Udatní v svedectve o Ježišovi

Ceníme si poznanie všetkého druhu a veríme, že sláva Božia je inteligencia.⁶ Vieme však tiež, že protivníkovou uprednostňovanou taktikou je odvádzať ľudí od Boha a spôsobovať, že ľudia zakopávajú tým, že kladie dôraz na ľudské filozofie, a nie na Spasiteľa a Jeho učenie.

Apoštol Pavol bol neochvejným svedkom Ježiša Krista vďaka zázračnej skúsenosti so Spasiteľom, ktorá mu zmenila život.⁷ Pavlova jedinečná minulosť ho pripravila na to, aby lepšie porozumel ľuďom z mnohých kultúrnych prostredí. Mal rád „úprimnú jednoduchosť“ Tesalonických a „láskyplný súcit“ Filipských.⁸ Najskôr bolo pre neho zložitejšie porozumieť intelektuálne založeným a vzdelaným Grékom. Na Areopágu v Aténach sa pokúsil o filozofický prístup, a bol odmietnutý. V prípade Korintských sa rozhodol, že bude jednoducho učiť „náuke ukrižovaného Krista“.⁹ Slovami apoštola Pavla:

„Moja reč a moja kázeň nebola v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci,

aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.“¹⁰

Niektoré z najúžasnejších záznamov v písmach o Spasiteľovi a o Jeho poslaní sú obsiahnuté práve v Prvom liste Korintským. Jedna kapitola – pätnásta – pritiahla celosvetovú pozornosť vďaka predstaveniam diela Mesiáš od Georga Friedricha Handela.¹¹ Obsahuje dôležitú náuku o Spasiteľovi. V tretej časti Mesiáša, nasledujúcej hneď po zborovej piesni „Aleluja“, pochádza väčšina veršov z Prvého korintským pätnásť. V niekoľkých týchto veršoch Pavol nádherne popisuje niečo z toho, čo Spasiteľ dosiahol:

„[Lebo] Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých.

… ako smrť skrze človeka, tak skrze človeka aj zmŕtvychvstanie.

Ako totiž všetci umierajú v Adamovi, tak všetci aj ožijú v Kristovi. …

Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj? …

Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánovi Ježišovi Kristovi!“¹²

Vieme, že odpadlíctvo nastalo sčasti preto, že ľudské filozofie boli vyvýšené nad Kristovu základnú a podstatnú náuku. Namiesto jednoduchosti učenia Spasiteľovho posolstva, sa mnoho prostých a drahocenných právd zmenilo alebo stratilo. Kresťanstvo v skutočnosti prijalo niektoré grécke filozofické tradície, aby zjednotilo ľudské presvedčenia s kultúrou onej doby. Historik Will Durant napísal: „Kresťanstvo nezničilo pohanstvo, ale prijalo ho. Umierajúci spôsob gréckeho myslenia týmto prevtelením ožil.“¹³ Aj v dnešnej dobe niektorí ľudia historicky odmietajú evanjelium Ježiša Krista z toho dôvodu, že podľa ich názoru nemá dostatočnú intelektuálnu sofistikovanosť.

Na počiatku znovuzriadenia mnohí ľudia aspoň tvrdili, že nasledujú Spasiteľovo učenie. Mnohé národy sa považovali za národy kresťanské. Avšak aj vtedy existovalo proroctvo ohľadom toho, že naša doba bude zložitejšia.

Heber C. Kimball bol jedným z pôvodných Dvanástich apoštolov tejto dispenzácie a prvým radcom prezidenta Brighama Younga. Varoval: „Prichádza čas, kedy … bude ťažké odlíšiť tvár Svätého od tváre nepriateľa brojaceho proti ľudu Božiemu. Vtedy … bude potrebné dávať pozor na veľké sito, lebo to bude čas veľkého preosievanie a mnohí padnú.“ Na záver dodal, že „prichádza SKÚŠKA“.¹⁴

V našej dobe je vplyv kresťanstva v mnohých krajinách, vrátane Spojených štátov, značne obmedzený. Bez náboženského presvedčenia neexistuje pocit zodpovednosti voči Bohu. Je teda ťažké stanoviť univerzálne hodnoty ohľadom toho, ako žiť. Filozofie, ktoré sú pevne zakorenené, si vzájomne často protirečia.

