Urobte všetko, čo vám povie

Spasiteľ vykonal Svoj prvý zaznamenaný zázrak na svadobnej hostine v Káne Galilejskej. Bola tam prítomná Jeho matka Mária, a tiež Jeho učeníci. Mária očividne považovala úspešnosť hostiny do istej miery za svoju zodpovednosť. Počas osláv vyvstal problém – svadobným hostiteľom došlo víno. Márii to robilo starosti a išla za Ježišom. Krátko spolu hovorili, a potom sa Mária obrátila na služobníkov a povedala:

„Urobte všetko, čo vám povie.

Stálo tam šesť kamenných nádob, každá na dve alebo tri miery. … [Tieto nádoby neboli používane na uskladnenie pitnej vody, ale na obradné umývanie podľa zákona Mojžišovho.]

I riekol [služobníkom] Ježiš: Naplňte tie nádoby vodou. A naplnili ich až po okraj.

Potom im povedal: Teraz naberte a zaneste starejšiemu. A oni zaniesli.

[Potom] starejší ochutnal vodu, ktorá bola premenená na víno“ a vyjadril prekvapenie nad tým, že najlepšie víno bolo na hostine podávané až tak neskoro.¹

Zvyčajne si túto udalosť pamätáme preto, že premenenie vody na víno bolo ukážkou Božej moci – bol to zázrak. To je dôležité posolstvo, ale v Jánovej správe je ešte jedno dôležité posolstvo. Mária bola „drahocennou a vyvolenou nádobou“², povolanou Bohom, aby porodila a vychovala samotného Syna Božieho. Poznala Ho lepšie ako ktokoľvek iný na zemi. Poznala pravdu o Jeho zázračnom narodení. Vedela, že je bez hriechu a že nehovoril tak ako iní ľudia, ani nemohol byť vyučovaný; lebo nepotreboval, aby ho niekto učil.³ Mária poznala Jeho mimoriadnu schopnosť riešiť problémy, vrátane problému tak osobného ako bolo zaistenie vína na svadobnú hostinu. Mala neotrasiteľnú dôveru v Neho a v Jeho božskú moc. Jej jednoduchý, priamočiary pokyn, ktorý dala služobníkom, neobsahoval žiadne spresnenia, predpoklady ani obmedzenia: „Urobte všetko, čo vám povie.“

Mária bola mladá žena, keď sa jej zjavil anjeli Gabriel. Najskôr sa „zarazila“ nad tým, že ju oslovil slovami „milosťou obdarená“ a … blahoslavená medzi ženami …premýšľala, aký to pozdrav.“ Gabriel ju uistil že sa nemá čoho báť – správa, ktorú jej priniesol, bola dobrá. Mala „poč[ať], porod[iť] syna … Najvyššieho“ a porodiť syna, ktorý „bude kraľovať nad domom Jákobovým naveky“.

Mária sa nahlas divila: „Ako sa to stane? Veď ja nepoznám muža!“

Anjel jej to vysvetlil, aj keď len stručne, a uistil ju, že „Bohu nič [nie je] nemožné“.

Mária pokorne odpovedala, že urobí o čo ju Boh žiada bez toho, aby musela poznať podrobnosti a nepochybne aj napriek tomu, že mala veľa otázok ohľadom toho, aký to bude mať dopad na jej život. Zaviazala sa k tomu bez toho, aby presne chápala, prečo to od nej Boh chce alebo ako to všetko dopadne. Prijala Božie slovo bez podmienok a vopred⁴, bez toho, aby poriadne vedela, čo ju čaká. S úplnou dôverou v Boha Mária povedala: „Som služobnica Pánova, staň sa mi podľa tvojho slova!“⁵

Keď sa rozhodneme urobiť „všetko, čo [nám Boh] povie“, činíme úprimný záväzok uviesť svoje každodenné správanie do súladu s Božou vôľou. Prosté skutky viery, akými sú každodenné štúdium písiem, pravidelný pôst či modlitby so skutočným zámerom, prehlbujú našu studnicu duchovných schopností, vďaka čomu dokážeme uspokojiť požiadavky smrteľnosti. Prosté zvyky viery časom vedú k zázračným výsledkom. Premieňajú našu vieru zo sadeničky na dynamickú moc dobra v našom živote. Keď nám potom do cesty prídu problémy, zakorenenosť v Kristovi poskytuje našej duši stálosť. Boh nás posilňuje v našich slabostiach, prehlbuje našu radosť a spôsobuje aby „všetky veci [slúžili pre naše] dobro“⁶.

Pred niekoľkými rokmi som hovoril s mladým biskupom, ktorý každý týždeň trávil hodiny pohovormi s členmi zboru. Dospel k pozoruhodnému postrehu. Povedal, že problémom, ktorým čelia členovia jeho zboru, čelia členovia Cirkvi všade na svete – napríklad ako založiť šťastné manželstvo; boj s hľadaním rovnováhy medzi prácou, rodinou a cirkevnými povinnosťami; výzvy spojené s dodržiavaním Slova múdrosti, zamestnaním alebo pornografiou; alebo získanie pokoja ohľadom nejakej cirkevnej zásady alebo otázky z histórie, ktorej nerozumejú.

Rady, ktoré členom zboru dával, často zahŕňali výzvu zamerať sa na prosté skutky viery, ako je štúdium Knihy Mormonovej – ako radil prezident Thomas S. Monson, aby sme robili – platenie desiatku či oddaná služba v Cirkvi. Avšak členovia často reagovali s nedôverou: „Nesúhlasím s vami biskup. Všetci vieme, že je dobré tieto veci robiť. Neustále o týchto veciach hovoríme na zhromaždeniach. Myslím ale, že mi nerozumiete. Čo má vykonávanie ktorejkoľvek z týchto veci spoločné s problémami, ktorým čelím?“

To je dobrá otázka. Časom sme spolu s tým mladým biskupom vypozorovali, že tí, ktorí vedome robia oné malé a prosté veci⁷ – teda sú poslušní aj v zdanlivých maličkostiach – sú požehnaní vierou a silou, ktoré ďaleko presahujú samotné skutky poslušnosti, a dokonca s nimi zdanlivo vôbec nesúvisia. Môže sa zdať ťažké nájsť spojenie medzi základnými každodennými skutkami poslušnosti a riešením veľkých zložitých problémov, ktorým čelíme. Spojenie medzi nimi ale je. Z vlastnej skúsenosti viem, že vykonávanie drobných každodenných skutkov viery je tým najlepším spôsobom, ako sa opevniť pred životnými prekážkami, nech už ide o čokoľvek. Drobné skutky viery, aj keď sa môžu zdať bezvýznamné alebo bez akejkoľvek spojitosti s konkrétnymi problémami, ktoré nás trápia, nám žehnajú vo všetkom, čo robíme.

Spomeňte si na Naamána, ktorý bol „vojvodca sýrskeho kráľa, bol vo veľkej úcte“ a trpel malomocenstvom. Mladá služobná mu povedala o prorokovi v Izraeli, ktorý by ho mohol uzdraviť, a tak sa Naamán vydal v sprievode služobníkov a vojakov a s darmi do Izraela a nakoniec prišiel do domu Elízea. Elízeov služobník, nie Elízeus sám, Naamánovi povedal, že Pán mu posiela príkaz: „Choď a umy sa sedemkrát v Jordáne.“ Jednoduchá vec. Je možné, že sa tento jednoduchý predpis zdal mocnému vojvodcovi taký nelogický, zjednodušený alebo pod jeho úroveň, že sa mu už len samotný návrh zdal urážlivý. Elízeov pokyn Naamánovi prinajmenšom nedával zmysel, a tak „Naamán sa nahneval a odišiel“.

Naamánovi služobníci k nemu však ticho pristúpili a poznamenali, že keby Elízeus žiadal „nejakú veľkú vec“, tak by to urobil. Poznamenali, že vzhľadom na to, že od neho bola požadovaná ľahká úloha, nemal by ju snáď splniť, aj keď nerozumel tomu, prečo to má urobiť? Naamán sa nad svojou reakciou zamyslel, a možno skepticky, ale poslušne, „odišiel teda, ponoril sa sedemkrát v Jordáne“ a bol zázračne uzdravený.⁸

Niektoré odmeny za poslušnosť prichádzajú rýchlo; iné prichádzajú až potom, čo sme preskúšaní. V Drahocennej perle čítame o Adamovej neúnavnej usilovnosti v zachovávaní prikázania prinášať obete. Keď sa Adama anjel opýtal, prečo prináša obete, povedal: Neviem, len že mi Pán prikázal. Anjel mu vysvetlil, že jeho obete sú podobenstvom obete Jednorodeného Otcovho. Toto vysvetlenie Adam obdržal až potom, čo preukázal svoje odhodlanie poslúchať Pána po mnohých dňoch, bez toho aby vedel, prečo má tieto obete prinášať.⁹

Boh nám vždy požehná za neochvejnú poslušnosť Jeho evanjelia a za vernosť Jeho Cirkvi, ale zriedkakedy nám povie dopredu, kedy tak učiní. Neukazuje nám celý obraz od samého začiatku. Tu prichádza na rad viera, nádej a dôvera v Pána.

Boh nás žiada, aby sme boli trpezliví – aby sme Mu dôverovali a nasledovali Ho. Vyzýva nás, aby sme sa nehádali, pretože nevidíme. Varuje nás, že nemáme očakávať rýchle odpovede alebo rýchle riešenia z neba. Všetko dopadne dobre, keď v skúške svojej viery budeme stáť pevne, bez ohľadu na to, aké ťažké bude v tejto skúške vytrvať alebo ako dlho budeme musieť čakať na odpoveď.¹⁰ Nehovorím o slepej poslušnosti¹¹, ale o premyslenej dôvere v dokonalú lásku a Pánovo dokonalé načasovanie.

K skúške našej viery bude vždy patriť to, že máme zostať verní prostým, každodenným skutkom viery. Pán sľubuje, že potom, a jedine potom, obdržíme božskú odpoveď, po ktorej túžime. Iba potom, čo sme preukázali ochotu urobiť to, o čo nás Boh žiada, bez toho, aby sme trvali na tom, že musíme poznať všetky kedy, prečo a ako, „[zožneme] odmenu za vieru [našu] a za usilovnosť svoju, a za trpezlivosť, a za zhovievavosť“¹². Skutočná poslušnosť prijíma Božie prikázania bezpodmienečne a vopred.¹³

Každý deň, vedome alebo nevedome, sa všetci rozhodujeme, komu budeme slúžiť.¹⁴ Svoje odhodlanie slúžiť Pánovi preukazujeme tým, že každý deň verne konáme skutky oddanosti. Pán sľubuje, že povedie naše cesty¹⁵, ale aby to mohol učiniť, musíme kráčať s dôverou, že On pozná cestu, pretože On je tá „cesta“¹⁶. Musíme naplniť svoje vlastné nádoby až po okraj. Keď Mu dôverujeme a nasledujeme Ho, náš život sa zmení, tak ako sa voda premenila na víno. Stávame sa niečím väčším a lepším, než čím by sme inak mohli byť. Dôverujte Pánovi a „urobte všetko, čo vám povie“. V mene Ježiša Krista, amen.