Jedno v Kristovi

Ako to už poznamenal prezident Dallin H. Oaks, dnes je Kvetná nedeľa, začiatok Veľkého týždňa, ktorý nám pripomína Pánov víťazný vstup do Jeruzalema, Jeho utrpenie v Getsemanskej záhrade a smrť na kríži o niekoľko dní neskôr, a Jeho slávnostné vzkriesenie na Veľkonočnú nedeľu. Rozhodnime sa, že nikdy nezabudneme na to, čo Kristus vytrpel, aby nás vykúpil.¹ A nikdy nestrácajme tú ohromnú radosť, ktorú opäť cítime na Veľkú noc, keď uvažujeme o Jeho víťazstve nad hrobom a o dare vzkriesenia pre všetkých.

Ježiš sa večer pred utrpením a ukrižovaním, ktoré Ho čakali, zúčastnil na veľkonočnej večeri so Svojimi apoštolmi. Ku koncu tejto Poslednej večere prosil Ježiš Svojho Otca v posvätnej modlitbe, v ktorej sa Mu prihováral týmito slovami: „Otče Svätý; tých [mojich apoštolov], ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.“²

Potom sa Spasiteľ láskavo prihovoril aj za všetkých veriacich:

„Nielen za týchto prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa,

aby všetci jedno boli; ako Ty Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás.“³

To, aby sme boli jedno, je v evanjeliu Ježiša Krista a v Božom jednaní s Jeho deťmi opakovanou témou. V súvislosti s mestom Sion z Enochových čias sa hovorí, že „oni boli jedného srdca a jednej mysle“.⁴ O prvých Svätých v pôvodnej Cirkvi Ježiša Krista Nový zákon píše: „A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša.“⁵

„Hovorím vám: Buďte jedno; a ak nie ste jedno, nie ste moji.“⁶ Jedným z dôvodov, ktoré Pán uviedol, aby vysvetlil, prečo sa prvým Svätým nepodarilo založiť miesto Sion bolo, že neboli „jednotní podľa jednoty vyžadovanej zákonom celestiálneho kráľovstva“.⁷

Ľud, u ktorého Boh prevláda vo všetkých mysliach a srdciach, sa opisuje ako „jedno, deti Kristove a dedičia kráľovstva Božieho“⁸.

Keď sa vzkriesený Spasiteľ zjavil starovekému ľudu z Knihy Mormonovej, s rozhorčením si všimol, že v minulosti sa medzi ľuďmi viedli spory ohľadom krstu a iných záležitostí. Prikázal:

„A nebudú medzi vami žiadne spory, ako boli doteraz; a tiež nebudú medzi vami žiadne spory ohľadom bodov náuky mojej, ako boli doteraz.

Lebo, veru, veru hovorím vám, ten, kto má ducha sváru, nie je odo mňa, ale je od diabla, ktorý je otcom sváru.“⁹

Ako môžeme v našom extrémne rozhádzanom svete dosiahnuť jednotu, najmä v Cirkvi, kde má byť „jeden Pán, jedna viera, jeden krst“?¹⁰ Pavol nám dáva kľúčový bod:

„Veď ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli.

Nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž, ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristovi Ježišovi.“¹¹

Sme príliš rozdielni a niekedy príliš nesúhlasní na to, aby sme sa mohli na akomkoľvek inom základe či pod akýmkoľvek iným menom spojiť v jedno. Iba v Ježišovi Kristovi môžeme byť skutočne jedno.

Jedno v Kristovi sa stávame jeden po druhom a každý z nás začína sám od seba. Sme dvojaké bytosti z mäsa a ducha a niekedy vo svojom vnútri bojujeme. Ako to vyjadril Pavol:

„Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom,

ale vo svojich údoch [tela] vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch.“¹²

Ježiš bol tiež bytosťou z mäsa a ducha. Bol pokúšaný; On má porozumenie; On nám môže pomôcť dosiahnuť vnútornú jednotu.¹³ Preto sa, čerpajúc z Kristovho svetla a milosti, usilujeme dať svojmu duchu a Duchu Svätému nadvládu nad tým, čo je fyzické. A keď sa nám to nepodarí, Kristus nám prostredníctvom uzmierenia dáva dar pokánia a možnosť skúsiť to znova.

