Rodinná história a chrámová práca: pečatenie a uzdravenie
Keď zhromažďujeme svoju rodinnú históriu a chodíme do chrámu v zastúpení za našich predkov, Boh vyplní prisľúbené požehnania súčasne na oboch stranách závoja.
Rodinné vzťahy môžu byť tými najhodnotnejšími, ale aj najťažšími skúsenosťami, ktoré máme. Mnohí z nás čelia vo svojej rodine nejakému druhu nedorozumenia. Takéto nedorozumenie nastalo medzi dvomi hrdinami znovuzriadenia Cirkvi Ježiša Krista v týchto neskorších dňoch. Parley a Orson Prattovci boli bratia, jedni z prvých obrátených, a vysvätení apoštoli. Obaja čelili skúške viery, ale prešli ňou s neotrasiteľným svedectvom. Obidvaja veľa obetovali pre vec pravdy a veľa do nej prispeli.
Počas obdobia v Nauvoo sa ich vzťah stal nepriateľský, čo napokon vyústilo v roku 1846 do prudkej, verejnej hádky. Vyvinul sa hlboký a dlhotrvajúci rozpor. Parley ako prvý napísal Orsonovi, aby tento rozpor vyriešil, ale Orson neodpovedal. Parley to vzdal, lebo si myslel, že ich korešpondencia navždy skončila, iba ak by sa Orson neozval ako prvý.1
O niekoľko rokov v marci 1853 sa Orson dozvedel o projekte vydať knihu potomkov Williama Pratta, raného amerického predka oboch bratov. Orson začal plakať „ako malé dieťa“, keď uvidel tento cenný poklad rodinnej histórie. Jeho srdce bolo obmäkčené a on sa rozhodol napraviť narušený vzťah so svojím bratom.
Orson napísal Parleymu: „Nuž, môj drahý brat, medzi všetkými potomkami nášho predka, poručíka Williama Pratta, nie je nikto, kto by mal taký hlboký záujem hľadať jeho potomkov ako máme my.“ Orson bol jedným z prvých, kto pochopil, že Svätí neskorších dní majú povinnosť vyhľadávať a zostavovať rodinnú históriu, aby sme tak mohli za našich predkov vykonať zástupné obrady. Jeho list pokračoval: „Vieme, že v tom všetkom má prsty Boh našich otcov. … Prosím ťa o prepáčenie, že som ti tak dlho nenapísal. … Dúfam, že mi odpustíš.“2 Napriek ich neotrasiteľnému svedectvu to bola láska k ich predkom, ktorá sa stala tým katalyzátorom, ktorý urovnal rozpor, vyliečil bolesť a vyhľadal a poskytol odpustenie.3
Keď nás Boh vedie, aby sme učinili nejakú vec, často má na mysli veľa zámerov. Rodinná história a chrámová práca nie je iba pre mŕtvych, ale rovnako požehnáva aj živých. Orsonovi a Parleymu pomohla, aby sa k sebe opäť vrátili. Rodinná história a chrámová práca poskytla moc, ktorá uzdravila to, čo potrebovalo uzdravenie.
Ako členovia Cirkvi máme božsky udelenú zodpovednosť, aby sme vyhľadávali svojich predkov a zostavili rodinnú históriu. Je to omnoho viac než podporovaná záľuba, pretože spásne obrady sú potrebné pre všetky Božie deti.4 Máme identifikovať svojich vlastných predkov, ktorí zomreli bez toho, aby obdržali spásne obrady. Môžeme tieto obrady vykonávať v zastúpení v chráme a naši predkovia sa môžu rozhodnúť, či ich prijmú.5 Tiež sme povzbudzovaní, aby sme pomohli členom zboru a kolu s menami ich rodiny. Je závratne úžasné, že skrze rodinnú históriu a chrámovú prácu môžeme pomáhať pri vykúpení mŕtvych.
