Boh im zotrie každú slzu z očí

Nebeský Otec v rámci Svojho plánu dovolil, aby bol do našej pozemskej skúsenosti votkaný zármutok.¹ Aj keď sa zdá, že bolestné skúšky nás postihujú nerovnomerne, môžeme si byť istí, že do určitej miery trpíme a zápasíme všetci. Modlím sa, aby nás Duch Svätý viedol k lepšiemu pochopeniu, prečo to tak musí byť.

Ak sa pozeráme na ťažké životné skúsenosti optikou viery v Krista, dokážeme vidieť, že v našom utrpení môže byť božský zámer. Verní môžu zakúsiť pravdivosť Petrovej rozporuplnej rady. Napísal: „Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, blahoslavení ste.“² Ak použijeme „srdce svoje k porozumeniu“³, môžeme rásť v schopnosti vytrvať v skúškach, učiť sa z nich a nechať sa nimi prečisťovať. Takéto porozumenie prináša odpoveď na odvekú otázku: „Prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci?“

Každý, kto nás dnes počúva, pozná do určitej miery samotu, zúfalstvo, zármutok, bolesť alebo smútok. Bez oka viery⁴ a bez pochopenia večnej pravdy sa nám často zdá, že trápenie a utrpenie, ktoré prežívame v smrteľnosti môže zatieniť či zatemniť večnú radosť z poznania, že veľký plán nášho Otca v nebi je skutočne večným plánom šťastia. Neexistuje žiadny iný spôsob, ako obdržať plnosť radosti.⁵

Boh nás vyzýva, aby sme na svoje vlastné jedinečné strasti reagovali s vierou, tak aby sme mohli zožať požehnania a získavať poznanie, ktoré sa inak získať nedá. Sme učení, aby sme za každých podmienok a okolností dodržiavali prikázania, lebo ten, kto je verný v súžení, odmena jeho je väčšia v kráľovstve nebeskom.⁶ A ako čítame v písmach: Ak si zarmútený, volaj k Pánovi, svojmu Bohu, s úpenlivou prosbou, aby duša tvoja mohla byť radostná.⁷

Apoštol Pavol, ktorý sám dobre poznal strasti, učil s hĺbkou a krásou na základe vlastnej skúsenosti večnú perspektívu, ktorá prichádza, keď vytrváme dobre a s trpezlivosťou. Povedal: „Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy.“⁸ Inak povedané, uprostred strastí môžeme poznať, že Boh nám ako náhradu poskytuje večnú odmenu.

To, že Pavol hovorí o skúškach, prenasledovaní a zármutkoch ako o ľahkom súžení, zastiera vážnosť jeho utrpenia, ktoré bolo pre neho pohltené vo večnej perspektíve evanjelia. Vďaka viere v Ježiša Krista bolo pre Pavla všetko znesiteľné. Päťkrát bol palicovaný, trikrát bičovaný, raz kameňovaný, trikrát zažil stroskotanie lode, často mu hrozila smrť utopením, kvôli lupičom a dokonca aj falošným bratom trpel únavou a bolesťou, hladom a smädom a bol uväznený na zime a v nahote.⁹

Mnohí Boha prosíme, aby odňal príčinu nášho utrpenia a keď úľava, o ktorú prosíme, neprichádza, sme pokúšaní myslieť si, že Boh nás nepočúva. Svedčím, že aj v týchto okamihoch Boh počuje naše modlitby, má dôvod na to, aby naše strasti pokračovali¹⁰ a pomôže nám ich znášať.¹¹

V jednej osobnej pasáži sa Pavol zamýšľa nad istým „ostňom“ v tele, ktorý mu pôsobil veľké bolesti a trikrát ho priviedol k tomu, aby na kolenách prosil Pána, aby mu ho odňal. Pán na Pavlove modlitby neodpovedal tým, že by osteň odstránil, ale upokojil ho a vniesol mu do srdca porozumenie slovami: „Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva.“ Vďaka novému porozumeniu dokázal Pavol prijať osteň, ktorý mu bol daný a bol zaň vďačný. Povedal: „Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova.“¹²

Ak získame túto večnú perspektívu, naša schopnosť vytrvať rastie, učíme sa ako pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú¹³ a skúsenosti, ktoré nám Boh dáva, začíname oceňovať ako učiteľov na ceste životom, a dokonca za ne aj ďakovať.

Keď sa v živote predierame súžením, môže byť ťažké vidieť skúšky ako ukazovatele na osobnej ceste učeníctva. Nech už sa občas ocitneme v temnom údolí zúfalstva, alebo na príjemnej ceste šťastia, to, že sa učíme z utrpenia druhých a súcitíme s nimi, môže byť pre nás požehnaním.

