Poddanie našich sŕdc Bohu

Starší Dallin H. Oaks na aprílovej generálnej konferencii hovoril o potrebe, „aby sme zlepšili svoj osobný život“¹. Navrhujem, aby osobná zmena začala so zmenou srdca – nezáležiac na tom, aké máte životné skúsenosti alebo kde ste sa narodili.

Pochádzam z juhu Spojených štátov a keď som bola mladá, slová starej protestantskej piesne ma učili o srdci skutočného učeníka – o tom, ktoré sa zmenilo. Premýšľajte nad týmito slovami, ktoré sú mi také drahé:

Ako sa my, moderní, zaneprázdnení, súťaživí ľudia, staneme poddanými a tichými? Ako to urobíme, aby boli Pánove cesty našimi cestami? Som presvedčená, že by sme mali začať tým, že sa o Ňom budeme učiť a budeme sa modliť o porozumenie. Ako bude rásť naša dôvera v Neho, otvoríme naše srdce, budeme sa usilovať činiť Jeho vôľu a čakať na odpovede, ktoré nám pomôžu porozumieť.

Moja zmena srdca sa začala, keď som ako 12-ročné dievča začala hľadať Boha. Nikdy som skutočne nevedela, ako sa modliť, poznala som len Pánovu modlitbu.³ Pamätám si, že som kľačala, dúfajúc, že pocítim Jeho lásku a pýtala som sa: „Kde si, Nebeský Otče? Viem, že musíš byť niekde tam vonku, ale kde?“ Pýtala som sa počas celých mojich tínedžerských rokov. Mala som záblesky ohľadom skutočnosti Ježiša Krista, ale Nebeský Otec ma vo Svojej múdrosti nechal usilovať sa a čakať 10 rokov.

Keď ma v roku 1970 misionári učili o Otcovom pláne spásy a o Spasiteľovom uzmierení, moje čakanie sa skončilo. Prijala som tieto pravdy a bola som pokrstená.

Môj manžel, naše deti a ja sme si vybrali toto rodinné motto, ktoré je založené na poznaní Pánovho milosrdenstva a moci: „Všetko bude v poriadku.“ Napriek tomu, ako si to môžeme hovoriť, keď prichádzajú veľké problémy a odpovede nie sú ľahko dostupné?

Keď bola naša pôvabná, cnostná, 21-ročná dcéra Georgia hospitalizovaná v kritickom stave po nehode na bicykli, naša rodina povedala: „Všetko bude v poriadku.“ Hneď ako som okamžite letela z našej misie v Brazílii do Indianapolis v Indiane v USA, aby som mohla byť s ňou, držala som sa nášho rodinného motta. Avšak naša milovaná dcéra odišla do duchovného sveta len niekoľko hodín predtým, ako moje lietadlo pristálo. Smútok a šok zasiahol našu rodinu ako zásah prúdu, a tak, ako by sme sa mohli jeden na druhého pozrieť a stále hovoriť: „Všetko bude v poriadku“?

Po Georginej smrti boli naše pocity veľmi intenzívne, trápili sme sa a aj teraz máme okamihy veľkého smútku, ale rozumieme tomu, že nikto nikdy skutočne nezomiera. Napriek našej úzkosti, ktorú sme cítili, keď Georgiino fyzické telo prestalo fungovať, sme mali vieru, že pokračuje ďalej v živote v duchovnej forme a veríme, že s ňou budeme žiť naveky, ak priľneme k našim chrámovým zmluvám. Viera v nášho Vykupiteľa a v Jeho vzkriesenie, viera v Jeho moc kňazstva a viera vo večné spečatenie nám dovoľuje prehlasovať naše motto s presvedčením.

Prezident Gordon B. Hinckley povedal: „Ak urobíte to najlepšie, čo môžete, všetko bude v poriadku. Vložte svoju dôveru v Boha. … Pán nás neopustí.“⁴

Naše rodinné motto nehovorí: „Všetko bude v poriadku teraz.“ Hovorí o našej nádeji vo večný výsledok, nie nevyhnutne o tých súčasných. Písma hovoria: Modlite sa vždy, a buďte veriaci, a všetky veci budú pracovať spoločne pre vaše dobro.⁵  To neznamená, že všetky veci sú dobré, ale pre miernych a verných fungujú veci – pozitívne i negatívne – spoločne pre dobro, a načasovanie je Pánovo. Čakáme na Neho, niekedy podobne ako Jób vo svojom utrpení, vediac, že Boh „raní, On aj obväzuje, On udiera, ale Jeho ruky aj liečia“⁶. Mierne srdce prijíma skúšku a čakanie na dobu, kedy nastane hojenie a uzdravenie.

