Náš dobrý pastier

Keď rozpoznáme nekonečný súcit, ktorý má Nebeský Otec s hriešnikmi a oceníme rozdiel, ktorý činí medzi hriechom a tými, ktorí hrešia, uvidíme záblesk povahy nášho Nebeského Otca. Tento záblesk nám pomáha, aby sme mali „presnejšie [porozumenie] jeho povahy, dokonalostí a vlastnost퓹 a je základom toho, aby sme uplatňovali vieru v Neho a v Jeho Syna, Ježiša Krista. Spasiteľov súcit tvárou v tvár našim nedokonalostiam nás privádza k Nemu a motivuje nás v našich opakovaných ťažkostiach, aby sme činili pokánie a napodobňovali Ho. Keď sa Mu stávame podobnejšími, učíme sa zaobchádzať s ostatnými tak ako On, nezáležiac na ich vonkajších vlastnostiach alebo správaní.

Dopad toho, že činíme rozdiel medzi vonkajšími vlastnosťami jednotlivca a jednotlivcom samotným je hlavnou myšlienkou románu Bedári od francúzskeho spisovateľa Victora Huga.² Na začiatku románu rozprávač predstavuje Bienvenu Myriela, biskupa z Digne, a hovorí o dileme, ktorej čelí. Mal by navštíviť človeka, ktorý je otvorený ateista a komunita ním opovrhuje kvôli jeho predchádzajúcemu správaniu sa počas Francúzskej revolúcie?³

Rozprávač hovorí, že biskup by mal prirodzene cítiť voči tomuto mužovi hlbokú averziu. Potom rozprávač kladie jednoduchú otázku: „Jednako, má prašina ovečky odpudiť pastiera?“⁴ Rozprávač odpovedá za biskupa a poskytuje definitívnu odpoveď: „Nie.“, a potom pridáva humornú poznámku: „Ale akej ovečky!“⁵

V tejto časti Hugo prirovnáva mužovu „zlovoľnosť“ s chorobou kože u oviec a prirovnáva biskupa k pastierovi, ktorý sa neodvráti, keď čelí ovci, ktorá je chorá. Biskup je súcitný, a neskôr v románe preukazuje podobný súcit ďalšiemu mužovi, hlavnej postave oného románu, odmietnutému bývalému trestancovi Jeanovi Valjeanovi. Biskupovo milosrdenstvo a empatia motivujú Jeana Valjeana, aby zmenil svoj život.

Keďže Boh používa v písmach chorobu ako metaforu pre hriech, je rozumné položiť si otázku: „Ako reaguje Ježiš Kristus, keď čelí našim metaforickým chorobám – našim hriechom?“ Spasiteľ napokon povedal, že nemôže hľadieť na hriech ani s najmenším stupňom zhovievavosti⁶, tak ako sa môže pozerať na nás, nedokonalých, bez toho, aby sa od nás neodvrátil s hrôzou a hnusom?

Odpoveď je jednoduchá a jasná. Ježiš Kristus ako dobrý pastier⁷ vidí chorobu Svojich oviec ako stav, ktorý potrebuje liečbu, starostlivosť a súcit. Tento pastier, náš dobrý pastier, nachádza radosť v tom, keď vidí ako sa Jeho choré ovce uzdravujú.

Spasiteľ predpovedal, že „pásť bude svoje stádo ako pastier“⁸, „stratené [vyhľadá], porozháňané [zavráti], poranené [obviaže] a choré [posilní]“⁹. Hoci je odpadnutý Izrael opísaný ako postihnutý hriešnymi „rana[mi], modrina[mi] a hnisav[ými] rana[mi] otvoren[ými]“¹⁰, Spasiteľ povzbudzuje, nabáda a sľubuje uzdravenie¹¹.

Spasiteľova služba v smrteľnosti bola vskutku charakterizovaná láskou, súcitom a empatiou. Nekráčal po prašných cestách Galiley a Júdey s pohŕdavým pohľadom, odskakujúc pri pohľade na hriešnikov. Neuhýbal im s hrôzou v očiach. Nie, On s nimi jedol.¹² Pomáhal im a žehnal, pozdvihoval ich a poučoval a nahrádzal strach a zúfalstvo nádejou a radosťou. Ako dobrý pastier, ktorým je, nás vyhľadáva a nachádza, aby nám ponúkol útechu a nádej.¹³ Keď porozumieme Jeho súcitu a láske, pomôže nám to uplatňovať vieru v Neho – aby sme činili pokánie a boli uzdravení.

