Kto prijal ich, mňa prijíma
Je potrebné zaujímať sa o tú mládež, ktorá sa cíti opustene, nechcene alebo ako na druhej strane plotu.
Boh miluje deti. Miluje všetky deti. Spasiteľ povedal: „Dovoľte deťom prichádzať ku mne, … lebo takých je kráľovstvo nebeské.“1
Deti v dnešnej dobe sa nachádzajú v mnohých rôznych a zložitých rodinných usporiadaniach.
Napríklad v Spojených štátoch je v dnešnej dobe dvakrát viac detí, ktoré žijú len s jedným rodičom, než ich bolo pred 50 rokmi.2 A je veľa rodín, ktoré sú menej zjednotené vo svojej láske k Bohu a v ochote dodržiavať Jeho prikázania.
V tomto čím ďalej väčšom duchovnom zmätku bude znovuzriadené evanjelium ďalej niesť koruhvu, ideál, Pánov vzor.
„Deti majú právo na to, aby sa narodili v manželskom zväzku a boli vychovávané otcom a matkou, ktorí ctia manželské sľuby s bezvýhradnou vernosťou. …
Manžel i manželka majú posvätnú zodpovednosť milovať a starať sa jeden o druhého a o svoje deti. … Rodičia majú posvätnú povinnosť vychovávať svoje deti v láske a spravodlivosti, starať sa o ich telesné a duchovné potreby [a] učiť ich vzájomne sa milovať a navzájom si slúžiť [a] dodržiavať Božie prikázania.“3
Ceníme si mnohých dobrých rodičov akéhokoľvek vierovyznania po celom svete, ktorí sa s láskou starajú o svoje deti. S vďačnosťou sa zmieňujeme o rodinách v Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, ktoré sú zavinuté v starostlivosti otca a matky obrátených k Spasiteľovi, spečatené právomocou kňazstva a učia sa v rodine milovať Nebeského Otca a Jeho Syna, Ježiša Krista, a dôverovať im.
Moja dnešná prosba je za stovky tisícok detí, mládeže a mladých dospelých, ktorí nepochádzajú z takýchto rodín ako „zo žurnálu“, ak je to možné tak vyjadriť. Hovorím nielen o mládeži, ktorá zažila úmrtie, rozvod alebo vädnúcu vieru svojich rodičov, ale aj o desiatkach tisícov mladých mužov a mladých žien po celom svete, ktorí prijali evanjelium bez toho, aby s nimi vstúpili do Cirkvi ich matka či otec.4
Títo Svätí neskorších dní vstupujú do Cirkvi s veľkou vierou. Veria, že niekedy v budúcnosti vytvoria rodinnú idylu aj vo svojich vlastných životoch.5 Časom sa stávajú dôležitou súčasťou našich misionárskych síl, našich spravodlivých mladých dospelých a tých, ktorí pokľaknú pri oltári, aby založili vlastnú rodinu.
Budeme ďalej vyučovať Pánov vzor pre rodiny, ale teraz, keď máme milióny členov a keď máme v Cirkvi mnoho rôznych detí, musíme byť dokonca ešte viac ohľaduplnejší a citlivejší. Naša cirkevná kultúra a spôsob vyjadrovania sú občas veľmi špecifické. Deti v Primárkach síce neprestanú spievať „rodiny môžu byť spolu navždy“6, ale keď budú spievať „sme tak radi, keď otecko prichádza domov“7 alebo „ocko a mama nás vedú“8, nie všetky deti budú spievať o svojej rodine.
Naša kamarátka Bette sa podelila o zážitok zo zhromaždenia, keď mala 10 rokov. Povedala: „Naša učiteľka mala lekciu o chrámovom manželstve. A konkrétne sa ma opýtala: ‚Bette, tvoji rodičia nemali svadbu v chráme, však?‘ [Učiteľka a všetci ostatní v triede] odpoveď dobre poznali.“ Učiteľka pokračovala v lekcii a Bette sa obávala toho najhoršieho. Bette povedala: „Veľa nocí som preplakala. Keď som potom o dva roky neskôr mala problémy so srdcom a myslela som si, že zomriem, mala som panický strach, že budem naveky sama.