Ak sa každý z nás jednotlivo „oblečie v Krista“, potom môžeme dúfať, že sa spoločne staneme jedno, tak ako to povedal Pavol, „tel[o] Kristov[o]“.¹⁴ „Obliecť sa v Krista“ určite zahŕňa aj to, že sa Jeho „veľké a prvé prikázanie“¹⁵ stane naším veľkým a prvým záväzkom, a ak milujeme Boha, budeme zachovávať Jeho prikázania.¹⁵

Jednota s našimi bratmi a sestrami v tele Kristovom rastie, keď dbáme na druhé prikázanie neoddeliteľne spojené s prvým – milovať blížneho ako seba samého.¹⁷ A predpokladám, že by sme medzi sebou dosiahli ešte dokonalejšiu jednotu, keby sme nasledovali Spasiteľove vyššie a svätejšie vyjadrenie tohto druhého prikázania – milovať sa vzájomne, ako nás On miloval.¹⁸ To je v skratke „každý človek usilujúci o blaho blížneho svojho a činiaci všetky veci s okom upreným na slávu Božiu“¹⁹.

Prezident Marion G. Romney, bývalý radca v Prvom predsedníctve, pri vysvetľovaní, ako sa dosahuje trvalý pokoj a jednota, povedal:

„Ak jedna osoba podľahne satanovi, je naplnená skutkami tela a zápasí vo svojom vnútri. Ak podľahnú dvaja, obaja zápasia vo svojom vnútri a majú medzi sebou spory. Ak podľahnú mnohí, spoločnosť [žne] úrodu veľkého stresu a sváru. Ak tomu podľahnú vládcovia krajín, nastane celosvetový svár.“

Prezident Romney pokračoval: „Tak ako majú skutky tela všeobecnú platnosť, tak je to aj s evanjeliom pokoja. Ak človek žije podľa neho, má v sebe pokoj. Ak podľa neho žijú dvaja ľudia, majú pokoj v sebe aj medzi sebou. Ak podľa neho žijú občania, ich národ má v sebe pokoj. Ak bude dostatočne veľa národov, ktoré sa tešia ovociu Ducha, ovládať svetové záležitosti, potom, a iba potom, prestanú dunieť vojnové bubny a zvesia sa vojnové zástavy. …“ (Pozri Alfred Lord Tennyson, „Locksley Hall“, The Complete Poetical Works of Tennyson, upravené W. J. Rolfom, Boston: Houghton–Mifflin Co., 1898, str. 93, riadky 27 – 28.)“²⁰

Keď sa „oblečieme v Krista“, umožníme, aby sa rozdiely, nezhody a spory vyriešili alebo odložili. Pomerne dramatický príklad prekonania rozdielov sa nachádza v dejinách našej Cirkvi. Starší Brigham Henry Roberts (všeobecne známy ako B. H. Roberts), ktorý sa narodil v Anglicku v roku 1857, slúžil ako člen prvej rady sedemdesiatnikov. Dnes ju označujeme ako predsedníctvo sedemdesiatnikov. Starší Roberts bol schopným a neúnavným obhajcom znovuzriadeného evanjelia a Cirkvi v období, ktoré bolo pre Cirkev jedným z tých najťažších.

V roku 1895 však službu staršieho Robertsa v Cirkvi ohrozil svár. B. H. Robertsa vymenovali za delegáta na zjazde, ktorý vypracoval návrh ústavy pri vzniku štátu Utah. Potom sa rozhodol kandidovať do kongresu Spojených štátov, ale neoznámil to Prvému predsedníctvu, ani ho nepožiadal o povolenie. Prezident Joseph F. Smith, radca v Prvom predsedníctve, B. H. Robertsa za toto zlyhanie na všeobecnom kňazskom zhromaždení pokarhal. Starší Roberts prehral voľby a cítil, že jeho porážka bola z veľkej časti spôsobená výrokmi prezidenta Smitha. V niektorých politických prejavoch a rozhovoroch bol kritický voči vedúcim Cirkvi. Odstúpil z aktívnej cirkevnej služby. Na dlhom stretnutí s členmi Prvého predsedníctva a Rady Dvanástich v chráme v Salt Lake sa B. H. Roberts naďalej nástojčivo obhajoval. Neskôr „dal prezident [Wilford] Woodruff [staršiemu Robertsovi] tri týždne na to, aby svoj postoj prehodnotil. Ak by aj naďalej nečinil pokánie, uvoľnili by ho zo sedemdesiatnikov.²¹