Ale keď sa v dnešnej dobe podieľame na rodinnej histórii a chrámovej práci, tiež máme oprávnenie obdržať „uzdravujúce“ požehnania prisľúbené prorokmi a apoštolmi.6 Tieto požehnania sú tiež závratne úžasné kvôli svojmu rozsahu, špecifickej povahe a následkom v smrteľnosti. Tento dlhý zoznam zahŕňa tieto požehnania:
-
zvýšené porozumenie Spasiteľa a Jeho zmiernej obete;
-
zvýšený vplyv Ducha Svätého7, aby sme vo svojom živote cítili silu a vedenie;
-
zvýšenú vieru, aby sa tak obrátenie k Spasiteľovi stalo hlbokým a trvalým;
-
zvýšenú schopnosť a motiváciu učiť sa a činiť pokánie8 vďaka porozumeniu toho, kto sme, odkiaľ pochádzame a jasnejšiu víziu toho, kam ideme;
-
zvýšené prečisťujúce, posväcujúce a zmierňujúce vplyvy v našom srdci;
-
zvýšenú radosť skrze zvýšenú schopnosť cítiť Pánovu lásku;
-
zvýšené rodinné požehnania, nezáležiac na našej súčasnej, minulej alebo budúcej rodinnej situácii alebo na tom, aký nedokonalý môže byť náš rodokmeň;
-
zvýšenú lásku k predkom a žijúcim príbuzným a vďačnosť za nich, aby sme sa tak už viac necítili osamotení;
-
zvýšenú moc rozpoznať to, čo potrebuje uzdraviť, a tak, s Pánovou pomocou, slúžiť druhým;
-
zvýšenú ochranu pred pokušeniami a silnejúcemu vplyvu protivníka; a
-
zvýšenú pomoc pri zaceľovaní strápených, zlomených a úzkostlivých sŕdc a uzdravovaní zranených.9
Ak sa modlíte o akékoľvek z týchto požehnaní, podieľajte sa na rodinnej histórii a chrámovej práci. Ak tak budete činiť, vaše modlitby budú zodpovedané. Keď sú obrady vykonávané v zastúpení za mŕtvych, Božie deti na zemi sú uzdravované. Niet divu, že prezident Russell M. Nelson vo svojom prvom posolstve ako prezident Cirkvi prehlásil: „Vaše uctievanie v chráme a vaša služba pre vašich predkov vás požehná nárastom osobného zjavenia a pokojom a upevní váš záväzok, aby ste zostali na ceste zmluvy.“10
Prorok v dávnych dobách tiež predvídal požehnania pre živých i mŕtvych.11 Nebeský posol ukázal Ezechielovi videnie chrámu, z ktorého vyvierala voda. Povedal mu:
„Táto voda tečie … a steká k [púšti]. Keď sa vleje do mora so slanou vodou, jeho vody sa uzdravia.
Každá živá bytosť, ktorá sa hýbe tam, kam príde rieka, bude žiť. … vody sa uzdravia, a bude žiť všetko, k čomu rieka príde.“12
Pozoruhodné sú dve vlastnosti tejto vody. Po prvé, hoci malý prameň nemal žiadne prítoky, zosilnel do mohutnej rieky a ako plynul, stával sa širším a hlbším. Niečo podobné sa stáva s požehnaniami, ktoré plynú z chrámu, keď sú jednotlivci spečatení ako rodiny. Zmysluplný rast pokračuje skrze generácie smerom dozadu i dopredu, keď pečatiace obrady spájajú rodiny.
Po druhé, rieka obnovila všetko, čoho sa dotkla. Požehnania chrámu majú podobnú úžasnú schopnosť uzdravovať. Chrámové požehnania môžu uzdraviť srdcia, životy a rodiny.
Dovoľte mi uviesť príklad. V roku 1999 skolaboval mladík menom Todd kvôli prasknutej cievke v mozgu. Hoci Todd i jeho rodina boli členmi Cirkvi, ich aktivita bola veľmi sporadická a nikto z nich nezakúsil požehnania chrámu. Počas poslednej noci Toddovho života sedela jeho mama Betty pri jeho posteli, držiac ho nežne za ruku, a povedala: „Todd, ak naozaj chceš odísť, sľubujem, že dohliadnem na to, aby boli za teba vykonané chrámové obrady.“ Nasledujúce ráno bol Todd prehlásený za klinicky mŕtveho. Chirurgovia transplantovali jeho srdce môjmu pacientovi, pozoruhodnej osobe menom Rod.
Niekoľko mesiacov po transplantácii zistil Rod identitu darcovej rodiny a začal si s nimi dopisovať. Po dvoch rokoch pozvala Toddova mama Betty Roda, aby ju sprevádzal na jej prvej návšteve chrámu. Rod a Betty sa po prvýkrát osobne stretli v celestiálnej miestnosti chrámu St. George v Utahu.
Krátko potom Toddov otec, Bettyn manžel, zomrel. O niekoľko rokov neskôr pozvala Betty Roda, aby v zastúpení vykonal chrámové obrady za jej zosnulého syna. Rod to vďačne urobil a všetko to vyvrcholilo v pečatiacej miestnosti chrámu St. George v Utahu. Betty bola spečatená so svojím zosnulým manželom, kľačiac pri oltári oproti svojmu vnukovi, ktorý ho zastupoval. Potom, so slzami tečúcimi po lícach, pokynula Rodovi, aby sa k nim pripojil pri oltári. Rod si kľakol ku nim, v zastúpení za jej syna Todda, ktorého srdce stálo bilo v Rodovej hrudi. Rodov darca Todd bol potom spečatený so svojimi rodičmi na celú večnosť. Toddova mama dodržala sľub, ktorý pred rokmi dala svojmu umierajúcemu synovi.