To sa nanešťastie stáva tiež niektorým členom Cirkvi, ktorí strácajú orientáciu a nechávajú sa ovplyvniť najnovšími trendmi – z ktorých mnohé očividne nie sú spravodlivé.

V súlade s proroctvom Hebera C. Kimballa Starší Neal A. Maxwell v roku 1982 povedal: „Dôjde k početnému preosievaniu kvôli pokleskom v spravodlivom správaní, z ktorého nebolo učinené pokánie. Niektorí to vzdajú namiesto toho, aby vytrvali až do konca. Niektorí budú oklamaní odpadlíkmi. Tiež iní sa urazia, lebo dosť je prekážok v každej dispenzácii!“¹⁵

Jednou z typických a znepokojujúcich stránok našej doby je to, že mnohí ľudia sa oddávajú hriešnemu správaniu, ale odmietajú ho považovať za hriešne. Nemajú výčitky svedomia ani nie sú ochotní priznať, že ich správanie je morálne zlé. Dokonca aj niektorí z tých, ktorí vyznávajú vieru v Otca a Syna, nesprávne trvajú na tom, že milujúci Otec v nebi nemá žiadať žiadne následky za správanie, ktoré je v rozpore s Jeho prikázaniami.

Takéto bolo tiež aj stanovisko Koriantona, syna Almu mladšieho v Knihe Mormonovej. Korianton sa dopustil vážneho nemorálneho správania a Alma mu dával rady. Sme požehnaní, že veľký prorok Alma, ktorý osobne zažil „najtemnejšie priepasti … [a] podivuhodné svetlo“¹⁶, zaznamenal ponaučenie, ktorú mu dal. V 39. kapitole Almu čítame, ako Alma svojmu synovi radil počas procesu pokánia, a potom vysvetľoval, že Kristus prišiel, aby odňal hriechy. Jasne Koriantonovi vysvetlil, že pokánie je nevyhnutné, lebo „žiadna nečistá vec nemôže zdediť kráľovstvo Božie“¹⁷.

Alma 42 obsahuje jednu z najúžasnejších náuk ohľadom uzmierenia v celých písmach. Alma pomohol Koriantonovi porozumieť tomu, že nie je „nespravodlivé, aby bol hriešnik vydaný do stavu biedy“¹⁸. Uviedol však, že počnúc Adamom nám milostivý Boh poskytol „priestor k pokániu“, lebo bez pokánia by „veľký plán spásy … bol zmarený“¹⁹. Alma tiež potvrdil, že Boží plán je „plán šťastia“²⁰.

Almovo učenie je veľmi poučné: „Lebo hľa, spravodlivosť vykonáva všetky požiadavky svoje, a aj milosrdenstvo má nárok na všetko, čo mu patrí; a tak nikto nie je spasený, iba ak ten, kto je naozaj kajúcnikom.“²¹ Veľkolepé požehnania vyplývajúce z pokánia a z dodržiavania Spasiteľovho učenia sú, ak ich vidíme v správnom svetle, nesmierne dôležité. Nie je neférové hovoriť o následkoch hriešnych rozhodnutí a nedostatku pokánia jasne – ako to urobil Alma s Koriantonom. Často sa hovorí: „Skôr či neskôr musí každý zasadnúť k hostine následkov.“²²

Pozoruhodným a celestiálnym požehnaním Spasiteľovho uzmierenia je to, že skrze pokánie je možné hriešne správanie sa vymazať. Potom, čo Koriantonon učinil pokánie, Alma povedal: „Už [nedovoľuj] veciam týmto, aby ťa trápili, a dovoľ iba hriechom svojim, aby ťa trápili oným trápením, ktoré ťa zníži k pokániu.“²³

Prorok Jákob označil dávnych Židov za trvdošijný ľud, ktorí „opovrhovali jasnými slovami a zabíjali prorokov, a vyhľadávali to, čomu nemohli rozumieť. A preto, pre slepotu svoju, slepotu, ktorá prišla tým, že hľadeli na cieľ, musia nevyhnutne padnúť.“²⁴