Počas následného súkromného stretnutia s apoštolmi Heberom J. Grantom a Francisom Lymanom bol B. H. Roberts spočiatku neústupný, ale láska a Duch Svätý nakoniec zvíťazili. Do očí sa mu tisli slzy. Obaja apoštoli zareagovali na niektoré zdanlivé krivdy a urážky, ktoré B. H. Robertsa trápili a rozlúčili sa s úprimnou prosbou o zmierenie. Nasledujúce ráno po dlhých modlitbách poslal starší Roberts staršiemu Grantovi a Lymanovi odkaz, že je pripravený znovu sa spojiť so svojimi bratmi.²²

Keď sa neskôr stretol s Prvým predsedníctvom, starší Roberts povedal: „Išiel som k Pánovi a prostredníctvom Jeho Ducha som dostal svetlo a poučenie, aby som sa podriadil Božej právomoci.“²³ B. H. Roberts bol motivovaný svojou láskou k Bohu a zostal verným a schopným vedúcim v Cirkvi až do konca svojho života.²⁴

Na tomto príklade tiež vidíme, že jednota neznamená len súhlas s tým, aby si každý robil veci po svojom alebo išiel svojou vlastnou cestou. Nemôžeme byť jedno, ak všetci nenasmerujeme svoje úsilie na spoločný cieľ. Slovami B. H. Robertsa to znamená podriadiť sa Božej právomoci. Všetci sme rôzne údy tela Kristovho, plníme rôzne funkcie v rôznom čase – sme uchom, očami, hlavou, rukou, nohami – avšak všetci sme jedným telom.²⁶ Preto je naším cieľom, „aby nebol v tele rozkol, ale aby údy navzájom rovnako sa starali o seba“.²⁶

Jednota si nevyžaduje, že budeme rovnakí, ale vyžaduje si harmóniu. Môžeme mať srdcia spojené v láske, byť jedno vo viere a náuke, a pritom fandiť rozdielnym tímom, nezhodnúť sa v rôznych politických otázkach, diskutovať o cieľoch a o správnom spôsobe, ako ich dosiahnuť a o mnohých ďalších veciach. Ale nikdy by sme nemali nesúhlasiť alebo na niečom trvať s hnevom alebo s pohŕdaním voči druhým. Spasiteľ povedal:

„Lebo veru, veru hovorím vám, ten, kto má ducha sváru, nie je odo mňa, ale je od diabla, ktorý je otcom sváru a podnecuje srdcia ľudí, aby sa navzájom hnevlivo svárili.

Hľa, náukou mojou nie je podnecovať k hnevu srdcia ľudské, jedného proti druhému; ale náukou mojou je to, že takéto veci majú skončiť.“²⁷

Pred rokom nás týmito slovami prosil prezident Russell M. Nelson: „Národy, konanie druhých a dokonca ani konanie členov vlastnej rodiny nemôže mať nikto z nás pod kontrolou. Môžeme mať však pod kontrolou seba samých. Drahí bratia a sestry, dnes vás vyzývam, aby ste ukončili konflikty, ktoré zúria vo vašom srdci, vašom dome a vašom živote. Pochovajte všetky sklony ubližovať druhým – či už ide o podráždenosť, ostrý jazyk alebo nejaké rozhorčenie voči niekomu, kto vám ublížil. Spasiteľ nám prikázal nastaviť druhé líce [pozri 3. Nefi 12:39], milovať svojich nepriateľov a modliť sa za tých, ktorí nás potupujú [pozri 3. Nefi 12:44].“²⁸

Opakujem, že len vďaka našej osobnej vernosti a láske k Ježišovi Kristovi a pomocou nich môžeme dúfať, že budeme jedno – jedno vo vnútri, jedno doma, jedno v Cirkvi, potom jedno v Sione, a predovšetkým jedno s Otcom, Synom a s Duchom Svätým.

Vraciam sa k udalostiam Veľkého týždňa a k tomu najvyššiemu víťazstvu nášho Vykupiteľa. Vzkriesenie Ježiša Krista svedčí o Jeho božskosti a o tom, že On prekonal všetky veci. Jeho vzkriesenie svedčí, že ak sme s Ním spojení zmluvou, aj my môžeme prekonať všetky veci a byť jedno. Jeho vzkriesenie svedčí, že vďaka Nemu je nesmrteľnosť a život večnou skutočnosťou.

Toto ráno svedčím o Jeho doslovnom vzkriesení a všetkom, čo z neho vyplýva. V mene Ježiša Krista, amen.