Môj priateľ Leif chodil na zhromaždenia sám. Raz ho v Primárkach požiadali, aby mal krátky príhovor. Nemal na zhromaždení mamu ani otca, ktorí by stáli vedľa neho a pomáhali mu, keby zabudol čo má povedať. Leif bol z toho vydesený. Namiesto toho, aby sa dostal do situácie, ktorá by ho uviedla do rozpakov, prestal chodiť na niekoľko mesiacov na zhromaždenia.
„On si zavolal dieťa, postavil ho medzi nich …
[A riekol:] Kto by prijal jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma.“9
Tieto deti a mládež sú požehnaní tým, že majú veriace srdce a duchovné dary. Leif mi povedal: „Hlboko v zákutiach mojej mysle som vedel, že Boh je môj Otec a že ma pozná a miluje.“
Naša priateľka Veronique povedala: „Keď som poznávala zásady evanjelia a študovala Knihu Mormonovu, bolo to, ako keby som si spomínala na to, čo som už vedela, ale čo som zabudla.“
Naša priateľka Zuleika pochádza z Alegreta v Brazílii. Aj keď jej rodina nebola nábožensky založená, Zuleika začala v dvanástich rokoch čítať Bibliu a navštevovať miestne cirkvi a hľadala viac poznania o Bohu. So zdráhavým súhlasom rodičov študovala s misionármi, získala svedectvo a dala sa pokrstiť. Zuleika mi povedala: „Počas diskusií mi ukázali obrázok chrámu Salt Lake a povedali mi o pečatiacich obradoch. Od toho momentu som si priala jedného dňa vstúpiť do domu Pánovho a mať večnú rodinu.“
Aj keď pozemská situácia, v ktorej sa dieťa nachádza, nemusí byť ideálna, jeho duchovná DNA je dokonalá, pretože pravá identita človeka tkvie v tom, že je alebo syn alebo dcéra Božia.
Prezident Thomas S. Monson povedal: „Pomôžte Božím deťom porozumieť tomu, čo je v tomto živote nefalšované a dôležité. Pomôžte im vyvinúť silu, aby si vyberali chodníky, ktoré ich bezpečne udržia na ceste k večnému životu.“10 Snažme sa otvoriť o trochu viac svoju náruč a srdce. Tieto deti potrebuj náš čas a naše svedectvo.
Brandon, ktorý vstúpil do Cirkvi v Colorade na strednej škole, mi rozprával o tých, ktorí mu pomáhali pred aj po krste. Povedal: „Bol som doma u rodín, ktoré žili podľa evanjelia. Ukázali mi štandard, o ktorom som bol presvedčený, že by som mohol mať aj vo svojej vlastnej rodine.“
Veronique, ktorá sa narodila v Holandsku, chodila do školy s našou dcérou Kristen, keď sme žili v Nemecku. Veronique poznamenala: „Študenti, ktorí boli členmi Cirkvi, mali okolo seba určité svetlo. Prišla som na to, že to svetlo pochádzalo z ich viery v Ježiša Krista a z toho, že žili podľa Kristovho učenia.“
Môj priateľ Max bol pokrstený, keď mal osem rokov. Jeho otec nebol členom žiadnej cirkvi a Max mohol chodiť na zhromaždenia alebo nemusel.
Ako dospievajúci mladík, potom, čo nechodil niekoľko mesiacov, mal Max pocit, že potrebuje znova chodiť na zhromaždenia a raz v nedeľu ráno sa rozhodol, že sa vráti. Ale jeho odhodlanie poľavilo, keď sa blíži k vstupným dverám do budovy a zovrelo mu žalúdok.
Pri dverách stál nový biskup. Max ho nepoznal a bol si istý, že biskup nepozná jeho. Keď sa Max priblížil, biskupova tvár sa rozžiarila, natiahol ruku a povedal: „Max veľmi rád ťa vidím!“
Max opísal: „Keď povedal tieto slová, zaplavil ma hrejivý pocit a ja som vedel, že som urobil správne.“11
Keď poznáme druhého človek menom, môže to mať veľký vplyv.
„A [Ježiš] … prikázal, aby bol privedené ich malé deti [k nemu]. …
A on [ich] bral … jedno po druhom a žehnal im a modlil sa za ne k Otcovi.
A keď to učinil, plakal.“12
Kvôli žiadosti rodičov čaká veľa mladých, ktorí milujú evanjelium, celé roky, aby sa mohli nechať pokrstiť.
