Dar vedenia dieťaťa

Mladý otec sa doslova topil. On, jeho dve deti a jeho svokor sa išli prejsť okolo jazera. Boli obklopení majestátnymi horami posiatymi borovicami a nebo bolo modré, plné mäkkých, bielych oblakov, ktoré vyžarovali krásu a pokoj. Keď deťom začalo byť horúco a unavili sa, títo dvaja muži sa rozhodli, že si deti vysadia na chrbát a preplávajú krátku vzdialenosť naprieč jazerom.

Zdalo sa to byť jednoduché – až do chvíle, keď mal otec pocit, že ho čosi ťahá dolu, všetko začalo oťažievať. Voda ho stiahla na dno jazera a zmocnil sa ho pocit beznádeje. Ako sa udrží nad hladinou – a ako to urobí so svojou drahou malou dcérkou na chrbte?

Jeho hlas sa stratil v diaľke, keď zvolal na svokra. Ten bol však príliš ďaleko a nepočul jeho zúfalú prosbu o pomoc. Cítil sa sám a bez pomoci.

Viete si predstaviť, že sa cítite tak sami ako on, že nedočiahnete na nič, čoho by ste sa mohli pridržať a že zápasíte v zúfalej situácii o svoj život i život svojho dieťaťa? Nanešťastie každý z nás do určitej miery zakúsi takýto pocit vo chvíľach, keď zúfalo potrebujeme nájsť pomoc, aby sme prežili a zachránili tých, ktorých milujeme.

Na pokraji paniky si uvedomil, že jeho vodou nasiaknuté topánky ho sťahovali dolu. Zatiaľ čo sa usiloval zostať nad hladinou, pokúšal sa vyzuť si svoje ťažké topánky. Ale zdalo sa, akoby boli prisaté k jeho nohám. Šnúrky napučali od vody, a tak ešte viac stiahli zovretie.

Vo chvíli, ktorá mohla byť jeho posledným momentom zúfalstva, sa mu podarilo oddeliť topánky od nôh, a tie napokon poľavili svoje zovretie a rýchlo padli na dno jazera. Akonáhle sa oslobodil od ťažoby, ktorá ho sťahovala nadol, začal poháňať seba aj svoju dcéru nad hladinu. Teraz už mohol plávať vpred, blížiac sa do bezpečia na druhej strane jazera.

Niekedy môžeme mať pocit, že sa topíme. Môžeme byť zaťažení životom. Žijeme v „hlučnom a zaneprázdnenom svete. ... Ak nie sme opatrní, veci tohto sveta môžu utopiť veci Ducha.“¹

Ako môžeme nasledovať príklad tohto otca a odkopnúť čosi z ťažoby sveta, ktorú nosíme – aby sme tak mohli udržať hlavy našich detí i naše ustarostené mysle nad vodou? Ako môžeme, ako radil Peter, „[zložiť] všetko, čo nám je na ťarchu“?² Ako môžeme pripraviť naše deti na deň, kedy sa už nebudú môcť držať nás a našich svedectiev – keď oni budú tí, ktorí plávajú?

Odpoveď prichádza, keď spoznáme tento božský zdroj sily. Je to zdroj, ktorý je často podceňovaný, aj keď ho môžno denno-denne používať na odľahčenie bremien a na to, aby viedol naše drahé deti. Týmto zdrojom je dar vedenia Ducha Svätého.

Keď majú deti osem rokov, môžu zažiť krst. Učia sa o Bohu a učinia s Ním zmluvu. Sú obklopení tými, ktorých majú radi, keď sú ponorení a vychádzajú z krstiteľnice s pocitom nesmiernej radosti. Potom obdržia neopísateľný dar Ducha Svätého, dar, ktorý ich môže neustále viesť, ak žijú tak, že sú hodní tohto požehnania.

Starší David A. Bednar povedal: „Jednoduchosť [konfirmácie] môže spôsobiť, že prehliadneme jej dôležitosť. Tieto tri slová – „Prijmi Ducha Svätého“ – nie sú pasívnym vyhlásením, ale skôr tvoria príkaz kňazstva – autoritatívne napomenutie, aby sme jednali sami za seba a aby nebolo jednané za nás.“³

Deti majú prirodzenú túžbu činiť dobro a byť dobrými. Môžeme cítiť ich nevinnosť, ich čistotu. Taktiež sú veľmi citlivé na jemný, tichý hlas.

