Z vás je najväčší
Najväčšiu Božiu odmenu dostanú tí, ktorí slúžia bez očakávania odmeny.
Moji drahí bratia, drahí priatelia som vďačný, že môžem byť s vami na tomto inšpirujúcom celosvetovom kňazskom zhromaždení. Prezident Monson, ďakujem vám za vaše posolstvo a požehnanie. Vždy si vezmeme k srdcu vaše slová vedenia, rady a múdrosti. Máme vás radi, podporujeme vás a modlíme sa za vás. Vskutku ste Pánovým prorokom. Ste našim prezidentom. Podporujeme vás, máme vás radi.
Takmer pred dvoma dekádami bol zasvätený chrám v Madride v Španielsku a začal svoju službu ako posvätný dom Pána. S Harriet si to veľmi dobre pamätáme, pretože som v tom čase slúžil v predsedníctve územia Európa. Spolu s mnohými ďalšími sme strávili nekonečné hodiny pri detailnom plánovaní a organizovaní sprievodných akcií pred zasvätením.
Ako sa priblížil čas zasvätenia, uvedomil som si, že som ešte neobdržal pozvanie, aby som sa zúčastnil. Bolo to trochu nečakané. V mojich zodpovednostiach prezidenta územia som bol napokon v mnohom zapojený do tohto chrámového projektu a cítil som akési spoluvlastníctvo na ňom.
Opýtal som sa Harriet, či videla pozvánku. Nevidela.
Ako dni plynuli, moja úzkosť rástla. Premýšľal som, či sa naša pozvánka stratila – možno zapadla medzi vankúše nášho gauča. Možno sa zamiešala medzi nevyžiadanú poštu a vyhodila sa. Susedia mali takú zvedavú mačku a ja som sa dokonca začal aj na ňu pozerať podozrievavo.
Nakoniec som bol donútený prijať skutočnosť: Nebol som pozvaný.
Ale ako je to možné? Urobil som niečo, čo ich urazilo? Alebo si len niekto myslel, že je to pre nás ďaleko cestovať tam? Zabudli na mňa?
Napokon som si uvedomil, že takéto moje myslenie ma postupne viedlo na miesto, kde som si neželal zotrvať.
S Harriet sme si pripomenuli, že to zasvätenie chrámu nie je o nás. Nebolo to o tom, kto si zaslúži byť pozvaný a kto nie. A nebolo to našich pocitoch alebo o nejakom našom nároku na niečo.
Bolo to o zasvätení svätej budovy, chrámu Najvyššieho Boha. Bol to deň radosti pre členov Cirkvi v Španielsku.
Ak by som bol pozvaný, rád by som prišiel. Ale ak sme neboli pozvaní, moja radosť nebola nijako menšia. Spolu s Harriet sme sa radovali s našimi priateľmi, s našimi milovanými bratmi a sestrami, na diaľku. Práve s takým nadšením sme vzdávali vďaku Bohu za toto úžasné požehnanie z nášho domu vo Frankfurte ako by sme vzdávali z Madridu.
Synovia hromu
Medzi dvanástimi, ktorých Ježiš povolal a ustanovil boli dvaja bratia, Jakub a Ján. Pamätáte si, akú im dal prezývku?
Synovia hromu (Boanerges).1
Takúto prezývku nedostanete len tak bez nejakého príbehu v pozadí. Avšak písma nám nepodávajú veľa vysvetlení ohľadom pôvodu tejto prezývky. Dostali sme však krátky pohľad na charakter Jakuba a Jána. Boli to tí istí bratia, ktorí navrhovali povolať oheň z neba na zem, na dedinu v Samárii, pretože ich tam nepozvali.2
Jakub a Ján boli rybári – pravdepodobne trochu tvrdší na povrch – ale myslím si že dobre poznali prírodu a jej živly. Celkom určite to boli muži činu.
Pri jednej príležitosti, keď sa Ježiš pripravoval na Svoju poslednú cestu do Jeruzalema, Jakub a Ján sa na Neho obrátili so zvláštnou požiadavkou – takou hodnou ich prezývky.
Povedali: „Chceme, aby si nám urobil, o čo Ťa prosíme.
Viem si predstaviť, že sa Ježiš na nich pousmial, keď odpovedal: „Čo chcete, aby som vám urobil?
Daj nám, aby sme Ti sedeli jeden na pravici, druhý na ľavici v Tvojej sláve.“
Myslím, že Spasiteľ ich teraz nechal trochu viac a hlbšie premýšľať o tom, čo žiadajú a povedal: „Ale dať vám, aby ste mi sedeli na pravici alebo ľavici, nie je mojou vecou, to (sa dostane) tým, ktorým je pripravené“.3
Inými slovami, nemôžete získať zásluhy v nebeskom kráľovstve tým, že za to budete viesť kampaň. Ani nemôžete získať večnú slávu „po známosti“.