Keď bola Emily ešte malá, jej rodičia sa rozviedli a dovolenie na to, aby sa mohla dať pokrstiť získala až v pätnástich rokoch. Naša kamarátka Emily hovorí nadšene o vedúcej Mladých žien, ktorá o ňu „vždy prejavovala záujem a pomáhala [jej] posilňovať svedectvo.“13
Colten a Preston sú dospievajúci chlapci, ktorí žijú v Utahu. Ich rodičia sa rozviedli a oni nedostali dovolenie na to, aby sa mohli dať pokrstiť. Aj keď nemôžu roznášať sviatosť, každý týždeň prinášajú chlieb. A aj keď nemôžu vstúpiť do chrámu, aby sa s mladými zúčastnili na krstoch, keď sa členovia ich zboru vyberú do chrámu, títo dvaja bratia v susediacom stredisku rodinnej histórie vyhľadávajú mená svojich predkov. Tí, ktorí majú najväčší vplyv na to, aby sa naši mladí cítili súčasťou kolektívu, sú ostatní spravodliví mladí ľudia.
Skončím s príkladom jedného nášho nového priateľa, s ktorým sme sa stretli pred niekoľkými týždňami na návšteve misie Lusaka v Zambii.
Starší Joseph Ssengooba je z Ugandy. Keď mal sedem rokov zomrel mu otec. V deviatich rokoch sa o neho jeho matka a príbuzní nemohli starať, a tak zostal sám. Keď mal 12 rokov stretol misionárov a dal sa pokrstiť.
Joseph mi hovoril o svojom prvom dni na zhromaždení. „Po zhromaždení sviatosti som si myslel, že je čas ísť domov, ale misionári ma predstavili Joshuovi Walusimbimu. Joshua mi povedal, že bude môj kamarát a podal mi Detský spevník, aby som nešiel do Primáriek s prázdnymi rukami. V Primárkach dal Joshua ďalšiu stoličku hneď vedľa tej svojej. A prezidentka Primáriek ma pozvala dopredu a požiadala celé Primárky, aby pre mňa zaspievali pieseň ‚Ja som dieťa Božie‘. Cítil som sa veľmi výnimočný.“
Prezident pobočky vzal Josepha k rodine Pierra Mungozu, ktorá sa stala na ďalšie štyri roky jeho domovom.
O osem rokov neskôr, keď starší Joseph Ssengooba nastúpil na misiu, bol na jeho prekvapenie jeho trénerom starší Joshua Walusimbi, ten chlapec, ktorý sa postaral o to, aby sa v prvý deň v Primárkach cítil taký vítaný. A jeho misijný prezident? Je to prezident Leif Erickson, ten chlapec, ktorý nechodil na Primárky, pretože bol taký vydesený tým, že mal mať príhovor. Boh miluje Svoje deti.
Keď sme boli s Kathy pred niekoľkými týždňami v Afrike, navštívili sme Mubji-Mayi v Demokratickej republike Kongo. Pretože budova nebola dosť veľká pre 2 000 členov, zhromaždili sme sa vonku pod veľkou plastovou krytinou podopretou kolmi z bambusu. Keď zhromaždenie začalo, uvidel som desiatky detí, ktoré sa na nás dívali, držali sa tyčí na opačnej strane plotu zo železa, ktorý stál okolo pozemku. Kathy mi potichu pošepkala: „Neil, myslíš, že by si mohol tie deti pozvať sem dovnútra?“ Pristúpil som k prezidentovi okrsku Kalonjimu na pódiu a požiadal som ho, či by mohol pozvať deti na druhej strane plotu, aby sa k nám pripojili.
Na moje prekvapenie, potom, čo ich prezident Kalonji pozval k nám, deti nie len že prišli, ale priam pribehli – bolo ich viac ako 50 a možno aj 100 a niektoré mali roztrhané oblečenie a boli bosé, ale všetky mali krásny úsmev a rozžiarenú tvár.
Tento zážitok na mňa hlboko zapôsobil a videl som v tom symbol, že je potrebné zaujímať sa o tú mládež, ktorá sa cíti opustene, nechcene alebo ako na druhej strane plotu. Myslime na nich, privítajme ich a urobme všetko, čo je v našich silách, aby sme posilňovali ich lásku k Spasiteľovi. Ježiš povedal: „Kto by prijal jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma!“14 V mene Ježiša Krista, amen.