Aj keď existuje veľa príkladov toho, ako sa dá hľadieť za cieľ²⁵, v našej dobej je jedným z významných príkladov extrémizmus. Extrémizmom v evanjeliu je to, keď niekto vyvyšuje niektorú zásadu evanjelia nad iné rovnako dôležité zásady a zaujme stanovisko, ktoré ide za hranice učenia vedúcich Cirkvi alebo k tomuto učeniu stojí v protiklade. Jedným z príkladov je to, keď človek presadzuje dodatky alebo zmeny v Slove múdrosti alebo kladie dôraz na jednu jeho časť. Ďalším je nákladná príprava na „koniec sveta“. V oboch príkladoch sa druhým odporúča, aby prijali osobné výklady zásad. „Ak zmeníme zdravotný zákon alebo akúkoľvek zásadu v určitý druh náboženského fundamentalizmu, hľadíme za cieľ.“²⁶

Pán hovoril o dôležitej náuke, keď prehlásil: Ktokoľvek oznamuje viac alebo menej než toto, ten nie je zo mňa.²⁷ Keď akúkoľvek zásadu povyšujeme tak, že sa oslabuje náš záväzok dodržiavať ostatné, rovnako dôležité zásady, alebo zaujímame postoj, ktorý je v rozpore s učením vedúcich Cirkvi alebo ktorý ho presahuje, hľadíme za cieľ.

Okrem toho niektorí členovia prikladajú záležitostiam, z ktorých mnohé sú dobré, vyššiu dôležitosť než základným náukám evanjelia. Dávajú oddanosť určitej záležitosti na prvé miesto a svoj záväzok voči Spasiteľovi a Jeho učeniu odsúvajú do druhoradej pozície. Ak povyšujeme čokoľvek nad svoju oddanosť Spasiteľovi, ak jednáme tak, že Ho považujeme len za nejakého učiteľa, a nie za nadpozemského Syna Božieho, potom hľadíme za cieľ. Oným cieľom je totiž Ježiš Kristus!

76. oddiel Náuky a zmlúv jasne uvádza, že byť udatní vo svedectve o Ježišovi²⁸, je jednoduchou a nevyhnutnou skúškou oddeľujúcou tých, ktorí zdedia požehnania celestiálneho kráľovstva, od tých v nižšom terestriálnom kráľovstve. Aby sme boli udatnými, musíme sa zamerať na moc a schopnosť Ježiša Krista a Jeho zmiernu obeť prekonať smrť a prostredníctvom pokánia nás očistiť od hriechu a musíme sa riadiť náukou Kristovou.²⁹ Tiež potrebujeme, aby nás na ceste zmluvy viedlo svetlo a poznanie Spasiteľovho života a učenia, vrátane posvätných chrámových obradov.. Musíme byť stáli v Kristovi, hodovať na Jeho slovách a vytrvať do konca.³⁰

Ak máme byť udatní vo svedectve o Ježišovi, musíme sa vyhýbať prekážkam, ktoré chytajú do pasce mnohých v inom ohľade úctyhodných mužov a ženy a bránia im v pokroku. Rozhodnime sa vždy byť v Jeho službe. Pri hľadaní poznania sa musíme vyhýbať ľudským filozofiám, ktoré oslabujú našu oddanosť Spasiteľovi. Musíme vidieť hriech v jeho pravom svetle a prijať Spasiteľovo uzmierenie. Musíme sa vyhýbať tomu, aby sme hľadeli za cieľ a musíme sa zamerať na Ježiša Krista, nášho Spasiteľa a Vykupiteľa a riadiť sa Jeho náukou.

Môj otec videl v stožiari prostriedok na poskytovanie elektriny, svetla a dostatku vody na varenie a umývanie. Bol to odrazový mostík vedúci k zlepšeniu jeho života.

Jeden spisovateľ hovorí, že prekážky sa môžu stať „odrazovými mostíkmi k vznešenému charakteru a k nebu.“³¹

Byť udatní vo svojom svedectve o Ježišovi je pre nás odrazovým mostíkom k tomu, aby sme boli spôsobilí získať Spasiteľovu milosť a celestiálne kráľovstvo. Ježiš Kristus je jediné meno pod nebesiami, ktorým môžeme byť spasení.³² Vydávam spoľahlivé svedectvo o Jeho božskosti aj o Jeho nadpozemskej úlohe v Otcovom pláne. V mene Ježiša Krista, amen.