Kniha Almova Syna Almovho

Kapitola 58

Helaman, Gid a Teomner dobýjajú mesto Manti úskokom – Lámániti ustupujú – Synovia ľudu Ammónovho sú zachovaní, pokiaľ stoja pevne v obrane svojej slobody a viery. Okolo roku 63 – 62 pred Kr.

 A hľa, teraz, stalo sa, že naším ďalším cieľom bolo získať mesto Manti; ale hľa, nebolo možnosti, ako by ich naše malé skupinky mohli vyviesť z mesta. Lebo hľa, pamätali si to, čo sme doposiaľ činili; takže sme ich nemohli z ich pevností vylákať.

 A boli o toľko početnejší než vojsko naše, že sme sa neodvážili ísť a zaútočiť na nich v ich pevnostiach.

 Áno, a bolo nevyhnutné, aby sme mužov svojich zamestnávali pri udržaní oných častí krajiny, ktoré sme znova získali ako vlastníctvo svoje; takže bolo nevyhnutné, aby sme počkali, aby sme mohli získať viac posíl z krajiny Zarahemla, a tiež novú zásobu potravín.

 A stalo sa, že som vtedy poslal vyslanca k správcovi krajiny našej, aby som ho oboznámil so záležitosťami ľudu nášho. A stalo sa, že sme čakali, až obdržíme zásoby a posilu z krajiny Zarahemla.

 Ale hľa, to nám príliš neprospievalo; lebo Lámániti tiež získavali deň za dňom veľkú posilu, a tiež mnohé zásoby; a taká bola naša situácia v tomto období.

 A Lámániti proti nám z času na čas činili výpady, súc rozhodnutí zničiť nás úskokom; a predsa, my sme nemohli tiahnuť proti nim do bitky, pre ich útočiská a ich pevnosti.

 A stalo sa, že sme za týchto ťažkých okolností čakali po dobu mnohých mesiacov, až sme skoro začali hynúť pre nedostatok potravy.

 Ale stalo sa, že sme obdržali jedlo, ktoré bolo chránené vojskom dvoch tisíc mužov, príduc nám na pomoc; a to bola všetka pomoc, ktorej sa nám dostalo, aby sme bránili seba a vlasť svoju pred pádom do rúk nepriateľov svojich, áno, aby sme bojovali s nepriateľom, ktorého bolo nespočetne.

 A teraz, príčinu týchto ťažkostí našich, alebo príčinu toho, prečo nám neposlali viac posily, sme nepoznali; takže sme boli zarmútení, a tiež naplnení strachom, aby snáď na krajinu našu neprišli súdy Božie, vedúce k našej porážke a úplnej skaze.

 10 Takže vyliali sme dušu svoju v modlitbe k Bohu, aby nás posilnil a vyslobodil z rúk nepriateľov našich, áno, a tiež aby nám dal silu, aby sme mohli uhájiť mestá svoje a krajiny svoje, a vlastníctva svoje, na podporu ľudu svojho.

 11 Áno, a stalo sa, že Pán, náš Boh, nás navštívil s uistením, že nás vyslobodí; áno, natoľko, že vniesol pokoj do duší našich a udelil nám veľkú vieru, a spôsobil, že sme dúfali vo vyslobodenie svoje skrze neho.

 12 A my sme nadobudli odvahu so svojou malou posilou, ktorú sme obdržali, a boli sme utvrdení v odhodlaní poraziť nepriateľov svojich a uhájiť krajiny svoje a vlastníctva svoje, a manželky svoje, a deti svoje, a vec slobody svojej.

 13 A tak sme vyšli s celou mocou svojou proti Lámánitom, ktorí boli v meste Manti; a vztýčili sme stany svoje na okraji pustatiny, ktorá bola blízko mesta.

 14 A stalo sa, že napozajtre, že keď Lámániti videli, že sme na hraniciach pustatiny, ktorá je blízko mesta, že okolo nás rozoslali zvedov svojich, aby mohli zistiť počet a silu vojska nášho.

 15 A stalo sa, že keď videli, že čo do počtu silní nie sme, a bojac sa, že ich odrežeme od ich podpory, pokiaľ nepôjdu proti nám do bitky a nezabijú nás, a tiež mysliac si, že nás môžu svojimi početnými zástupmi ľahko zničiť, takže začali činiť prípravy, aby vyšli bojovať proti nám.

 16 A keď sme videli, že činia prípravy, aby vyšli proti nám, hľa, dal som, aby sa Gid s malým počtom mužov skryl v pustatine, a tiež aby sa Teomner a malý počet mužov tiež skryli v pustatine.

 17 Teraz, Gid a mužovia jeho boli napravo a tí druhí naľavo; a keď sa takto skryli, hľa, ja som zostal so zvyškom vojska svojho na tom istom mieste, kde sme po prvýkrát vztýčili stany svoje na dobu, kedy Lámániti vyjdú bojovať.

 18 A stalo sa, že Lámániti vyšli so svojím početným vojskom proti nám. A keď prišli a chystali sa nás napadnúť mečom, dal som, aby sa mužovia moji, tí, ktorí boli so mnou, stiahli do pustatiny.

