystal sa odísť. Pritom povedal slová, na ktoré nikdy nezabudnem: „Nebuďte k tej zábrane príliš kritickí,“ povedal. „Je to to jediné, čo vás chráni, aby ste neboli zožratí.“

Stáli sme na tejto krásnej pláži a náš pohľad na vec sa náhle zmenil. Zábrana, ktorá sa javila ako krutá a obmedzujúca – ktorá druhých zdanlivo pripravovala o zábavu a nadšenie z jazdy po najväčších vlnách – sa stala niečím úplne iným. Vďaka novému porozumeniu nebezpečenstva, ktoré číhalo tesne pod hladinou, nám teraz zábrana poskytovala ochranu, bezpečie a pokoj.

Zatiaľ čo kráčame po cestách života a ideme za svojimi snami, môže byť niekedy ťažké rozumieť Božím prikázaniam a normám – podobne ako sme nerozumeli onej zábrane. Môžu sa zdať ako prísne a neústupné a blokujúce cestu, ktorá vyzerá zábavne a lákavo a po ktorej ide veľa ďalších ľudí. Ako povedal apoštol Pavol: „Vidíme … v zrkadle a…tvárou v tvár“¹ tak obmedzeným pohľadom, že často nedokážeme porozumieť veľkým nebezpečenstvom skrývajúcim sa tesne pod hladinou.

Ale Ten, ktorý má porozumenie všetkých vecí² presne vie, kde sa tieto nebezpečenstvá nachádzajú. Skrze Svoje prikázania a Svoje láskavé poučenie nám poskytuje božské vedenie, aby sme sa mohli vyhnúť nebezpečenstvu – aby sme mohli ísť v živote po ceste, ktorá je chránená pred duchovnými predátormi a otvorenými čeľusťami hriechu.³

Lásku k Bohu – a našu vieru v Neho – prejavujeme tým, že sa každý deň zo všetkých síl snažíme nasledovať Ním stanovený smer a tým, že dodržiavame prikázania, ktoré nám dal. Túto vieru a lásku prejavujeme obzvlášť v situáciách, kedy úplne nerozumieme tomu, z akého dôvodu nám Boh dal nejaké príkazy alebo prečo nám hovorí, aby sme sa vydali po nejakej konkrétnej ceste. Hneď ako vieme, že za zábranou sa to hemží predátormi s ostrými zubami, je pomerne jednoduché vybrať sa smerom vo vnútri zábrany. Keď však tým jediným čo vidíme sú úžasné a lákavé vlny na druhej strane, potom je oveľa ťažšie ísť naďalej smerom vo vnútri zábrany. A napriek tomu v týchto chvíľach – keď sa rozhodneme uplatniť vieru, vložiť dôveru v Boha a preukázať Mu lásku – najviac rastieme a najviac toho získavame.

Ananiáš v Novom zákone nechápal Pánov príkaz, aby vyhľadal Saula – muža, ktorý mal doslovné oprávnenie zatvárať ľudí veriacich v Krista do väzenia – a požehnal mu. Napriek tomu vďaka poslušnosti Božieho príkazu Ananiáš napomohol duchovnému zrodeniu apoštola Pavla.⁴

Keď dôverujeme Pánovi, uplatňujeme vieru, dodržiavame Jeho prikázania a smerujeme tam, kam ukázal, stávame sa viac takými, akými si Pán praje, aby sme sa stali. Práve „stávanie sa“ – oné obrátenie srdca – je tým najdôležitejším. Starší Dallin H. Oaks náš učil: „Nikomu nestačí, ak bude robiť veci povrchne. Prikázania, obrady a zmluvy evanjelia nie sú zoznamom vkladov, ktoré sú potrebné na to, aby sa vložili do nebeského bankového účtu. Evanjelium Ježiša Krista je plánom, ktorý nám ukazuje ako sa stať takými, akými chce náš Nebeský Otec, aby sme boli.“⁵

Skutočná poslušnosť teda znamená, že sa úplne oddáme Pánovi a umožníme Mu, aby určoval náš smer vo vodách pokojných aj nepokojných, a to s poznaním, že On nás môže učiniť lepšími bytosťami, než by sme to kedy dokázali sami.

Keď sa podrobíme Jeho vôli, pocítime nárast pokoja a šťastia. Kráľ Benjamín učil, že tí, ktorí dodržiavajú prikázania Božie, sú „požehnan[í] a šťastn[í] … vo všetkých veciach, ako časných, tak v duchovných“⁶.Boh si praje, aby sme cítili radosť. Boh si praje, aby sme cítili pokoj. Chce, aby sme uspeli. Praje si, aby sme boli v bezpečí, chránení pred svetskými vplyvmi, ktoré nás obklopujú.

Inými slovami, Pánove prikázania nepredstavujú akýsi vysiľujúci labyrint zábran pod vodou, ktoré sa v tomto živote musíme zdráhavo naučiť znášať, aby sme v budúcom živote mohli byť povýšení. Zábrany vytvorené Pánom pre nás skôr vytvárajú bezpečný prístav, ktorý nás chráni pred zlými a ničivými vplyvmi, ktoré by nás inak mohli stiahnuť do hlbín beznádeje. Pán nám Svoje prikázania dáva z lásky a starostlivosti; majú nám prinášať radosť v tomto živote,⁷ práve tak ako nám majú priniesť radosť a povýšenie v živote budúcom. Ukazujú nám, ako máme konať – a čo je dôležitejšie, pomáhajú nám porozumieť tomu, kým sa máme stať.

A ako vo všetkom dobrom a pravdivom, ja naším najlepším príkladom Ježiš Kristus. Najväčší skutok poslušnosti v celej večnosti sa odohral, keď sa Syn podrobil vôli Otca. Kristus s najhlbšou pokorou prosil, aby oný kalich mohol byť od Neho odňatý – aby sa mohol vydať inou cestou než tou, ktorá bola pre Neho určená – a podrobil sa ceste, ktorú si prial Otec, aby sa ňou vydal. Bola to cesta, ktorá viedla cez Getsemany a Golgotu, kde vytrpel nepredstaviteľné muky a utrpenie a kde bol úplne opustený, keď sa vzdialil aj Duch Jeho Otca. Tá istá cesta však tretieho dňa vyvrcholila prázdnym hrobom, keď v ušiach a v srdci tých, ktorí Ho milovali, zaznelo zvolanie: „Niet Ho tu, lebo vstal.“⁸ Súčasťou toho bola nepredstaviteľná radosť a útecha vychádzajúca z Jeho uzmierenia pre všetky deti Božie v celej večnosti. Kristus nám tým, že dovolil, aby Jeho vôľa bola pohltená vôľou Otca, dal nádej na večný pokoj, večnú radosť a večný život.

Svedčím o tom, že sme deti milujúceho Boha. Svedčím o tom, že On si praje, aby sme boli v bezpečí, šťastní a požehnaní. Preto pre nás vytýčil cestu, ktorá vedie spať k Nemu a vytvoril zábrany, ktoré nás na tejto ceste budú ochraňovať. Keď sa budeme touto cestou uberať, ako najlepšie len môžeme, nájdeme skutočné bezpečie, šťastie a pokoj. A keď sa podrobíme Jeho vôli, staneme sa takými, akými si praje, aby sme sa stali. V mene Ježiša Krista, amen.