Posvätné miesto znovuzriadenia

Jeden môj dobrý priateľ, ktorý bol členom Cirkvi, sa ma veľa rokov snažil učiť o evanjeliu večných rodín. Náuka o večných rodinách mi vstúpila do srdca až keď som v októbri roku 1978 navštívil deň otvorených dverí v chráme São Paulo, keď som vstúpil do pečatiacej miestnosti a niekoľko dní sa modlil, aby som vedel, či je táto Cirkev pravdivá.

Nebol som pobožný, ale vychovali ma rodičia, ktorí pobožní boli a ktorí v iných náboženstvách videli to čo v nich bolo dobré. V tomto životnom období som si myslel, že sú pre Boha prijateľné všetky náboženstvá.

Po návšteve dňa otvorených dverí chrámu som hľadal odpoveď skrze modlitbu, s vierou a so skutočnou dôverou, že Boh mi odpovie, ktorá cirkev na zemi je tá Jeho.

Po veľkom duchovnom zápase som konečne obdržal jasnú odpoveď. Bol som vyzvaný ku krstu. Môj krst sa uskutočnil 31. októbra 1978, noc pred zasväcujúcim zasadaním chrámu São Paulo.

Uvedomil som si, že Pán ma pozná a záleží Mu na mne tak veľmi, že zodpovedal moje modlitby.

Nasledujúce ráno sme s manželkou išli do São Paula, aby sme sa zúčastnili zasväcovacieho zasadania chrámu.

Boli sme tam, ale v skutočnosti som ešte túto nádhernú príležitosť nedokázal oceniť. Nasledujúci deň sme sa zúčastnili na konferencii územia.

Začali sme svoje putovanie v Cirkvi a našli sme dobrých priateľov, ktorí nám v tomto období životných zmien pomohli cítiť sa vítanými.

Triedy pre nových členov, na ktoré sme chodili každú nedeľu, boli úžasné. Naplnili nás poznaním a spôsobili, že sme si priali, aby týždeň ubiehal rýchlejšie, aby sme v nedeľu mohli načerpať viac tejto duchovnej výživy.

Ja i moja manželka sme sa nemohli dočkať, kedy vstúpime do chrámu, aby bola naša rodina spečatená na večnosť. To sa stalo rok a sedem dní po mojom krste a bol to úžasný moment. Mal som pocit, že večnosti sa pri oltári rozdelili na to, čo bolo pred spečatením a na to, čo bude potom.

Vďaka tomu, že sme niekoľko rokov žili na východnom pobreží Spojených štátov ako legálni prisťahovalci, mal som akú-takú znalosť miest v tejto časti, a tie boli prevažne malé a nevýrazné.

Keď som čítal o Prvom videní a udalostiach vedúcich k nemu alebo o ňom počul, hovorilo sa tam o zástupe ľudí, a to mi nedávalo zmysel.

Na myseľ mi začali prichádzať otázky. Prečo musela byť Cirkev znovuzriadená v Spojených štátoch, a nie v Brazílii alebo v Taliansku, krajine mojich predkov?

Kde sú tie zástupy ľudí, ktoré boli zapojené do náboženského obrodenia a do náboženského zmätku – a to všetko sa odohrávalo na takom pokojnom a kľudnom mieste?

Pýtal som sa mnohých ľudí, ale neobdržal som žiadnu odpoveď. Prečítal som si všetko čo som mohol v portugalčine, a potom v angličtine, ale nenašiel som nič, čo by mi do srdca vnieslo útechu. Pokračoval som v hľadaní.

V októbri 1984 som sa ako radca v predsedníctve kolu zúčastnil na generálnej konferencii. Potom som sa vydal do Palmyry v štáte New York, dychtivý nájsť odpoveď.

Keď som tam prišiel, snažil som sa rozumieť tomuto: Prečo sa muselo znovuzriadenie udiať tu a prečo tu bol taký duchovný rozruch? Odkiaľ sa tu všetci tí ľudia zmieňovaní Josephom nabrali? Prečo tu?

V tej dobe som za najrozumnejšiu považoval tú odpoveď, že ústava Spojených štátov zaručovala slobodu.

Toho rána som začal návštevou Grandin Building, kde bolo vytlačené prvé vydanie Knihy Mormonovej. Išiel som do posvätného hájika, kde som sa veľa modlil.

Na uliciach nebol skoro nikto z tohto malého mesta Palmyra. Kde boli zástupy ľudí, o ktorých hovoril Joseph?

To popoludnie som sa rozhodol zájsť na farmu Petra Whitmera a pri okne zrubu som našiel nejakého muža. Oči mu prenikavo žiarili. Pozdravil som ho, a potom som mu začal klásť tie isté otázky.

Vtedy sa ma opýtal: „Máte čas?“ Odpovedal som: „Áno.“

Vysvetlil mi, že v tejto oblasti sa nachádzajú jazerá Erie a Ontário a o niečo ďalej na východ je rieka Hudson.

