Spravodlivý sudca

Obrázok

Savior with Pharisees and scribes

Zahanbujúci príklad nespravodlivého súdu nachádzame v podobenstve o stratenej ovci, kedy farizeji nesprávne súdili Spasiteľa a Jeho spoločnosť pri večeri, hovoriac: „Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi“ (Lukáš 15:2) – nehladiac na skutočnosť, že oni sami boli hriešnikmi. Zákonníci a farizeji mali srdcia plné odsúdenia, a preto nikdy nepoznali radosť zo záchrany stratených oviec.

Obrázok

Savior with woman taken in adultery

Boli to znova „zákonníci a farizeji“, ktorí k Spasiteľovi priviedli „ženu, pristihnutú pri cudzoložstve“(Ján 8:3), aby zistili, ako ju bude súdiť podľa zákona Mojžišovho (pozri verš 5). Zvyšok príbehu, ako ich za ich nespravodlivý súd zahanbil a ako ich usvedčilo ich vlastné svedomie a „odchádzali po jednom“ (verš 9; zvýraznenie pridané), isto poznáte. Ježiš potom onej žene povedal, že ani on ju neodsudzuje, a že má ísť a odteraz viac nehrešiť. Žena potom od onej hodiny oslavovala Boha a uverila v Jeho meno (pozri Preklad Josepha Smitha, Ján 8:11).

Obrázok

Savior speaking to woman taken in adultery

Prirodzený muž či žena v každom z nás majú sklon druhých odsudzovať a súdiť nespravodlivo alebo pokrytecky. Toto sa dokonca stalo aj Jakubovi a Jánovi, dvom Spasiteľovým apoštolom. Zarmútilo ich, keď sa ľudia z istej dediny v Samárii správali k Spasiteľovi neúctivo (pozri Lukáš 9:51 – 54):

Obrázok

Savior with followers

„Keď to videli … opýtali sa: Chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich ako urobil Eliáš?

Ale On sa obrátil a pokarhal ich: Neviete, čieho ste ducha;

lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť“ (verše 54 – 56).

Dnešní všeobecní sudcovia (pozri NaZ 107:74) sa majú vyhnúť akýmkoľvek podobným pohnútkam niekoho odsúdiť, ako to vtedy urobili Jakub a Ján. Spravodlivý sudca na priznanie zareaguje so súcitom a s pochopením. Napríklad mladý človek, ktorý pochybil má pri odchode z biskupovej kancelárie cítiť vďaka biskupovi Spasiteľovu lásku a radosť a uzdravujúcu moc uzmierenia – nikdy nie hanbu či opovrhnutie. V opačnom prípade by mohol biskup nevedomky zahnať stratenú ovcu ešte ďalej do pustatiny (pozri Lukáš 15:4).

Súcit však neruší potrebu disciplíny. Anglické slovo discipline, teda disciplína, pochádza z latinského „discere“, učiť sa, či „discipulus“, žiak, a rovnako je to aj v prípade anglického „disciple“, učeník, či nasledovník.¹ Karhať podľa spôsobu Pána znamená láskyplne a trpezlivo učiť. Keď Pán v písmach hovorí o disciplíne, často používa anglické slovo chasten, teda karhať (pozri napríklad Mosiáš 23:21; NaZ 95:1). Anglická podoba chasten pochádza z latinského „castus“, čo znamená cnostný alebo čistý a sloveso znamená očistiť.²

Vo svete pozemský sudca človeka odsúdi a zatvorí ho do väzenia. Na druhej strane, Kniha Mormonova nás učí, že keď zámerne hrešíme, stávame sa „svojimi vlastnými sudcami“ (Alma 41:7) a posielame sa sami do duchovného väzenia. Paradoxne v tomto prípade všeobecný sudca drží kľúče, ktoré odomykajú brány väzenia, lebo s karhaním pripravujem cestu pre ich oslobodenie vo všetkých veciach z pokušenia (pozri NaZ 95:1; zvýraznenie pridané). Postupy spravodlivého sudcu sú milosrdné, láskyplné a vykupujúce, a nie odsudzujúce.

Mladý Joseph Smith, skôr ako obdržal zlaté dosky, bol karhaný počas štvorročnej skúšobnej doby, „lebo [nedodržiaval] prikázania Pánove“³. Neskôr, keď Joseph prišiel o 116 strán rukopisu, bol znova karhaný. Napriek tomu, že to Joseph skutočne ľutoval, Pán mu na krátku dobu odňal výsady, pretože tých, ktorých milujem, tiež karhám, aby ich hriechy mohli byť odpustené (pozri NaZ 95:1).

Joseph povedal: „Anjel sa radoval, keď mi dal naspäť urím a tummím … a povedal, že Bohu sa páči moja vernosť a pokora a že ma miluje za moju kajúcnosť a horlivosť v modlitbe.“⁴ Pretože chcel Pán dať Josephovi ponaučenie, ktoré mu zmení srdce, žiadal od neho srdcervúcu obeť – lebo obeť je nevyhnutnou súčasťou disciplíny.

„V dávnych dobách slovo obetovať znamenalo učiniť niečo svätým“⁵, čo ho spája s definíciou slova karhať – v zmysle „očistiť“. Podobne aj v dávnom Izraeli odpustenie prichádzalo skrze obeť za hriech či priestupok.⁶ Táto obeť nielenže ukazovala „k onej veľkej a poslednej obeti“ (Alma 34:14), ale tiež pomáhala vyvolať hlbší pocit vďačnosti za Spasiteľovo uzmierenie. Neochota priniesť obeť ako súčasť nášho pokánia je výsmechom či znevážením Kristovej väčšej obete za rovnaký hriech a zľahčuje Jeho utrpenie – čo je necitlivou známkou nevďaku.

