Zvážte požehnania

Prezident Thomas S. Monson


Thomas S. Monson
Náš Nebeský Otec si je vedomý toho čo potrebujeme a je pripravený nám pomôcť, pokiaľ ho o to požiadame.

Milovaní bratia a sestry, na tejto konferencii je tomu práve 49 rokov od doby, kedy mi bola 4. októbra 1963 vyjadrená podpora ako členovi Kvóra dvanástich apoštolov. Štyridsaťdeväť rokov je dlhý čas. V mnohých ohľadoch sa to však zdá ako včera, čo som stál pri rečníckom pulte v Tabernákli a prednášal som svoj prvý príhovor na Generálnej konferencii.

Od 4. októbra 1963 sa toho veľa zmenilo. Žijeme v jedinečnej dobe v histórii sveta. V mnohom sme veľmi požehnaní. A aj napriek tomu je občas zložité vnímať okolo seba všetky problémy a uvoľnenosť mravov a nestrácať pri tom odvahu. Zistil som, že keď namiesto toho, aby sme sa zameriavali na to negatívne urobíme krok späť a zamyslíme sa nad požehnaniami, ktoré v živote máme, vrátane tých zdanlivo malých a niekedy prehliadaných, môžeme byť omnoho šťastnejší.

Keď som premýšľal o uplynulých 49 rokoch, prišiel som na niekoľko zaujímavostí. Jednou z nich je to, že tie nespočetné zážitky, ktoré mám, nie sú nutne zážitky, ktoré by mohli byť považované za výnimočné. Práveže v dobe, keď k nim prišlo, sa často zdali byť všedné a dokonca obyčajné. Pri pohľade späť však zisťujem, že obohatili a požehnali životy druhých a v konečnom dôsledku aj ten môj. Rád by som vám odporučil, aby ste to isté urobili aj vy – aby ste si prešli svoj život a zamerali sa konkrétne na požehnania, veľké aj malé, ktoré ste obdržali.

Keď som prechádzal všetkými tými rokmi, neustále sa mi potvrdzovalo poznanie toho, že Boh počuje naše modlitby a odpovedá na ne. Všetci dobre poznáme pravdu, ktorá sa nachádza v 2. Nefi v Knihe Mormonovej: Ľudia sú, aby mohli mať radosť.1 Svedčím o tom, že väčšina tejto radosti prichádza vďaka poznaniu, že môžeme hovoriť s Nebeským Otcom v modlitbe a že On naše modlitby počuje a odpovedá na ne – možno nie tak, ako by sme si predstavovali či v dobe, v ktorej by sme si priali, ale budú zodpovedané, a to Nebeským Otcom, ktorý nás dokonalo pozná a miluje a ktorý si praje, aby sme boli šťastní. Nesľubuje nám: Buď pokorný a Pán tvoj Boh ťa povedie za ruku a dá ti odpoveď na modlitby tvoje?2

V nasledovných minútach, ktoré mám k dispozícii, by som sa s vami rád podelil o niekoľko málo svojich zážitkov a skúseností, pri ktorých boli moje modlitby vypočuté a zodpovedané a ktoré, keď sa pozerám späť, vniesli do môjho života a do života druhých mnohé požehnania. Niektoré podrobnosti, na ktoré by som si inak nespomenul, som si vybavil vďaka denníku, ktorý som si po celé tie roky písal.

Začiatkom roku 1965 som bol poverený, aby som sa na území Južného Tichomoria zúčastnil na konferenciách kolov a na iných zhromaždeniach. Bola to moja prvá návšteva tejto časti sveta a zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. K väčšine toho, čo bolo pri tejto návšteve vo svojej podstate duchovné, došlo počas mojich stretnutí s vedúcimi, členmi a misionármi.

Počas víkendu 20. a 21. februára sme sa v Brisbane v Austrálii zúčastnili obvyklých zasadaní konferencie kolu Brisbane. Počas sobotných zhromaždení mi bol predstavený prezident okrsku z jednej susednej oblasti. Keď som si s ním potriasol rukou, mal som silný pocit, že si s ním mám pohovoriť a dať mu určité rady, a tak som ho požiadal, aby sa so mnou druhého dňa zúčastnil nedeľného ranného zasadania, aby som si s ním mohol pohovoriť.