 19 A stalo sa, že nás Lámániti s veľkou rýchlosťou prenasledovali, lebo si nesmierne priali nás dobehnúť, aby nás mohli zabiť; takže nás nasledovali do pustatiny; a prešli sme stredom medzi Gidom a Teomnerom, takže Lámániti ich neobjavili.

 20 A stalo sa, že keď Lámániti prešli okolo, alebo keď vojsko prešlo okolo, Gid a Teomner sa zdvihli zo svojich tajných miest a odrezali zvedov Lámánitov, aby sa nemohli vrátiť do mesta.

 21 A stalo sa, že keď ich odrezali, bežali do mesta a napadli stráže, ktoré boli zanechané, aby strážili mesto, natoľko, že ich zničili a zmocnili sa mesta.

 22 Teraz, toto bolo učinené, pretože Lámániti dovolili, aby celé ich vojsko, okrem niekoľkých stráží, bolo odvedené do pustatiny.

 23 A stalo sa, že Gid a Teomner týmto spôsobom získali vlastníctvo ich pevností. A stalo sa, potom, čo sme veľa putovali pustatinou, vydali sme sa ku krajine Zarahemla.

 24 A keď Lámániti videli, že pochodujú smerom ku krajine Zarahemla, nesmierne sa zľakli z obavy, že je to plán nastražený na to, aby ich doviedol do záhuby; takže sa začali znova sťahovať do pustatiny, áno, dokonca rovnakou cestou, ktorou prišli.

 25 A hľa, bola noc a oni vztýčili stany svoje, lebo hlavní velitelia Lámánitov sa domnievali, že Nefiti sú svojím pochodom unavení; a domnievajúc sa, že zahnali celé ich vojsko, takže ani nepomysleli na mesto Manti.

 26 Teraz, stalo sa, že keď bola noc, dal som, aby mužovia moji nespali, ale aby pochodovali ďalej inou cestou ku krajine Manti.

 27 A vďaka tomuto nášmu pochodu v noci, hľa, napozajtre sme boli pred Lámánitmi natoľko, že sme do mesta Manti prišli pred nimi.

 28 A tak stalo sa, že týmto úskokom sme sa zmocnili mesta Manti bez prelievania krvi.

 29 A stalo sa, že keď vojská Lámánitov dorazili bližšie k mestu a videli, že sme pripravení stretnúť sa s nimi, boli nesmierne užasnutí a boli zasiahnutí veľkým strachom, natoľko, že utiekli do pustatiny.

 30 Áno, a stalo sa, že vojská Lámánitov utiekli zo všetkých týchto častí krajiny. Ale hľa, odviedli so sebou veľa žien a detí z krajiny.

 31 A oné mestá, ktoré boli dobyté Lámánitmi, sú všetky v tomto období času v našom vlastníctve; a otcovia naši a ženy naše, a deti naše sa vracajú do domovov svojich, všetci okrem tých, ktorých zajali a odviedli Lámániti.

 32 Ale hľa, naše vojská sú malé na to, aby uhájili tak veľký počet miest a tak veľké vlastníctva.

 33 Ale hľa, my dôverujeme v Boha svojho, ktorý nám dal víťazstvo nad týmito krajinami, natoľko, že sme získali oné mestá a oné krajiny, ktoré boli naše vlastné.

 34 Teraz, nepoznáme príčinu toho, prečo nám vláda nedodáva viac posíl; ani tí mužovia, ktorí k nám prišli, nevedia, prečo sme neobdržali väčšiu posilu.

 35 Hľa, my nevieme, ale je možné, že ste neúspešní a stiahli ste sily do onej časti krajiny; ak je tomu tak, neprajeme si reptať.

 36 A ak tomu tak nie je, hľa, obávame sa, že je vo vláde nejaká roztržka, takže nám neposielajú viac mužov na pomoc; lebo my vieme, že sú početnejší než to, čo poslali.

 37 Ale hľa, na tom nezáleží – my veríme, že nás Boh vyslobodí, aj napriek slabosti vojsk našich, áno, a oslobodí nás z rúk nepriateľov našich.

 38 Hľa, je dvadsiaty a deviaty rok, na sklonku jeho, a my vlastníme krajiny svoje; a Lámániti ušli do krajiny Nefi.

 39 A oní synovia ľudu Ammónovho, o ktorých som tak pochvalne hovoril, sú so mnou v meste Manti; a Pán ich podporoval, áno, a ochránil ich pred padnutím mečom, natoľko, že dokonca ani jediná duša nebola zabitá.

 40 Ale hľa, utrpeli mnoho rán; a predsa stoja pevne za tou slobodou, ktorou ich Boh oslobodil; a sú svedomití v tom, aby pamätali na Pána, svojho Boha, deň za dňom; áno, neustále sa snažia zachovávať ustanovenia jeho a súdy jeho, a prikázania jeho; a ich viera v proroctvá o tom, čo príde, je pevná.

 41 A teraz, milovaný brat môj Moroni, kiež ťa Pán, náš Boh, ktorý nás vykúpil a oslobodil, neustále zachováva v prítomnosti svojej; áno, a kiež prejavuje priazeň ľudu tomuto, dokonca tak, aby ste mali úspech pri získavaní vlastníctva všetkého toho, čo nám Lámániti vzali, čo bolo na našu podporu. A teraz hľa, končím list svoj. Ja som Helaman, syn Almov.