V 3. Nefi 26 nám Spasiteľ ukázal duchovnú schopnosť detí:

„Uvoľnil ich jazyk, a oni hovorili k otcom svojim veľké a podivuhodné veci, dokonca väčšie, než ľudu zjavil on. …

„… Videli a počuli deti tieto; áno, dokonca nemluvňatá otvorili ústa svoje a hovorili podivuhodné veci.“⁴

Ako my ako rodičia zväčšujeme duchovné schopnosti našich maličkých? Ako ich učíme zbavovať sa svetských vplyvov a dôverovať Duchu, keď nie sme s nimi a keď sú sami v hlbokých vodách svojich životov?

Dovoľte mi podeliť sa s vami o pár nápadov.

Po prvé, môžeme naše deti upozorniť na to, kedy počujú alebo cítia Ducha. Skúsme sa vrátiť naspäť v čase do obdobia Starého zákona, aby sme videli, ako Éli urobil práve toto pre Samuela.

Mladý Samuel začul dvakrát hlas a bežal za Élim hovoriac: „Tu som.“

„Nevolal som,“ odpovedal Éli.

Ale „Samuel však ešte nepoznal Hospodina a slovo Hospodinovo sa mu ešte nevyjavilo.“

Keď sa to stalo po tretíkrát, Éli si uvedomil, že to Pán volal Samuela a riekol Samuelovi, aby povedal: „Hovor, Hospodine, lebo Tvoj služobník počúva.“⁵

Samuel začal cítiť Pánov hlas, rozpoznávať ho a načúvať mu. Ale tento mladík tomu nezačal rozumieť až kým Éli neumožnil toto poznanie. A keďže bol Samuel vyučovaný, mohol sa lepšie oboznámiť s týmto tichým, jemným hlasom.

Po druhé, môžeme pripraviť naše domovy a naše deti na to, aby cítili tento tichý, jemný hlas. „Mnoho učiteľov cudzích jazykov verí, že deti sa vedia jazyk naučiť najlepšie na programoch, kde sú, ponorené‘ do jazyka, kde sú obklopené inými, ktorí hovoria týmto jazykom a vyzývané, aby ním samy hovorili. Naučia sa nielen hovoriť slová, ale tiež hovoriť plynule, a dokonca premýšľať v tomto novom jazyku. Najlepším miestom na, ponorenie‘, čo sa týka duchovného vzdelávania, je domov, kde duchovné zásady môžu vytvoriť základ každodenného života.“⁶

„Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať.“⁷ Tým, že ponoríme naše rodiny do Ducha, udržíme srdcia našich detí otvorené pre Jeho vplyv.

Po tretie, môžeme našim deťom pomôcť porozumieť, ako sa k nim Duch prihovára. Joseph Smith učil: „Ak príde k maličkému dieťaťu, prispôsobí sa jazyku a schopnostiam malého dieťaťa.“⁸ Jedna matka zistila, že keďže sa deti učia rozličnými spôsobmi – niektoré vizuálne, iné počúvaním, dotykom či kinesteticky – čím viac pozorovala svoje deti, tým viac si uvedomovala, že Duch Svätý učí jej deti takým spôsobom, akým sa každé z nich učí najlepšie.⁹

Iná matka sa podelila o skúsenosť, ako pomôcť deťom naučiť sa, ako rozpoznať Ducha. „Niekedy,“ napísala, „si [deti] neuvedomujú, že opakujúca sa myšlienka, pocit útechy po plači alebo spomienka na niečo v správnej chvíli sú vždy spôsobom, akým [s nimi] komunikuje Duch Svätý.“ Pokračuje: „Učím svoje deti, aby sa sústredili na to, čo cítia [a konali podľa toho].“¹⁰

Ak deti pocítia a rozpoznajú Ducha, prinesie to do ich životov duchovnú schopnosť, a hlas, ktorý spoznávajú, sa pre nich začne stávať stále jasnejším. Bude to tak, ako povedal Starší Richard G. Scott: „Ako získavate skúsenosti a máte úspech, keď ste vedení Duchom, vaša dôvera v pocity, ktoré máte, sa môže stať istejšou než vaša závislosť od toho, čo vidíte alebo počujete.“¹¹

Nemusíme sa obávať, keď vidíme naše deti vôjsť do vôd života, lebo sme im pomohli zbaviť sa svetskej váhy. Naučili sme ich, aby žili pre dar vedenia Duchom. Tento dar bude naďalej zmenšovať váhu, ktorú nesú, a privedie ich späť do ich nebeského domova, ak pre neho žijú a nasledujú jeho nabádania. V mene Ježiša Krista, amen.