Po skončení nedeľného zasadania sme mali príležitosť si pohovoriť. Hovorili sme o jeho mnohých zodpovednostiach ako prezidenta okrsku. Pri tom som pocítil nabádanie, aby som mu poskytol konkrétne návrhy ohľadom misionárskej práce a toho, ako on a členovia môžu pomáhať misionárom na plný úväzok pri ich práci v jeho oblasti. Neskôr som sa dozvedel, že tento prezident sa práve o toto modlil. Pre neho bolo naše stretnutie zvláštnym svedectvom, že jeho modlitby boli vypočuté a zodpovedané. Toto bolo zdanlivo nedôležité stretnutie, o ktorom som ale presvedčený, že bolo vedené Duchom a že veľmi ovplyvnilo tohto prezidenta okrsku, životy jeho členov a úspech tých misionárov, ktorí slúžili v jeho oblasti.

Bratia a sestry, Pánove zámery často dosiahneme vtedy, keď sa riadime vedením Ducha. Verím, že čím viac jednáme podľa inšpirácie a dojmov, ktoré k nám prichádzajú, tým viac úloh nám Pán zverí, aby sme vykonali.

Naučil som sa, ako som o tom už hovoril v predchádzajúcich posolstvách, že nabádanie Ducha nemám nikdy odkladať. Pri jednej príležitosti pred mnohými rokmi som plával na starej plavárni Deseret Gym v Salt Lake City, keď som náhle pocítil inšpiráciu, aby som išiel do Univerzitnej nemocnice navštíviť dobrého priateľa, ktorý stratil cit v nohách v dôsledku zhubného nádoru a následnej operácie. Okamžite som vyliezol z bazénu, obliekol som sa a čoskoro som bol na ceste za týmto dobrým mužom.

Keď som vošiel do jeho izby, našiel som ju prázdnu. Keď som sa na svojho priateľa opýtal, bolo mi povedané, že ho pravdepodobne nájdem pri nemocničnom bazéne v priestoroch, ktoré sa používajú na rehabilitácie. A tak to aj skutočne bolo. Vlastnými silami tam prišiel na vozíku a bol jediný, kto sa v hale nachádzal. Bol na druhej strane, v miestach, kde je bazén najhlbší. Zakričal som na neho a on prišiel s vozíkom ku mne, aby ma privítal. Príjemne sme si pohovorili, a potom som ho odprevadil do izby, a tam som mu dal požehnanie.

Neskôr som sa od iného priateľa dozvedel, že tento muž bol v ten deň veľmi zronený a uvažoval o tom, že si vezme život. Modlil sa o pomoc, ale začal mať pocit, že na jeho modlitby nikto neodpovedá. Odišiel k bazénu so zámerom, že by týmto spôsobom mohol ukončiť svoje trápenie – tým, že by nasmeroval svoj vozík do najhlbšej časti bazénu. Prišiel som tam v tom najkritickejšom okamihu, jednajúc na základe inšpirácie, o ktorej som presvedčený, že prišla zhora.

Môj priateľ žil potom ešte veľa rokov – rokov plných šťastia a vďačnosti. Som nesmierne rád, že som v ten kritický deň pri bazéne mohol byť nástrojom v Pánových rukách.

Pri inej príležitosti, keď sme sa so sestrou Monsonovou vracali domov po tom, čo sme navštívili priateľov, som pocítil inšpiráciu, že mám ísť do mesta – čo bolo veľa kilometrov navyše – a navštíviť jednu staršiu vdovu, ktorá kedysi žila v našom zbore. Volala sa Zella Thomasová. V tej dobe bývala v dome s opatrovateľskou službou. Keď sme k nej toho popoludnia prišli, bola veľmi slabá, ale ležala v pokoji na posteli.

Zella bola už dlho slepá, ale okamžite nás spoznala po hlase. Požiadala ma, aby som jej dal požehnanie a dodala, že je pripravená zomrieť, pokiaľ by si Pán prial, aby sa vrátila domov. Jej izbu naplnil radostný a pokojný duch a my všetci sme vedeli, že čas, ktorý jej zostáva v smrteľnosti, sa už kráti. Zella ma chytila za ruku a povedala, že sa usilovne modlila o to, aby som ju prišiel navštíviť a dal jej požehnanie. Povedal som jej, že sme prišli na základe priamej inšpirácie od Nebeského Otca. Pobozkal som ju na čelo s vedomím toho, že ju v smrteľnosti už možno nikdy neuvidím. A tak sa aj stalo, lebo zomrela nasledovného dňa. To, že som mohol dodať trochu úľavy a pokoja našej milej Zelle bolo požehnaním pre ňu a aj pre mňa.

