Stáť na svätých miestach

Moji drahí bratia a sestry, dnes ráno sme počuli nádherné posolstvá a ja vyjadrujem uznanie všetkým, ktorí sa zapojili. Obzvlášť sme vďační tomu, že tu dnes znova máme Staršieho Roberta D. Halesa a že sa cíti lepšie. Máme ťa radi, Bob.

Keď som premýšľal, o čom by som dnes ráno s vami hovoril, pocítili som nabádanie, že by som sa mal podeliť o niektoré myšlienky a pocity, ktoré sú podľa mňa relevantné a aktuálne. Modlím sa, aby som bol pri svojom príhovore vedený duchom.

Žijem na tejto zemi už 84 rokov. Aby som vám poskytol určitú predstavu, narodil som sa v tom istom roku, kedy Charles Lindber uskutočnil prvý let bez medzipristátia z New Yorku do Paríža v jednom motorovom a jednomiestnom jednoplošníku. Od tej doby sa toho za oných 84 rokov veľa zmenilo. Je to už dávno, kedy človek doletel na mesiac a späť. V skutočnosti sa včerajšie vedecko-fantastické predstavy stávajú dnešnou realitou. A táto realita sa vďaka technológiám dnešnej doby mení tak rýchlo, že s ňou len ťažko dokážeme držať krok – pokiaľ to vôbec dokážeme. Pre tých z nás, ktorí si pamätáme telefóny s vytáčacím číselníkom alebo písacie stroje, sú dnešné technológie skutočne úžasné.

Veľmi rýchlo sa mení aj morálny kompas spoločnosti. Správanie sa, ktoré bolo kedysi považované za nevhodné a nemorálne dnes ľudia nielen tolerujú, ale mnohí ho tiež vnímajú ako prijateľné.

Nedávno som čítal vo Wall Street Jurnal článok od britského hlavného rabína Jonathana Sacksa. Okrem iného povedal: „Prakticky v každej západnej spoločnosti došlo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia k morálnej revolúcii, k opusteniu všetkých tradičných etických noriem zdržanlivosti a sebadisciplíny. To jediné, čo potrebujeme, ako spievali Beatles, je láska. Židovsko-kresťanský mravný kódex bol hodený cez palubu. Jeho miesto zaujala [veta]: [Rob] to, čo ti najviac vyhovuje. Desať prikázaní bolo prepísaných na desať kreatívnych odporučení.“

A rabín Sacks pokračuje v lamentovaní:

„Svoj morálny kapitál utrácame s rovnakou bezohľadnou intenzitou, s akou utrácame kapitál finančný. …

Existujú rozsiahle časti [sveta], kde je náboženstvo vecou minulosti a v ktorých neexistuje žiaden protihlas ku kultúre založenej na postoji nakupuj, utrácaj, nos to, vychvaľuj sa tým, pretože ty za to stojíš. Je nám podsúvané, že morálka je passé, svedomie je pre slabochov a tým jediným základným prikázaním je: ,Nebudeš odhalený‘.“¹

Bratia a sestry, toto, nanešťastie, z väčšej časti popisuje svet okolo nás. Zalamujeme zúfalo rukami a hovoríme si ako v takom svete vôbec prežijeme? Nie. V skutočnosti my máme v živote evanjelium Ježiša Krista a vieme, že morálka nie je passé, že svedomie máme preto, aby nás viedlo a že sme zodpovední za svoje skutky.

Napriek tomu, že svet sa mení, Božie zákony zostávajú rovnaké. Tie sa nezmenili a ani sa nezmenia. Desať prikázaní nie je ničím iným – sú to prikázania. Nie sú to len odporučenia. Sú v každom ohľade tak nevyhnutné dnes ako boli v dobe, kedy ich Boh dal deťom Izraela. Pokiaľ len budeme poslúchať, započujeme ozvenu Božieho hlasu, ako k nám hovorí tu a teraz.

„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!

Neurobíš si vyrezávanú modlu …

Nebudeš brať meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo …

Pamätaj na deň sviatočného odpočinku a sväť ho! …

Cti otca svojho i matku svoju …

Nezabiješ!

Nescudzoložíš!

Nepokradneš!

Nevyslovíš krivé svedectvo …

Nepožiadaš…“²

Náš kódex správania sa je záväzný; nemožno ho meniť. Nachádza sa nielen v desatore, ale tiež v Kázaní na hore, kde nám ho dal Spasiteľ, keď kráčal po zemi. Je obsiahnutý v Jeho učeniach. Je obsiahnutý v slovách novodobého zjavenia.

Náš Otec v Nebi je rovnaký včera, dnes a naveky. Prorok Mormon nám hovorí, že Boh je nepremenlivý od celej večnosti po celú večnosť.³ V tomto svete, kde sa skoro všetko zdá byť premenlivé, je Jeho nemennosť niečím, na čo sa môžeme spoľahnúť; je kotvou, ktorej sa môžeme pevne držať, aby sme boli v bezpečí a neboli stiahnutí do neznámych vôd.

Občas môžete mať pocit, že ľudia zo sveta si užívajú omnoho viac zábavy než vy. Niektorí z vás možno cítite, že vás kódex správania, ktorého sa v Cirkvi pridržiavame, obmedzuje. Bratia a sestry, ja však prehlasujem, že neexistuje nič, čo nám môže priniesť viac radosti do života či viac pokoja do duše, než Duch, ktorého môžeme obdržať vtedy, keď nasledujeme Spasiteľa a dodržiavame prikázania. Tento Duch nemôže byť prítomný pri takých činnostiach, na ktorých sa zúčastňuje veľká časť sveta. Apoštol Pavol prehlásil túto pravdu: „Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať.“⁴ Výraz prirodzený človek sa môže týkať každého z nás, pokiaľ dovolíme, aby sme ním boli.

Vo svete, ktorý sa toľko odchýlil od toho, čo je duchovné musíme byť veľmi obozretní. Je úplne nevyhnutné, aby sme zavrhovali čokoľvek, čo nie je v súlade s našimi normami a aby sme sa pritom odmietali vzdať toho, po čom túžime najviac – po večnom živote v kráľovstve Božom. Búrky z času na čas udrú na naše dvere, lebo ony sú nevyhnutnou súčasťou nášho života v smrteľnosti. Pokiaľ však bude evanjelium základom nášho života a v srdciach budeme mať lásku k Spasiteľovi, budeme oveľa lepšie vybavení na to, aby sme sa im ubránili. Prorok Izaiáš povedal: „Pokoj bude dielom spravodlivosti a výsledkom spravodlivosti bude pokoj a bezpečnosť naveky.“⁵

Aby sme mohli byť vo svete, ale neboli zo sveta je nevyhnutné, aby sme komunikovali so svojím Nebeským Otcom skrze modlitbu. On chce, aby sme tak činili; On na naše modlitby odpovie. