Vy teda buďte dokonalí – nakoniec

Písma boli napísané, aby nás povzbudzovali, a skutočne tak činia. Ďakujeme nebesiam za každú kapitolu a verš, ktoré nám kedy boli dané. Všimli ste si ale, že raz za čas sa objaví časť, ktorá nám pripomenie, že sme trochu nedokonalí? Napríklad kázanie na hore začína upokojujúcimi, láskavými blahoslavenstvami, ale vo veršoch, ktoré nasledujú, je nám povedané – nielen že nemáme zabíjať, ale dokonca sa ani hnevať. Je nám povedané, nielen že nemáme cudzoložiť, ale dokonca ani nemať nečisté myšlienky. Tým, ktorí nás žiadajú, máme dať spodné rúcho aj kabát. Máme milovať svojich nepriateľov, dobrorečiť a činiť dobro tým, ktorí nás nenávidia.¹

Pokiaľ ste si pri rannom štúdiu písiem, potom čo ste došli k týmto veršom, úplne istí, že na vysvedčení z evanjelia nedostaneme dobré známky, posledné prikázanie v tomto rade nás úplne isto premôže: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“² Po tomto poslednom príkaze sa nám chce zaliezť späť do postele a schovať sa pod perinu. Takéto celestiálne ciele sa nám zdajú byť mimo náš dosah. Napriek tomu by nám však Pán nikdy nedal prikázanie, o ktorom by vedel, že ho nemôžeme dodržiavať. Pozrime sa, kam nás táto dilema zavedie.

Po celej Cirkvi počúvam mnohých, ktorí s týmto problémom zápasia: „Jednoducho nie som dosť dobrý.“ „Som taký nedokonalý.“ „Nikdy na to nebudem stačiť.“ Počúvam to od tínedžerov. Počúvam to od misionárov. Počúvam to od nových obrátených. Počúvam to od členov, ktorí sú v Cirkvi celý život. Jedna bystrá Svätá neskorších dní, sestra Darla Isackonová, poznamenala, že Satanovi sa nejakým spôsobom podarilo, že sa nám zmluvy a prikázania zdajú ako prekliatia a zatratenia. V prípade niektorých Satan prevrátil ideály a inšpiráciu obsiahnutú v evanjeliu v sebanenávisť a šírenie mizernej nálady.³

To, čo teraz hovorím, v žiadnom ohľade nepopiera ani neznižuje význam akéhokoľvek prikázania, ktoré nám kedy Boh dal. Verím v Božiu dokonalosť a viem, že sme Jeho duchovní synovia a dcéry s božským potenciálom stať sa takými, ako je On. Ale tiež viem, že ako deti Božie sa nemáme zhadzovať alebo ponižovať, ako keby sme sa snáď na základe sebatýrania stali takými, akými si Boh praje, aby sme sa stali. Nie! Dúfam, že s ochotou činiť pokánie a túžbou po väčšej spravodlivosti vždy v srdci sme schopní snažiť sa o osobné zdokonalenie tak, aby sme si nevyrobili žalúdočné vredy, ani anorexiu a neboli v depresii ani si nezničili sebaúctu. Toto nie je to, čo si Pán praje pre deti v Primárkach či pre kohokoľvek iného, kto úprimne spieva pieseň „Mojím príkladom je Pán Ježiš“⁴.

Ak mám túto záležitosť dať do správneho kontextu, dovoľte mi pripomenúť nám všetkým, že žijeme v padlom svete a zatiaľ sme padlými ľuďmi. Sme v telestiálnom kráľovstve, na začiatku je písmeno t a nie c. Ako učil prezident Russell M. Nelson, tu v smrteľnosti si na dokonalosť „musíme počkať“⁵.

A tak verím, že Ježiš nemal v úmysle, aby sa Jeho kázanie na túto tému stalo slovným kladivom, ktoré nás má udierať kvôli našim nedokonalostiam. Nie, ja verím, že mal v úmysle, aby toto kázanie vzdalo česť tomu, kým a čím Boh, Večný Otec, je a čo s Ním môžeme vo večnosti dosiahnuť. V každom prípade som vďačný za to, že viem, že nehľadiac na moje nedokonalosti je aspoň Boh dokonalý – že aspoň On je napríklad schopný milovať Svojich nepriateľov, pretože až príliš často sme vy a aj ja kvôli prirodzenému človeku⁶ v nás tým nepriateľom. Som tak veľmi vďačný, že aspoň Boh dokáže žehnať tým, ktorí Ho zlomyseľne využívajú, pretože my všetci, bez toho, aby sme to chceli či zamýšľali, Ho niekedy zlomyseľne využívame. Som vďačný za to, že Boh je milosrdný a mierotvorca, pretože ja potrebujem milosrdenstvo a svet potrebuje mier. Samozrejme, že všetko, čo hovoríme o cnostiach Otca, môžeme povedať aj o Jeho Jednorodenom Synovi, ktorý žil a zomrel v tej istej dokonalosti.

Rýchlo však dodávam, že keď sa zameriavame skôr na to, čo Otec a Syn dosiahli, než na vlastné poklesky, ani v najmenšom nás to neospravedlňuje, aby sme žili nedisciplinovane alebo znižovali úroveň svojich štandardov. Nie, evanjelium je od počiatku určené pre zdokonaľovanie svätých, pokiaľ nedôjdeme k dokonalému človeku, pokiaľ nedosiahneme mieru „veku plnosti Kristovej.“⁷ Jednoducho len pripomínam, že aspoň jedným z cieľov určitého verša z písiem či prikázania je nám pripomenúť, aká vznešená postava „veku plnosti“⁸ Kristus skutočne je a inšpirovať nás k väčšej láske a obdivu k Nemu a väčšej túžbe byť takým, ako je On.

„Áno, poďte ku Kristovi a buďte v ňom zdokonalení …,“ naliehavo prosí Moroni. „[Milujte] Boha celou svojou mocou, mysľou a silou, [a] potom … milosťou jeho [môžete] byť dokonalí v Kristovi.”⁹Skutočnú dokonalosť môžeme očakávať iba ako dar z neba – nemôžeme ju dosiahnuť vlastným úsilím. A tak nám kompenzujúca milosť Krista ponúka nielen spásu od zármutku, hriechu a smrti, ale spásu od našej vlastnej vytrvalej sebakritiky.

Rád by som použil jedno Spasiteľovo podobenstvo, aby som toto vyjadril trochu inak. Istý služobník dlhoval svojmu kráľovi čiastku 10 000 talentov. Keď si kráľ vypočul jeho prosby o trpezlivosť a milosrdenstvo, „zľutoval [sa] nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil“. Ale potom ten istý služobník nechcel odpustiť svojmu spolusluhovi, ktorý mu dlžil sto denárov. Keď sa o tom kráľ dopočul, lamentoval nad tým, ktorému odpustil: „či si sa nemal aj ty zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa aj ja zmiloval nad tebou?“¹⁰

Medzi učencami existujú rozdielne názory na hodnotu tu spomínaných peňazí, ale ak to mám zjednodušiť – prepáčte mi, že to vyjadrím v americkej mene – pokiaľ by oný menší dlh v čiastke sto denárov bol napríklad sto dolárov v dnešnej dobe, potom by dlh vo výške desať tisíc talentov, ktorý kráľ tak ochotne odpustil, mohol dosahovať jednu miliardu dolárov – alebo viac!

Ako osobný dlh je toto astronomické číslo – úplne presahuje naše chápanie. (Nikto nemôže tak veľa nakupovať!) Takže pre účely tohto podobenstva má byť tento dlh nepochopiteľný; má presahovať našu schopnosť si ho predstaviť, nehovoriac o našej schopnosti splatiť ho. Je to tak preto, že toto nie je príbeh o dvoch služobníkoch v Novom zákone. Je to príbeh o nás, o padlej ľudskej rodine – o všetkých smrteľných dlžníkoch, priestupníkoch a väzňoch. Každý z nás je dlžníkom a rozsudkom je pre každého z nás väzenie. A v tom väzení by sme všetci zostali, keby nebolo milosti nášho Kráľa ktorý nás oslobodzuje jednoducho preto, že nás miluje a je pohnutý súcitom voči nám¹¹.

Ježiš tu používa nepredstaviteľné prirovnanie, pretože Jeho uzmierenie je nepredstaviteľný dar zaplatený za nepochopiteľné cenu. Pripadá mi, že toto je prinajmenšom do určitej miery význam Ježišovho nariadenia, aby sme boli dokonalí. Možno doposiaľ nie sme schopní prejavovať dokonalosť hodnú 10 000 talentov, ktorú Otec a Syn dosiahli, ale nie je to príliš veľa, pokiaľ nás žiadajú, aby sme boli trochu viac takými, ako sú Oni, v maličkostiach – aby sme hovorili a konali, milovali a odpúšťali, činili pokánie a zlepšovali sa aspoň na úroveň hodnú 100 denárov, čo bezpochyby v našej moci je.

Bratia a sestry, okrem Ježiša po tejto pozemskej ceste, na ktorej sa nachádzame, nikto bezchybne nekráčal, a tak sa tu v smrteľnosti snažme vytrvalo zdokonaľovať bez toho, aby sme boli posadnutí tým, čo vedci študujúci ľudské správanie sa nazývajú „toxickým perfekcionizmom“.¹² Mali by sme sa vyhýbať tomu, aby sme toho veľa očakávali od seba, od ostatných a môžem dodať aj od tých, ktorí sú povolaní slúžiť v Cirkvi – čo v prípade Svätých neskorších dní znamená všetci, lebo my všetci sme povolaní niekde slúžiť.

Na túto tému Lev Tolstoj napísal príbeh o kňazovi, ktorého jeden z jeho farníkov kritizoval za to, že nežije tak oddane, ako má, a na základe toho dospel k tomu, že zásady, ktoré chybujúci kazateľ učil, tiež musia byť chybné.

V odpovedi na túto kritiku kňaz hovorí: „Pozri sa na môj terajší život a porovnaj ho s tým predchádzajúcim. Uvidíš, že sa snažím žiť podľa pravdy, ktorú hlásam.“ Tento kňaz, neschopný žiť podľa vysokých ideálov, ktoré učil, priznáva, že zlyháva. Ale zvolá:

„Útoč na mňa, [ak chceš] ja sám to tak robím, ale [neútoč] … na cestu, po ktorej kráčam. … Pokiaľ poznám cestu domov, [ale] kráčam po nej ako opilec, je snáď táto cesta o niečo menej správnejšia len preto, že sa potácam z jedného okraja na druhý?

… Nekrič veselo: ‚Pozrite sa na neho! … Ako sa plazí v blate!‘ Nie, nemaj škodoradostnú radosť, ale … pomôž [komukoľvek, kto sa snaží kráčať po ceste vedúcej späť k Bohu.]“¹³

Bratia a sestry, každý z nás túži po kresťanskejšom spôsobe života, než aký sa nám často darí viesť. Pokiaľ toto otvorene priznávame a snažíme sa zlepšovať, nie sme pokrytci; sme ľudia. Nedopusťme, aby sme sa kvôli vlastným smrteľným slabostiam a nevyhnutným nedokonalostiam dokonca aj tých najlepších mužov a žien okolo nás, stali cynickými vo vzťahu k pravdám evanjelia, pravdivosti Cirkvi či k nádeji na budúcnosť, či k možnosti dosiahnuť božskosť. Ak vytrváme, potom niekedy vo večnosti bude naše zdokonaľovanie zavŕšené a úplné – čo je význam oného slova dokonalosť¹⁴ v Novom zákone.

Svedčím o tomto veľkolepom cieli, ktorý je nám dostupný vďaka uzmiereniu Pána Ježiša Krista, ktorý sám pokračoval od milosti k milosti¹⁵, dokiaľ vo svojej nesmrteľnosti¹⁶ neobdržal dokonalú plnosť celestiálnej slávy.¹⁷ Svedčím v túto aj v každú hodinu o tom, že On nám Svojimi od klincov zjazvenými rukami ponúka tú istú milosť a že nás drží pri sebe a povzbudzuje nás, nenechá nás odísť až do doby, kedy budeme v bezpečí doma, v objatí Nebeských rodičov. O tento dokonalý okamih sa snažím, akokoľvek ťažkopádne. Za tento dokonalý dar ďalej vzdávam vďaku, akokoľvek nespôsobilo. A činím tak v mene Dokonalosti samej, Toho, kto nebol nikdy ťažkopádny ani nespôsobilý, ale kto miluje nás všetkých, takých, akí sme, dokonca v mene Pána Ježiša Krista, amen.