Evanjelium podľa Jána zaznamenáva účinok Spasiteľovej empatie na hriešnika. Zákonníci a farizeji priviedli k Nemu ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Žalobcovia navrhovali, aby bola ukameňovaná, v súlade so zákonom Mojžišovým. Ježiš im na neustále vypytovanie sa napokon povedal: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom.“

Žalobcovia odišli a Ježiš „zostal sám a žena, ktorá bola v prostriedku.

Ježiš sa vzpriamil a riekol jej: Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil?

Odpovedala: Nikto, Pane! Nato jej povedal Ježiš: Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz viac nehreš.“¹⁴

Spasiteľ určite neprehliadal cudzoložstvo. Ale ani neodsúdil onú ženu. Povzbudzoval ju, aby zmenila svoj život. Bola k tomu motivovaná vďaka Jeho súcitu a milosrdenstvu. Preklad Biblie od Josepha Smitha svedčí o jej následnom učeníctve: „A žena chválila Boha od tej hodiny a verila v jeho meno.“¹⁵

I keď je Boh empatický, nemali by sme mylne veriť, že prijíma hriech a nemá s ním problém. Neprijíma. Spasiteľ prišiel na zem, aby nás spasil z našich hriechov a, čo je dôležité, nespasí nás v našich hriechoch.¹⁶ Zezrom, skúsený vyšetrovateľ, sa raz pokúsil chytiť Amuleka do pasce, keď sa ho spýtal: „Spasí [prichádzajúci Mesiáš] ľud svoj v ich hriechoch? A Amulek odpovedal a povedal mu: Hovorím ti, nespasí, lebo je nemožné, aby poprel slovo svoje. … [On] ich v ich hriechoch spasiť nemôže.“¹⁷ Amulek vyslovil základnú pravdu, že aby sme boli spasení z našich hriechov, musíme zotrvať v „podmienkach pokánia“, ktoré umožnia Vykupiteľovej moci, aby spasila naše duše.¹⁸

Spasiteľov súcit, láska a milosrdenstvo nás približujú k Nemu.¹⁹ Prostredníctvom Jeho uzmierenia nie sme viac spokojní s naším hriešnym stavom.²⁰ Boh jasne hovorí o tom, čo je pre Neho správne a prijateľné a čo je nesprávne a hriešne. Nie je to preto, lebo si praje mať nemysliacich, poslušných nasledovníkov. Nie, náš Nebeský Otec si praje, aby sa Jeho deti vedome a ochotne rozhodli, že sa stanú ako On²¹ a kvalifikovali sa na taký druh života, z ktorého sa teší On.²² Keď tak činia, naplnia Jeho deti svoje božské určenie a stanú sa dedičmi všetkého, čo má On.²³ Z tohto dôvodu nemôžu cirkevní vedúci meniť Božie prikázania alebo náuku v rozpore s Jeho vôľou na to, čo by bolo vyhovujúce alebo populárne.

Avšak na našej celoživotnej púti nasledovania Ježiša Krista je Jeho príklad láskavosti k tým, ktorí hrešia, obzvlášť poučný. My, hriešnici, sa musíme, ako Spasiteľ, priblížiť k druhým so súcitom a s láskou. Našou úlohou je tiež pomáhať a žehnať, pozdvihovať a poučovať a nahrádzať strach a zúfalstvo nádejou a radosťou.

Spasiteľ pokarhal ľudí, ktorí sa odvracali od druhých, ktorých videli ako nečistých a ktorí pokrytecky odsúdili druhých ako väčších hriešnikov než sú oni.²⁴ To je oná lekcia, ktorú Spasiteľ zdôraznil a určil tým, „ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali“. Povedal toto podobenstvo:

„Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili; jeden farizej a druhý publikán.

Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán.

Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.

Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“

Ježiš potom ukončil: „Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“²⁵

Posolstvo pre nás je jasné: hriešnik, ktorý činí pokánie sa približuje k Bohu viac, než pokrytec, ktorý oného hriešnika zavrhuje.

