Požehnania vyplývajúce z uctievania Boha

Jedným z najpozoruhodnejších zážitkov zaznamenaných vo svätých písmach je Spasiteľova návšteva na americkom kontinente po Jeho smrti a vzkriesení. Ľud bol zasiahnutý takým veľkým zničením, že to spôsobilo, že „bola tvár celej zeme znetvorenᓹ. Záznam o týchto udalostiach hovorí o tom, že všetci ľudia po katastrofe stále plakali² a vo svojom hlbokom zármutku lačneli po uzdravení, pokoji a vyslobodení.

Keď Spasiteľ zostúpil z neba, ľudia dvakrát padli k Jeho nohám. Po prvýkrát, keď s božskou právomocou prehlásil:

„Hľa, ja som Ježiš Kristus, o ktorom proroci svedčili, že príde na svet.

A hľa, som svetlo a život sveta.“³

Potom vyzval prítomných: „Vstaňte a poďte ku mne, aby ste mohli vložiť ruku svoju do boku môjho, a tiež aby ste mohli pocítiť stopy klincov v rukách mojich a nohách mojich, aby ste mohli vedieť, že ja som Boh Izraela a Boh celej zeme a že som bol zabitý pre hriechy sveta. …

A keď všetci predstúpili a sami boli svedkami, zvolali jedným hlasom, hovoriac:

Hosana! Požehnané buď meno Boha Najvyššieho!“⁴

A potom, po druhýkrát „padli k nohám Ježišovým“. Teraz to ale bolo s určitým zámerom, lebo sa dozvedáme, že Ho „uctievali“⁵.

Na začiatku tohto roka som bol poverený navštíviť jeden kôl na západe Spojených štátov. Bola bežná nedeľa, bežné zhromaždenie, s bežnými členmi Cirkvi. Sledoval som ako ľudia prichádzajú do kaplnky a úctivo si sadajú na voľné miesta. V poslednej minúte sa chodbou rozliehalo šepkanie. Matky a otcovia sa – občas bez úspechu – pokúšali utíšiť energické deti. Normálne.

Ale potom, než zhromaždenie začalo, mi na um prišli slová inšpirované Duchom.

Títo členovia neprišli len preto, aby si splnili povinnosť alebo počúvali rečníkov.

Prišli z hlbšieho a oveľa závažnejšieho dôvodu.

Prišli uctievať Boha.

Zhromaždenie pokračovalo a ja som sledoval rôznych členov v kongregácii. Mali takmer nebeský výraz, postoj úctivosti a pokoja. Bolo na nich niečo, čo ma hrialo pri srdci. To, čo v tú nedeľu prežívali, bolo niečo mimoriadne.

Uctievali Boha.

Zažívalo nebo.

Videl som im to v tvárach.

A radoval som sa a uctieval som s nimi. A preto Duch hovoril k môjmu srdcu. Toho dňa som sa naučil niečo o sebe, o Bohu a o úlohe pravého uctievania v našom živote.

Svätí neskorších dní sú výnimoční, pokiaľ ide o službu v cirkevných povolaniach. Niekedy možno svoju prácu vykonávame rutinne, ako keby sme boli len v zamestnaní. Niekedy možno našej účasti na zhromaždení a našej službe v kráľovstve chýba oný svätý prvok uctievania. A bez toho nám potom chýba jedinečné duchovné stretnutie s nekonečnom – to, na ktoré ako deti milujúceho Nebeského Otca máme nárok.

Uctievanie nie je ani zďaleka náhodnou šťastnou udalosťou, ale nevyhnutnou a ústrednou súčasťou nášho duchovného života. Je to niečo, po čom máme túžiť, čo máme vyhľadávať a čo sa máme snažiť prežívať.

Keď uctievame Boha, pristupujeme k Nemu s úctivou láskou, pokorou a obdivom. Prijímame Ho ako nášho najvyššieho Kráľa, Stvoriteľa vesmíru, milovaného a nekonečného milujúceho Otca.

Rešpektujeme Ho a ctíme.

Podrobujeme sa Mu.

Pozdvihujeme srdce v mocnej modlitbe, opatrujeme Jeho slová, radujeme sa z Jeho milosti a zaväzujeme sa, že Ho budeme oddane a verne nasledovať.

Uctievanie Boha je natoľko zásadným prvkom v živote učeníka Ježiša Krista, že pokiaľ sa nám nedarí prijať Boha vo svojom srdci, budeme Ho márne hľadať na našich radách, zhromaždeniach a v chrámoch.

Praví učeníci sa približujú viac k tomu, aby uctievali toho, ktorý učinili nebo a zem a more a pramene vôd – vzývajúc meno Pána dňom aj nocou.⁶

O pravom uctievaní sa môžeme veľa naučiť tým, že budeme skúmať ako druhí – ľudia, ktorí sa od nás možno toľko nelíšili – reagovali, konali a uctievali v prítomnosti božstva.

Kresťanský svet v prvej polovici 19. storočia sa skoro úplne zriekol myšlienky, že Boh ďalej komunikuje s človekom. To sa však navždy zmenilo na jar roku 1820, keď pokorný farmársky chlapec vošiel do lesnatého hájika a pokľakol k modlitbe. Od oného dňa zaplavil zem prúd pozoruhodných videní, zjavení a zjavovania božských bytostí a obdaril jej obyvateľov drahocenným poznaním týkajúcim sa podstaty a účelu Boha a Jeho vzťahu s človekom.