Keď ostatní apoštoli počuli o tejto požiadavke od Synov hromu, neboli veľmi nadšení. Ježiš vedel, že Jeho čas sa kráti a vidieť rozbroje medzi tými, ktorí mali pokračovať v Jeho diele, Mu muselo robiť starosti.
Hovoril Dvanástim o sile prírody a tom ako vplýva na tých, ktorí sa snažia ju uchopiť. Povedal: „tí, čo sú pokladaní za vladárov národov, … ich mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi.“
Takmer vidím Spasiteľa hľadieť s nekonečnou láskou do tvárí týchto verných a veriacich učeníkov. Skoro môžem počuť Jeho hlas ako hovoril: „Medzi vami to však tak nebude. Ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých.“4
V Božom kráľovstve veľkosť a vodcovstvo znamená vidieť druhých takých, akí skutočne sú – ako ich vidí Boh – a potom sa k nim priblížiť a slúžiť im. To znamená radovať sa s tými, ktorí sú šťastní, plakať s tými, ktorí smútia, pozdvihovať tých, ktorí trpia a milovať našich blížnych ako Kristus miloval nás. Spasiteľ miluje všetky Božie deti bez ohľadu na ich sociálno-ekonomické podmienky, rasu, náboženstvo, jazyk, politickú orientáciu, národnosť či príslušnosť k akejkoľvek inej skupine. A aj my by sme ich mali milovať!
Najväčšiu Božiu odmenu dostanú tí, ktorí slúžia bez očakávania odmeny. Dostanú ju tí, ktorí slúžia bez fanfár; tí, ktorí v tichosti idú a hľadajú spôsoby ako druhým pomôcť; tí, ktorí slúžia druhým jednoducho preto, že milujú Boha a Božie deti.5
Nenechajte si to stúpnuť do hlavy
Krátko po mojom povolaní za novú generálnu autoritu som mal to privilégium robiť spoločnosť prezidentovi Jamesovi E. Faustovi pri reorganizácii kolu. Ako som tak šoféroval na miesto nášho cieľa v prekrásnom južnom Utahu, prezident Faust bol taký láskavý a využil čas na to, aby ma poučil a učil. Jednu lekciu nikdy nezabudnem. Povedal: „Členovia Cirkvi sú dobrotiví ku Generálnym autoritám. Budú sa k tebe správať láskavo a budú o tebe hovoriť pekné veci.“ Potom sa na chvíľu odmlčal a povedal: „Dieter, vždy buď za toto vďačný, ale nikdy nenechaj, aby ti to stúplo do hlavy.“
Táto dôležitá lekcia o cirkevnej službe sa týka každého držiteľa kňazstva v každom kvóre v Cirkvi. Týka sa nás všetkých v tejto Cirkvi.
Keď prezident J. Reuben Clark radil tým, ktorí boli povolaní do pozícií právomoci v Cirkvi, hovoril im, aby nezabudli na pravidlo číslo šesť.
Samozrejme, že sa oná osoba opýtala: „Čo je pravidlo číslo šesť?“
Odpovedal: „Neberte sa tak dôležito.“
A samozrejme, že toto viedlo k ďalšej otázke: „A o čom je tých ďalších päť pravidiel?“
S iskričkami v očiach, prezident Clark povedal: „Žiadne iné nie sú“.6
Byť efektívnymi vedúcimi v Cirkvi znamená, že sa musíme naučiť túto dôležitú lekciu: vodcovstvo v Cirkvi nie je tak o riadení druhých ako o našej ochote byť vedení Bohom.
Povolanie ako príležitosť k službe
Ako Svätí Najvyššieho Boha máme pamätať „vo všetkých veciach na chudobných a núdznych, na chorých a sužovaných, lebo ten, kto nečiní tieto veci, ten nie je učeníkom mojím“7. Príležitosti ísť a dobre činiac a slúžiť druhým sú neobmedzené. Môžeme ich nájsť v našich komunitách, v našich zboroch, pobočkách a celkom určite v našich domácnostiach.
Navyše každý člen Cirkvi dostal konkrétne formálne príležitosti slúžiť. Tieto príležitosti nazývame „povolania“ – pojem, ktorý nám má pripomenúť, kto nás volá, aby sme slúžili. Ak sa k svojim povolaniam postavíme ako k príležitostiam slúžiť Bohu a slúžiť druhým s vierou a pokorou, každý čin služby bude krokom na ceste nasledovníctva. Takýmto spôsobom Boh nielen buduje Svoju Cirkev, ale tiež buduje Svojich služobníkov. Cirkev je navrhnutá tak, aby nám pomohla stať sa pravými a vernými nasledovníkmi Krista, dobrými a ušľachtilými synmi a dcérami Božími. To sa nestane iba tým, keď chodíme na zhromaždenia a počúvame príhovory, ale tiež keď vyjdeme von zo svojho vnútra a slúžime. Toto je spôsob, akým sa staneme „veľkými“ v kráľovstve Božom.