Na počiatku devätnásteho storočia sa ľudia rozhodli vybudovať prieplav, ktorý by prechádzal touto oblasťou a tiahol sa do vzdialenosti skoro 483 kilometrov až k rieke Hudson. Na tú dobu to bol odvážny počin a mohli sa spoliehať iba na ľudskú pracovnú silu a zvierací pohon.

Palmyra bola centrom pre niektoré stavby. Stavbári si žiadali odborných pracovníkov, technikov, rodiny a ich priateľov. Začali sem prúdiť ľudia zo susedných miest, zo vzdialenejších miest, ako je Írsko, aby pracovali na prieplave.

Bol to pre mňa veľmi posvätný a duchovný okamih, pretože som konečne našiel ten zástup. Priniesli si zo sebou svoje zvyky a svoje presvedčenia. Keď muž hovoril o ich presvedčeniach, moja myseľ bola osvietená a Boh otvoril moje duchovné oči.

V tom okamihu som porozumel tomu, ako ruka Božia, ruka nášho Otca, vo Svojej nesmiernej múdrosti pripravila vo Svojom pláne miesto, na ktoré privedie mladého Josepha Smitha a umiestnila ho do stredu tohto náboženského zmätku, pretože tam, na pahorku Kumora, boli ukryté drahocenné dosky Knihy Mormonovej.

Toto bolo javisko znovuzriadenia, kde skoro po dvoch tisíc rokoch zaznel hlas Otca, kedy v nádhernom videní prehovoril k chlapcovi Josephovi Smithovi, ktorý sa išiel do posvätného hájika modliť a počul: „Toto je Môj milovaný Syn. Vypočuj Ho!“¹

Tam uzrel dve Bytosti, ktorých jas a sláva sa vymyká akémukoľvek popisu. Áno, Boh sa znova zjavil človeku. Temnota pokrývajúca zem sa začala rozplývať.

Začali sa napĺňať proroctvá ohľadom znovuzriadenia: „Videl [som] iného anjela letieť stredom neba: mal večné evanjelium, aby ho zvestoval obyvateľom zeme, každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu.“²

Za niekoľko krátkych rokov bol Joseph privedený k záznamom proroctiev, zmlúv a obradov zanechaných dávnymi prorokmi, k našej milovanej Knihe Mormonovej.

Cirkev Ježiša Krista nemohla byť znovuzriadená bez večného evanjelia zjaveného v Knihe Mormonovej, ktorá je ďalším svedectvom o Ježišovi Kristovi, Synovi Božom, Baránkovi Božom, ktorý sňal hriechy sveta.

Kristus Svojmu ľudu v Jeruzaleme povedal:

„Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca.“³

„Ja som dobrý pastier: poznám svoje a mňa poznajú moje.“⁴

Nepamätám si, že by som sa pri odchode z Whitmerovej farmy rozlúčil. Pamätám si len slzy, ktoré mi voľne tiekli po tvári. Obloha bola nádherná v zapadajúcom slnku.

V mojom srdci bola nesmierna radosť a pokoj v mojej duši. Napĺňala ma vďačnosť.

Teraz som jasne rozumel tomu, prečo to tak bolo. Pán mi znova dal poznanie a svetlo.

Po ceste domov sa mi na um ďalej hrnuli verše z písiem: sľuby učinené otcovi Abrahámovi, že v jeho semene budú požehnané všetky rodiny zeme.⁵

A pre tento účel budú postavené chrámy, aby človeku mohla byť na zemi znova udelená božská moc, aby rodiny mohli byť zjednotené nielen pokiaľ ich smrť nerozdelí, ale na celú večnosť.

„V posledných dňoch pevne bude stáť vrch domu Hospodinovho na vrchole hôr, vyvýšený bude nad pahorky. Pohrnú sa k nemu všetky národy.“⁶

Pokiaľ vy, ktorí ma počujete, máte vo svojom srdci akékoľvek otázky, nevzdávajte to!

Vyzývam vás, aby ste nasledovali príklad, ktorý nám dal prorok Joseph Smith, keď si v Jakubovi 1:5 prečítal: „Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosť, nech si ju prosí od Boha, ktorý prosto a ochotne dáva.“

To, čo sa stalo pri Kumora, bolo dôležitou súčasťou znovuzriadenia, keď Joseph Smith obdržal dosky, ktoré obsahovali Knihu Mormonovu. Táto kniha nám pomáha priblížiť sa ku Kristovi viac než ktorákoľvek iná kniha.⁷

Vydávam svoje svedectvo o tom, že Pán vzbudzuje prorokov, vidcov a zjavovateľov, aby riadili Jeho kráľovstvo v týchto neskorších dňoch a že v Jeho večnom pláne majú byť rodiny spolu navždy. Záleží mu na Jeho deťoch. Odpovedá na naše modlitby.

Vďaka Svojej veľkej láske Ježiš Kristus uzmieril naše hriechy. On je Spasiteľ sveta. O tomto svedčím v svätom mene Ježiša Krista, amen.