Tendencia ľudí byť pokryteckí a odsudzujúci sa tiež vyskytovala v Almovej dobe. Keď ľudia „začali cirkev viesť poriadnejšie … ľudia cirkvi začali byť pyšní … ľudia cirkvi začali byť povýšení v pýche očí svojich … začali jeden druhým opovrhovať a prenasledovať tých, ktorí neverili, podľa ich vlastnej vôle a potešenia“²⁶.

Takéto prenasledovanie bolo výslovne zakázané: „Teraz, medzi ľudom cirkvi bol prísny zákon, že nikto, kto patrí k cirkvi, nesmie povstať a prenasledovať tých, ktorí k cirkvi nepatria, a že ani medzi nimi samotnými nemá byť prenasledovanie.“²⁷ Vedúca zásada pre Svätých neskorších dní je rovnaká. Nesmieme byť vinní z prenasledovania kohokoľvek vo vnútri Cirkvi alebo mimo nej.

Tí, ktorí boli z akéhokoľvek dôvodu prenasledovaní poznajú pocity nespravodlivosti a bigotnosti. Ako tínedžer žijúci v Európe v 60. rokoch minulého storočia som mal pocit, že si zo mňa opakovane uťahovali a šikanovali ma, pretože som bol Američan a pretože som bol člen Cirkvi. Niektorí moji spolužiaci sa ku mne správali tak, ako keby som bol osobne zodpovedný za nepopulárnu zahraničnú politiku Spojených štátov. Tiež sa ku mne správali tak, ako keby moje náboženstvo urážalo národy, v ktorých som žil, pretože sa líšilo od štátom podporovaných náboženstiev. Neskôr som v rôznych krajinách po celom svete uzrel záblesky ohavnosti predsudkov a diskriminácie, ktorými trpeli tí, ktorí sú ich cieľom kvôli svojej rase alebo etniku.

Prenasledovanie sa odohráva v mnohých formách: výsmech, obťažovanie, šikanovanie, vylúčenie a izolácia alebo vzájomná nenávisť. Musíme sa chrániť pred bigotnosťou, ktorá dvíha svoj ohavný hlas proti tým, ktorí majú rozdielne názory. Bigotnosť sa čiastočne prejavuje v neochote poskytnúť rovnakú slobodu na vyjadrenie.²⁸ Každý, vrátanie veriacich ľudí, má právo vyjadriť svoje názory na verejnosti. Ale nikto nemá právo byť nenávistný k druhým, keď vyjadrujú svoje názory.

Cirkevná história poskytuje hojné dôkazy o tom, ako sa k našim členom správali s nenávisťou a s bigotnosťou. Aké ironicky smutné by to bolo, keby sme sa k ostatným správali tak, ako oni ku nám. Spasiteľ učil: „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy.“²⁹ Aby sme mohli žiadať o rešpekt, musíme rešpektovať. Oveľa viac, naše úprimné obrátenie prináša „miernosť a pokoru srdca“, ktoré pozývajú „Duch[a] Svät[ého], ktorý [nás] naplňuje … dokonalou láskou“³⁰, „lásk[ou] bez pokrytectva“³¹ k druhým.

Náš dobrý pastier je nemenný a myslí si o hriechu a hriešnikoch v dnešnej dobe to isté ako si myslel, keď kráčal po zemi. Neodvracia sa od nás, pretože hrešíme, dokonca i keď si niekedy musí myslieť: „Ale aká ovečka!“ Tak veľmi nás miluje, že nám poskytol spôsob, aby sme činili pokánie a stali sa čistými, aby sme sa tak mohli vrátiť k Nemu a k nášmu Nebeskému Otcovi.³² Keď tak Ježiš Kristus učinil, stanovil tiež príklad, ktorý máme nasledovať – aby sme všetkým preukazovali úctu a nikomu nepreukazovali nenávisť.

Nech ako Jeho učeníci plne odzrkadľujeme Jeho lásku a lásku jedného k druhému tak otvorene a tak úplne, že nikto sa nebude cítiť opustený, osamotený alebo bez nádeje. Svedčím o tom, že Ježiš Kristus je náš dobrý pastier, ktorý nás miluje a stará sa o nás. Pozná nás a položil Svoj život za Svoje ovce.³³ Tiež pre nás žije a chce, aby sme Ho poznali a uplatňovali v Neho vieru. Milujem Ho a uctievam a som za Neho hlboko vďačný, v mene Ježiša Krista, amen.