Ale príbeh tu nekončí. O pätnásť rokov po Rodovej transplantácii srdca sa Rod zasnúbil a požiadal ma, aby som vykonal pečatenie v chráme v Prove v Utahu. V svadobný deň som sa stretol s Rodom a s jeho krásnou nevestou Kim v predizbe pečatiacej miestnosti, kde čakali ich rodiny a blízki priatelia. Po krátkom stretnutí som sa Roda a Kim spýtal, či majú nejaké otázky.
Rod odpovedal: „Áno. Rodina môjho darcu je tu a radi by sa s vami stretli.“
Bol som zaskočený a spýtal som sa: „Myslíte tým, že sú tu? Práve teraz?“
Rod odpovedal: „Áno.“
Zašiel som za roh a zavolal som ich rodinu z pečatiacej miestnosti. Betty, jej dcéra a zať sa pripojili k nám. Rod pozdravil Betty objatím, poďakoval jej za to, že prišla, a potom ma predstavil. Rod povedal: „Betty, toto je starší Renlund. Je to doktor, ktorý sa tak veľa rokov staral o srdce vášho syna.“ Prišla ku mne a objala ma. A ďalších niekoľko minút sa všetci naokolo objímali a ronili slzy radosti.
Keď sme sa znovu upokojili, presunuli sme sa do pečatiacej miestnosti, kde boli Rod a Kim spečatení na čas a na celú večnosť. Spolu s Rodom, Kim a Betty môžem dosvedčiť, že nebo bolo veľmi blízko, že v ten deň bolo s nami mnoho tých, ktorí už prešli závojom smrteľnosti.
Boh, vo svojej nekonečnej schopnosti, pečatí a uzdravuje jednotlivcov a rodiny napriek tragédii, strate a útrapám. Niekedy prirovnávame pocity, ktoré cítime v chráme, k tomu, že sme letmo zahliadli nebo.13 Oného dňa v chráme v Prove v Utahu vo mne rezonovalo toto vyhlásenie C. S. Lewisa: „[Smrteľníci] o niektorých časných utrpeniach hovoria: ,Žiadna budúca blaženosť to nemôže nahradiť‘, nevediac, že Nebo, keď už je raz dosiahnuté, bude pracovať smerom do minulosti a obráti aj túto agóniu na slávu. … Požehnaní povedia: ,Nikdy sme nežili nikde inde ako v Nebi.‘“14
Boh nás posilní, pozdvihne a pomôže nám;15 a posvätí pre nás naše najhlbšie zármutky.16 Keď zhromažďujeme svoju rodinnú históriu a chodíme do chrámu v zastúpení za našich predkov, Boh vyplní mnohé z týchto sľúbených požehnaní naraz na oboch stranách závoja. Podobne sme požehnaní, keď pomáhame ostatným v našich zboroch a koloch činiť to isté. Členovia, ktorí bývajú ďaleko od chrámu, tiež obdržia tieto požehnania tým, že sa budú podieľať na práci rodinnej histórie, zbierať mená svojich predkov na to, aby za nich boli vykonané chrámové obrady.
Prezident Russell M. Nelson však varoval: „Môžeme byť celý deň inšpirovaní skúsenosťami, ktoré mali ostatní ohľadom chrámu a rodinnej histórie. Ale aby sme skutočne sami zakúsili tú radosť, musíme niečo urobiť.“ Pokračoval: „Vyzývam vás, aby ste s modlitbou uvážili, aký druh obete – najlepšie obete času – môžete učiniť, aby ste vykonali viac chrámovej práce a práce na rodinnej histórii.“17 Keď prijmete výzvu prezidenta Nelsona, objavíte svoju rodinu, zhromaždíte ju a spojíte sa s ňou. Okrem toho budú k vám a k vašej rodine prúdiť požehnania ako oná rieka, o ktorej hovoril Ezechiel. Nájdete uzdravenie toho, čo potrebuje byť uzdravené.
Orson a Parley Prattovci zakúsili uzdravujúci a pečatiaci účinok rodinnej histórie a chrámovej práce na počiatku tejto dispenzácie. Zakúsili ho i Betty, jej rodina a Rod. Aj vy môžete. Ježiš Kristus skrze Svoju zmiernu obeť ponúka tieto požehnania všetkým, mŕtvym aj živým. Vďaka týmto požehnaniam zistíme, že sme obrazne „nikdy nežili nikde inde ako v Nebi“18. O tom svedčím v mene Ježiša Krista, amen.