Oliver Cowdery popísal tieto dni ako dni, na ktoré sa nedá nikdy zabudnúť. … Aká radosť! Aký údiv! Aký úžas!⁷

Oliverove slová vyjadrujú základné prvky sprevádzajúce uctievanie božstva – majestátny údiv a hlboké vďakyvzdanie.

Každý deň, a obzvlášť počas sabatu, máme mimoriadnu príležitosť prežiť nebeský údiv a úžas a vyjadrovať vďaky Bohu za Jeho požehnanú dobrotivosť a nesmierne milosrdenstvo.

To nás privedie k nádeji. Toto sú prvé prvky uctievania.

Oného požehnaného dňa Letníc vstúpil do srdca a mysle Kristových učeníkov Duch Svätý a naplnil ich svetlom a poznaním.

Do tej doby si občas neboli istí, čo majú robiť. Jeruzalem sa stal pre Spasiteľovho nasledovníka nebezpečným miestom a oni určite premýšľali o tom, čo s nimi bude.

Keď ale ich srdce naplnil Duch Svätý, pochybnosti a váhanie pominuli. Svätí Boží obdržali skrze nadpozemský zážitok pravého uctievania nebeské svetlo, poznanie a posilnené svedectvo. A to viedlo k viere.

Apoštoli a Svätí jednali od toho okamihu odhodlane a poznali svoj smer. Smelo kázali o Ježišovi Kristovi celému svetu.

Keď uctievame v duchu, pozývame do svojej duše svetlo a pravdu, čo našu vieru posilňuje. Aj toto sú nevyhnutné prvky pravého uctievania.

V Knihe Mormonovej sa dozvedáme, že Alma mladší, od chvíle, kedy bol oslobodený z utrpenia v dôsledku vzdorovitosti, sa navždy zmenil. Smelo putoval „po celej krajine … a medzi všetkými ľuďmi, … horlivo sa snažiac napraviť všetky škody, ktoré cirkvi [učinil]“⁸.

Jeho vytrvalé uctievanie Všemohúceho Boha z neho učinili energického učeníka.

Pravé uctievanie nás premieňa na úprimných a horlivých učeníkov milovaného Majstra a Spasiteľa, Ježiša Krista. Meníme sa a stávame sa viac takými, ako je On.

Stávame sa chápavejšími a starostlivejšími. Viac odpúšťame. Viac milujeme.

Chápeme, že sa nedá povedať, že milujeme Boha a zároveň nenávidieť, zavrhovať alebo ignorovať druhých okolo nás.⁹

Pravé uctievanie vedie k neochvejnému odhodlaniu kráčať po ceste učeníctva. A to nevyhnutne vedie k pravej láske. Aj toto sú nevyhnutné prvky uctievania.

Keď spomínam na to, čo začalo ako bežné nedeľné ráno v onej bežnej zborovej budove v bežnom kole, som aj dnes pohnutý oným mimoriadnym duchovným zážitkom, ktorý mi navždy požehná život.

Zistili sme, že aj keď sme výbornými manažérmi svojho času, povolaní a úloh – dokonca aj keď máme zaškrtnuté všetky políčka na svojom zozname „dokonalého“ človeka, rodiny alebo vedúceho – pokiaľ sa nám nedarí uctievať nášho milosrdného Vysloboditeľa, Nebeského kráľa a vznešeného Boha, prichádzame o veľkú časť radosti a pokoja evanjelia.

Keď uctievame Boha, prijímame Ho s tou istou úctivosťou ako dávni ľudia na americkom kontinente. Pristupujeme k Nemu s jedinečnými pocitmi úžasu a posvätnej úcty. S vďačnosťou žasneme nad dobrotivosťou Božou. A tak získavame nádej.

Premýšľame o Božom slove, a to nám napĺňa dušu svetlom a pravdou. Chápeme duchovné náhľady, ktoré je možné vidieť len skrze svetlo Ducha Svätého.¹⁰ A tak získavame vieru.

Uctievaním sa naša duša zušľachťuje a my sa zaväzujeme, že budeme kráčať v stopách milovaného Spasiteľa, Ježiša Krista. A vďaka tomuto rozhodnutiu získavame pravú lásku.

Keď uctievame, v srdci túžime ráno, na obed i večer chváliť nášho požehnaného Boha.

Neustále Ho svätíme a ctíme – v zborových budovách, doma, v chrámoch a vo všetkom svojom konaní.

Keď uctievame, otvárame srdce uzdravujúcej moci vyplývajúcej z uzmierenia Ježiša Krista.

Náš život sa stáva znamením a vyjadrením nášho uctievania.

Bratia a sestry, duchovné zážitky len málo závisia od toho, čo sa deje okolo nás, ale úplne závisia od toho, čo sa deje v našom srdci. Svedčím o tom, že pravé uctievanie premení bežné cirkevné zhromaždenia na mimoriadne duchovné hostiny. Obohatí nám život, rozšíri naše porozumenie a posilní naše svedectvo. Lebo keď sa naše srdcia prikláňajú k Bohu, vchádzame, podobne ako dávny žalmista, „do Jeho brán a s chválospevom do Jeho nádvorí; [ďakujeme] Mu a [dobrorečíme] Jeho menu!

Lebo je dobrý Hospodin, naveky trvá Jeho milosť a Jeho vernosť z rodu na rod.“¹¹

Skrze úprimné a precítené uctievanie prosperujeme a zrejeme v nádeji, viere a pravej láske. A vďaka tomuto procesu prinášame do svojej duše nebeské svetlo, ktoré nám život napĺňa božským účelom, trvalým pokojom a večnou radosťou.

Toto je požehnanie prameniace z uctievania v našom živote. O tomto pokorne svedčím v posvätnom mene Ježiša Krista, amen.