Na druhej strane vďaka krásnemu paradoxu obete, v skutočnosti získavame niečo, čo má večnú cenu – Jeho milosrdenstvo a odpustenie, a nakoniec všetko, čo Otec má (pozri NaZ 84:38). Obeť ako súčasť pokánia tiež pôsobí ako hojivý balzam, ktorý pomáha nahradiť „výčitky svedomia“ (Alma 42:18) „[pokojom] svedomia“ (Mosiáš 4:3). Bez obete by mohlo byť pre človeka ťažké odpustiť samému sebe kvôli pretrvávajúcemu vedomiu, že niečo skrýva.⁷

Zatiaľ čo iba málo z nás bude povolaných stať sa všeobecným sudcom, zásady spravodlivého súdu sa vzťahujú na všetkých, a obzvlášť na rodičov, ktorí majú denne príležitosť ich uplatňovať voči svojim deťom. Efektívna výučba dieťaťa je samotnou podstatou správneho rodičovstva a láskyplné karhanie je samou podstatou toho, ako byť spravodlivým sudcom.

Prezident Joseph F. Smith učil: „Ak sú deti vzdorovité a ťažko zvládnuteľné, majte s nimi trpezlivosť, pokiaľ nebudete môcť zvíťaziť láskou … a potom môžete utvárať ich charakter ako budete chcieť.“⁸

Je pozoruhodné, že keď proroci učia o tom ako karhať, zdá sa, že vždy hovoria o kresťanských vlastnostiach. Náuka a zmluvy nám dávajú ohľadom karhania túto známu radu:

Žiadna moc alebo vplyv nemôžu alebo nemajú byť udržiavané pôsobením kňazstva, iba presvedčovaním, zhovievavosťou, jemnosťou a miernosťou a nepredstieranou láskou.

Láskavosťou a rýdzim poznaním, ktoré budú veľmi rozširovať dušu bez pokrytectva a bez ľstivosti –

Pokarhaním v pravý čas s ostrosťou, keď si pohnutý Duchom Svätým; a potom, následne, prejavením väčšej lásky (pozri NaZ 121:41 – 43).

Tieto verše nás učia, aby sme karhali, keď sme pohnutí „Duchom Svätým“, a nie hnevom. Duch Svätý a hnev sú nezlučiteľné, lebo „ten, kto má ducha sváru, nie je odo mňa, ale je od diabla, ktorý je otcom sváru a podnecuje srdcia ľudí, aby sa navzájom hnevlivo svárili“ (3. Nefi 11:29). Prezident George Albert Smith učil, že „neláskavé slová nie sú zvyčajne vyrieknuté na základe inšpirácie od Pána. Duch Pána je duchom láskavosti; je to duch trpezlivosti; je to duch pravej lásky a lásky, znášanlivosti a zhovievavosti. …

… Pokiaľ ale máme ducha nachádzania chýb … zničujúcim spôsobom, nie je to nikdy dôsledok spoločenstva Ducha nášho Nebeského Otca a vždy je to škodlivé.

… Láskavosť je moc, ktorú nám Boh dal preto, aby sme mohli odomykať zatvrdené srdcia a obmäkčovať tvrdošijné duše.“⁹

Keď Spasiteľ navštívil Nefitov, urobili s deťmi niečo neobyčajné:

Obrázok

Savior with Nephite children

„A stalo sa, že učil deti zástupu, o ktorom bolo hovorené, … a uvoľnil ich jazyk, a oni hovorili k otcom svojim veľké a podivuhodné veci. …

… A videli a počuli deti tieto; áno, dokonca nemluvňatá otvorili ústa svoje a hovorili podivuhodné veci“ (3. Nefi 26:14, 16).

Možno skôr než o to, že nemluvňatá otvorili ústa, išlo o to, že Pán otvoril oči a uši ich užasnutým rodičom. Títo rodičia obdržali neobyčajný dar možnosti nahliadnuť do večnosti a uvidieť pravú totožnosť a predsmrteľný stav svojich detí. Nezmenilo to snáď navždy pohľad týchto rodičov na svoje deti a ich správanie sa voči nim? Páči sa mi táto obmena Goetheho citátu: „To, ako sa dívate na [dieťa], určuje, ako sa k nemu budete správať; a to, ako sa k nemu správate určí, čím sa [stane].“¹⁰ Mať na pamäti pravú totožnosť dieťaťa je dar predvídavosti, ktorý božsky inšpiruje víziu spravodlivého sudcu.

Prezident Thomas S. Monson povedal: „Nikdy nedovoľte, aby problém, ktorý má byť vyriešený bol dôležitejší než ten, kto má byť milovaný.“¹¹ Táto zásada je nesmierne dôležitá, ak sa máme stať spravodlivými sudcami, a to obzvlášť pre svoje deti.

Existuje len jedna možnosť ako súdiť spravodlivým súdom ako to robí Ježiš Kristus, a to byť takým ako je On. A preto „akými ľuďmi máte byť?“ Veru hovorím vám, dokonca ako ja som“ (3. Nefi 27:27). V mene Ježiša Krista, amen.