Príležitosť byť požehnaním v živote niekoho iného prichádza často nečakane. Jedného veľmi mrazivého sobotného večera, v zime na prelome rokov 1983 a 1984, sme so sestrou Monsonovou išli niekoľko kilometrov do horského údolia Midway v Utahu, kde máme dom. Teplomer toho večera ukazoval –31°C a my sme sa chceli uistiť, že je v našom dome všetko v poriadku. Dom sme skontrolovali a pretože všetko bolo v poriadku, vybrali sme sa späť do Salt Lake City. Prešli sme ale sotva niekoľko kilometrov po diaľnici, keď sa naše auto náhle zastavilo. Úplne sme tam uviazli. Ešte nikdy mi nebola taká zima ako toho večera.

Zdráhavo sme sa vydali pešo k najbližšiemu mestu a okolo nás svišťali autá. Nakoniec jedno z nich zastavilo a jeho mladý vodič nám ponúkol pomoc. Neskôr sme sa dozvedeli, že nafta, ktorú sme mali v nádrži, kvôli mrazu stuhla a preto naše auto nešlo. Oný láskavý mladý muž nás priviezol späť do nášho domu v Midway. Chcel som mu za túto službu zaplatiť, ale on veľkoryso odmietol. Povedal, že je skaut a že chcel vykonať nejaký dobrý skutok. Predstavil som sa mu a on vyjadril vďačnosti za to, že mal to privilégium mi pomôcť. Vyzeral, že má vek misionára, a tak som sa ho opýtal, či plánuje slúžiť na misii. Povedal, že si práve nie je istý, čo by chcel urobiť.

Hneď v pondelok ráno som tomuto mladému mužovi napísal list a poďakoval som mu za jeho láskavosť. A v liste som ho povzbudil k tomu, aby slúžil na misii na plný úväzok. A potom som priložil k listu jednu z mojich kníh a podčiarkol som v nej kapitoly týkajúce sa misionárskej služby.

Asi za týždeň mi zatelefonovala matka tohto mladého muža a povedala mi, že jej syn je vynikajúci mladý muž, ale z dôvodu istých vplyvov v jeho živote sa jeho dlhoročné prianie slúžiť na misii vytratilo. Uviedla, že ona a jeho otec sa postili a modlili o to, aby sa jeho srdce zmenilo. Jeho meno napísali aj na modlitebný zoznam v chráme v Prove. Dúfali, že sa niekto nejakým spôsobom dotkne v dobrom jeho srdca a znova sa mu vráti túžba ísť na misiu a slúžiť verne Pánovi. Táto matka mi chcela povedať, že onú udalosť toho mrazivého večera vníma ako odpoveď na ich modlitby v jeho prospech. Povedal som: „Súhlasím s vami.“

Po niekoľkých mesiacoch a ďalšom kontakte s týmto mladým mužom sme sa so sestrou Monsonovou s veľkou radosťou zúčastnili jeho rozlúčky pred misiou pred jeho odchodom do misie vo Vancouveri v Kanade.

Bola to náhoda, že sa oného chladného decembrového večera naše cesty stretli? To si v žiadnom prípade nemyslím. Skôr si myslím, že to, že sme sa stretli bola odpoveď na vrúcne modlitby matky a otca, ktorým záležalo na ich synovi.

A ako som povedal, bratia a sestry, náš Nebeský Otec si je vedomý toho, čo potrebujeme a je pripravený nám pomôcť, pokiaľ Ho o to požiadame. Som presvedčený o tom, že žiadna naša starosť nie je príliš malá ani nevýznamná. Pán pôsobí aj v maličkostiach nášho života.

Rád by som vám na záver povedal o jednom nedávnom zážitku, ktorý mal dopad na stovky ľudí. Stalo sa to pred piatimi mesiacmi počas kultúrneho programu pri príležitosti zasvätenia chrámu v Kansas City. Tak ako v prípade mnohých ďalších vecí, ktoré v živote zažívame, sa aj tento zážitok v tú chvíľu zdal byť ako ktorýkoľvek iný, ktorý prebieha tak ako má. Keď som sa však dozvedel o okolnostiach, ktoré tento kultúrny program večer predtým sprevádzali, uvedomil som si, že predstavenie oného večera nebolo tak úplne bežné. Práve naopak, bolo úplne pozoruhodné.

Tak ako v prípade všetkých kultúrnych akcií konaných v súvislosti so zasvätením chrámu, aj v tomto prípade mladí z chrámového okrsku v Kansas City Missouri nacvičovali vystúpenia v samostatných skupinách vo svojich oblastiach. Plán bol taký, že sa všetci naraz stretnú vo veľkej prenajatej mestskej hale v sobotu ráno v deň vystúpenia, aby si povedali kedy a ako majú vstúpiť do sály, kde majú stáť, koľko miesta má medzi jednotlivými účastníkmi byť, ako odísť z pódia, a tak ďalej – veľa detailov, s ktorými sa účastníci museli počas dňa zoznámiť, zatiaľ čo tí, ktorí celé predstavenie riadili, prepájali jednotlivé scény, aby následné vystúpenie bolo vypiľované a profesionálne.