Keď som nedávno navštívil konferenciu kolu na Filipínach, veľmi ma zarmútila správa o tragickej skúsenosti brata Daniela Apilada. Brat Apilado bol pokrstený s manželkou v roku 1974. Prijali znovuzriadené evanjelium a boli spečatení v chráme. Potom boli požehnaní piatimi krásnymi deťmi. 7. júla 1997, počas toho ako brat Apilado slúžil ako prezident kolu, začalo u nich doma horieť. Michael, najstarší syn brata Apilada, zachránil svojho otca tým, že ho vytiahol z horiaceho domu, a potom sa vrátil, aby zachránil ostatných. V tú chvíľu videl brat Apilado svojho syna poslednýkrát živého. Požiar si vyžiadal život manželky brata Apilada a aj ich piatich detí.

To, že brat Apilado žil v dobe tragédie takým životom, ktorý sa Pánovi páčil, tejto udalosti nezabránilo a ani vďaka tomu nebol imúnny voči zármutku, ktorý ho prenasledoval. Jeho vernosť v dodržiavaní zmlúv a používanie viery v Krista mu však dali uistenie ohľadom sľubu, že sa so svojou manželkou a deťmi znova stretne. Táto nádej sa stala kotvou pre jeho dušu.¹⁴

Pri mojej návšteve ma brat Apilado, teraz patriarcha kolu, predstavil svojej novej manželke Simonette a svojim dvom synom Raphaelovi a Danielovi. Ježiš Kristus skutočne môže a bude obväzovať „rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca“¹⁵.

Obávam sa, že príbeh brata Apilada a nesmiernosť jeho straty môže u mnohých vzbudiť dojem, že ich zármutok a utrpenie sú v porovnaní s tými jeho bezvýznamné. Neporovnávajte sa, prosím, ale snažte sa poučiť a uplatňovať večné zásady, keď sa budete predierať vyhňou svojich vlastných strastí.

Ak môžem prehovoriť ku každému z vás – ku všetkým „ktorí sa namáhate a ste preťažen퓹⁶, rád by som povedal, že Otec v nebi a Jeho Syn poznajú vaše osobné zápasy – akékoľvek vaše individuálne zármutky, bolesti, súženia a slabosti. Majte odvahu! Majte vieru! A verte v Božie sľuby!

Zámerom a poslaním Ježiša Krista bolo tiež vziať „na seba … bolesti a choroby ľudu svojho“ a vziať „na seba ich slabosti“, aby pomohol „ľudu svojmu podľa ich slabost퓹⁷.

Aby sme úplne obdržali tieto dary, ktoré nám Spasiteľ tak voľne ponúka, musíme vedieť, že samotné utrpenie nás neučí nič hodnotné, ani nám nič také nedáva, pokiaľ sa vedome nezačneme učiť zo svojich strastí používaním viery.

Starší Neal A. Maxwell sa podelil o to, čo sa naučil o zmysluplnom utrpení, týmito slovami:

„Určité formy utrpenia, pokiaľ ich budeme znášať dobre, nás môžu v skutočnosti zušľachtiť. …

… Dobre znášať tiež znamená byť vo svojom utrpení natoľko mierny, aby sme sa z príslušných skúseností dokázali učiť. Namiesto toho, aby sme týmito vecami len prešli, musia oni prejsť nami … tak, aby nás posvätili.“¹⁸

V živote a príklade druhých som si všimol, že používanie silnej a vytrvalej viery v Ježiša Krista a v Jeho sľuby je zdrojom pevnej nádeje na lepšiu budúcnosť. Táto pevná nádej nás upokojuje a prináša nám silu a moc, ktoré potrebujeme, aby sme vytrvali.¹⁹ Pokiaľ svoje utrpenie dokážeme prepojiť s uistením o účele našej smrteľnosti, a ešte konkrétnejšie s odmenou, ktorá nás čaká na nebesiach, naša viera v Krista porastie a do duše nám príde pokoj.

Potom uvidíme svetlo na konci tunela. Starší Jeffery R. Holland učil: „V ňom je skutočne svetlo na konci tunela. Je to Svetlo sveta, Jasná Ranná hviezda, ‚svetlo, ktoré je nekonečné, ktoré nemôže nikdy byť zatemnené‘ [Mosiáš 16:9]. Je to sám Syn samotného Boha.“²⁰

Môžeme čerpať silu z poznania, že všetky ťažké skúsenosti v tomto živote sú dočasné; dokonca aj tie najtemnejšie noci sa pre verných stávajú svitaním.

Keď sa všetko skončí a pokiaľ vytrváme vo všetkom s vierou v Ježiša Krista, je nám prisľúbené, že „Boh [nám] zotrie každú slzu z oč퓲¹.

Svedčím o tom, že Boh, náš Otec, a Jeho Syn, Ježiš Kristus, žijú a že dodržiavajú Svoje sľuby. Svedčím o tom, že Spasiteľ nám všetkým ponúka, aby sme prišli a prijali Jeho uzmierenie. Keď používame vieru v Neho, pozdvihne nás a ponesie všetkými našimi skúškami, a nakoniec nás spasí v celestiálnom kráľovstve. Dovoľte mi vyzvať vás, aby ste prišli ku Kristovi, vytrvali dobre vo viere, boli v Ňom zdokonalení a cítili v Ňom dokonalú radosť. V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.