Keď sa otvoríme Duchu, učíme sa Božej ceste a cítime Jeho vôľu. Zistila som, že počas sviatosti, ktorú ja nazývam srdcom sabatu, je pre mňa poučné spýtať sa Nebeského Otca potom, ako sa modlím o odpustenie hriechov: „Otče, je ešte niečo, čo môžem urobiť?“ Keď sme mierni a tichí, naše mysle môžu byť vedené k ešte niečomu, čo možno môžeme zmeniť – k niečomu, čo obmedzuje našu schopnosť obdržať duchovné vedenie alebo dokonca uzdravenie a pomoc.

Napríklad, možno veľmi pozorne skrývam nenávisť k niekomu. Keď sa spýtam, či tam nie je ešte niečo, čo mám vyznať, okamžite mi príde na myseľ oné „tajomstvo“. V podstate mi Duch Svätý šepká: „Úprimne si sa ma spýtala, či je ešte niečo, čo môžeš urobiť, a áno, je. Tvoja nenávisť znižuje tvoj pokrok a ohrozuje tvoju schopnosť mať zdravé vzťahy. Môžeš to nechať tak.“ Ach, to je ťažké – možno si naše nepriateľstvo dobre odôvodňujeme – ale poddanie sa Pánovmu spôsobu je tou jedinou cestou k trvalému šťastiu.

Časom a postupne obdržíme Jeho milostivú silu a vedenie – možno nás bude viesť častejšie do chrámu alebo k tomu, aby sme hlbšie študovali Spasiteľovo uzmierenie, alebo sa poradili s priateľom, biskupom, profesionálnym poradcom či dokonca lekárom. Uzdravenie nášho srdca začína vtedy, keď sa podriadime Bohu a uctievame Ho.

Skutočné uctievanie začína vtedy, keď sú naše srdcia úprimné pred Otcom a Synom. Aký je dnes stav nášho srdca? Paradoxne, aby sme mohli mať uzdravené a verné srdce, musíme najprv dovoliť, aby sa zlomilo pred Pánom. Pán vyhlasuje: „Budete mi prinášať ako obeť srdce zlomené a ducha skrúšeného.“⁷ Výsledkom obetovania nášho srdca, alebo našej vôle, Pánovi je to, že obdržíme duchovné vedenie, ktoré potrebujeme.

S rastúcim porozumením Pánovej milosti a milosrdenstva zistíme, že naše sebecké srdce začína pukať a lámať sa vo vďačnosti. Potom sa k Nemu natiahneme, túžiac vziať na seba jarmo Jednorodeného Syna Božieho. Keď sa načahujeme so zlomeným srdcom a zapriahame sa do jarma, obdržíme skrze Ducha Svätého novú nádej a ďalšie vedenie.

Robilo mi problémy vypudiť oné smrteľné prianie mať veci po svojom, keď som napokon zistila, že môj spôsob je oproti spôsobu Ježiša Krista taký nedostatočný, obmedzený a podradný. „ Jeho smerom je cesta, ktorá vedie k šťastiu v tomto živote a večnému životu vo svete, ktorý príde.“⁸ Môžeme milovať Ježiša Krista a Jeho cestu viac, než milujeme seba a svoj vlastný program?

Niektorí si možno myslia, že už zlyhali tak veľa ráz a že sa cítia príliš slabí na to, aby zmenili hriešne skutky alebo svetské túžby svojho srdca. Avšak keď patríme k Izraelu, ľudu zmluvy, nepokúšame sa zmeniť len my sami. Ak naliehavo voláme k Bohu, prijme nás takých, akí sme – a učiní z nás viac, než sme si kedy vedeli predstaviť. Dobre známy teológ Robert L. Millet píše o „zdravej túžbe zlepšiť sa“ vyváženej s duchovným „uistením, že v Ježišovi Kristovi a skrze Neho to môžeme dokázať“.⁹ S takýmto porozumením môžeme úprimne povedať Nebeskému Otcovi:

Keď Ježišovi Kristovi ponúkneme svoje zlomené srdce, On prijme našu obeť. Prijme nás späť. Nezáležiac na tom, aké straty, rany a odmietnutia sme si vytrpeli, Jeho milosť a uzdravenie sú mocnejšie než všetko. Keď sme skutočne zapriahnutí do jarma so Spasiteľom, môžeme s dôverou povedať: „Všetko bude v poriadku.“ V mene Ježiša Krista, amen.