V ten deň ale nastal jeden veľký problém. Celé vystúpenie bolo zložené z predtočených klipov, ktoré mali byť premietané na obrovskom plátne, ktoré sa nazývalo Jumbotron. Tieto predtočené klipy boli pre celé vystúpenie veľmi dôležité. Nielenže celé vystúpenie prepájali, ale každý klip mal uviesť ďalšiu časť vystúpenia. Videoklipy tvorili kostru, na ktorej závisel úspech celého vystúpenia. Jumbotron ale nefungoval.

Technici pracovali usilovne na tom, aby problém vyriešili, zatiaľ čo mládež čakala a prichádzala o drahocenný nácvikový čas. Celá situácia začala vyzerať beznádejne.

Susan Cooperová, dramaturgička a riaditeľka tohto programu neskôr povedala: „Ako sme prechádzali od plánu A k plánu B až k plánu Z, vedeli sme, že to stále nefunguje. … Keď sme sa pozreli na rozvrh, vedeli sme, že to všetko nezvládneme, ale tiež sme vedeli, že dole na pódiu máme jednu z najväčších opôr – 3 000 mladých. Bolo potrebné, aby sme za nimi zašli a povedali im čo sa deje, a potom sa spoľahli na ich vieru.“3

Iba hodinu predtým ako do haly začali prichádzať diváci, 3 000 mladých ľudí pokľaklo na zem a spoločne sa modlili. Modlili sa o to, aby tí, ktorí pracovali na Jumbotrone boli inšpirovaní, aby vedeli čo majú urobiť, aby ho opravili; požiadali Nebeského Otca, aby im pomohol s tým, čo oni sami kvôli nedostatku času už nezvládnu.

Jedna reportérka vo svojom článku o tom zážitku neskôr napísala: „Bola to modlitba, na ktorú títo mladí ľudia nikdy nezabudnú; nie preto, že by podlaha bola tak tvrdá, ale preto, že im Duch roztavil kosti.“4

Netrvalo dlho a jeden z technikov im prišiel povedať, že poruchu našli a opravili. Povedal, že to dokázali vďaka šťastiu, ale všetci tí mladí vedeli svoje.

Keď sme toho večera prišli do mestskej haly, nemali sme ani tušenie, že počas dňa prišlo k problémom. Dozvedeli sme sa o nich až neskôr. Čo sme však videli, bolo nádherné a vypiľované vystúpenie – jedno z najlepších, aké som kedy videl. Mládež vyžarovala nádherného, mocného ducha, ktorého mohli cítiť všetci prítomní. Zdalo sa, že vedia presne kadiaľ majú vojsť, kde majú stáť a čo robiť medzi ostatnými účinkujúcimi naokolo. Keď som sa dopočul, že ich skúška bola skrátená a že mnohé čísla vôbec neboli s celou skupinou nacvičené, bol som uchvátený. Nikto by to ani nepoznal. Pán skutočne pomohol so všetkým, čo nedokázali sami.

Nikdy neprestávam žasnúť nad tým, ako Pán dokáže motivovať a riadiť každučkú časť krížom krážom po Svojom kráľovstve, a napriek tomu má čas poskytovať inšpiráciu aj v prípade jednotlivcov – alebo v prípade kultúrneho predstavenia či jedného Jumbotronu. To, že to dokáže a že tak činí je pre mňa svedectvom.

Bratia a sestry, Pán sa zapája do života každého z nás. Miluje nás. Chce nám žehnať. Praje si, aby sme Ho žiadali o pomoc. Zatiaľ čo nás vedie a inšpiruje a zatiaľ čo počúva naše modlitby a odpovedá na ne, môžeme teraz a tu nachádzať šťastie, ktoré si praje, aby sme cítili. Kiež sme si v živote neustále vedomí Jeho požehnaní, o to sa modlím v mene Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, amen.

Show References

  1.  

    1. Pozri 2. Nefi 2:25.

  2.  

    2. Pozri NaZ 112:10.

  3.  

    3. Susan Cooperová, v Maurine Proctor, „Nothing’s Too Hard for the Lord: The Kansas City Cultural Celebration“, Meridian Magazine, 9. máj 2012, ldsmag.com.

  4.  

    4. Proctor, Meridian Magazine, 9. máj 2012.