Prijmeme povolania s milosťou, pokorou a vďačnosťou. Keď sme z týchto povolaní uvoľnení, prijmeme túto zmenu s rovnakou milosťou, pokorou a vďačnosťou.
V očiach Boha neexistuje povolanie v kráľovstve, ktoré je dôležitejšie než to druhé. Naša služba – či už veľká alebo malá – prečisťuje nášho ducha, otvára okná nebies a uvoľňuje Božie požehnania nie iba na tých, ktorým slúžime, ale rovnako aj na nás. A keď sa priblížime k druhým, môžeme vedieť s pokornou istotou, že Boh potvrdí našu službu s prijatím a schválením. Usmieva sa na nás, keď poskytujeme tieto úprimné činy súcitu, obzvlášť ak tie činy nie sú videné ani známe druhým.8
Vždy, keď dáme seba druhým, urobíme krok bližšie k tomu, aby sme sa stali dobrými a pravými nasledovníkmi toho, ktorý Seba dal za nás: nášho Spasiteľa.
Z predsedania k slávnostnej prehliadke
Počas osláv 150. výročia príchodu pionierov do údolia Salt Lake, brat Myron Richins slúžil ako prezident kolu v Henefere v Utahu. Oslavy zahŕňali dobový sprievod pionierov jeho mestom.
Prezident Richins bol veľmi zapojený do plánovania osláv a zúčastnil sa mnohých stretnutí s generálnymi autoritami a ďalšími diskutujúc o podujatiach. Bol plne zapojený.
Krátko pred danou oslavou bol kôl prezidenta Richinsa zreorganizovaný a on bol uvoľnený ako prezident. Nasledujúcu nedeľu sa zúčastnil kňazského stretnutia svojho zboru, keď vedúci požiadali o dobrovoľníkov, ktorí by pomohli s oslavami. Prezident Richins, spolu s ostatnými, zdvihol svoju ruku a dostal inštrukcie, aby sa obliekol do pracovného a priniesol svoj pickup a lopatu.
Nakoniec prišlo ráno tohto veľkého podujatia a prezident Richins sa hlásil do dobrovoľníckej práce.
Iba pár týždňov predtým bol vplyvným prispievateľom pri plánovaní a dohliadaní na túto obrovskú udalosť. Avšak v ten deň bolo jeho úlohou ísť za koňmi v sprievode a upratovať po nich.
Prezident Richin to urobil rád a s radosťou.
Rozumel, že žiaden typ služby nie je dôležitejší.
Poznal a uviedol do praxe Spasiteľove slová: „A kto z vás je najväčší, nech vám je služobníkom.“9
Robiť nasledovníctvo správne
Občas rovnako ako Synovia hromu túžime po prominentnej pozícií. Snažíme sa o uznanie. Vyhľadávame vodcovstvo a vykonanie pamätného prínosu.
Na tom, že chceme slúžiť Pánovi nie je nič zlé, ale ak vyhľadávame spôsob ako získať pre seba vplyv v Cirkvi – aby sme tak získali chválu a uznanie ľudí – máme svoju odmenu. Keď nám chvála druhých „stúpne do hlavy“, oná chvála bude našou kompenzáciou.
Čo je to najdôležitejšie povolanie v Cirkvi? Je ním to povolanie, ktoré práve máme. Nezáleží na tom, aké skromné či prominentné sa môže zdať povolanie, ktoré máte, práve teraz je to jediné, ktoré vám dovolí nielen pozdvihovať druhých, ale tiež stať takým mužom Božím, akým ste boli stvorení, aby ste sa stali.
Moji drahí priatelia a bratia v kňazstve, pozdvihnite sa z miesta, na ktorom stojíte!
Pavol učil Filipských: „Nič nerobte z … márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba.“10
Služba so cťou
Sústredenie sa na poctu a hviezdnu slávu v Cirkvi na úkor pravej a pokornej služby druhým je takým Ezauovským obchodom.11Môžeme získať pozemskú odmenu, ale bude nás to stáť veľa – stratu nebeského uznania.
Nasledujme príklad Spasiteľa, ktorý bol pokorný a mierny, ktorý nevyhľadával slávu od ľudí, ale vôľu Svojho Otca.12
Poďme slúžiť druhým pokorne – energicky s vďačnosťou a cťou. Dokonca aj keď sa naše činy služby budú zdať malé, obyčajné alebo malej hodnoty, tí ktorí druhým slúžia láskavo a so súcitom, poznajú jedného dňa hodnotu svojej služby večnou a požehnanou milosťou Všemohúceho Boha.13
Drahí bratia, drahí priatelia kiež sa zamyslíme a pochopíme a budeme žiť podľa tejto najzásadnejšej lekcie Cirkevných vedúcich a kňazského správcovstva: „A kto z vás je najväčší, nech vám je služobníkom.“ To je mojou modlitbou a požehnaním v posvätnom mene nášho Majstra, nášho Vykupiteľa v mene Ježiša Krista, amen.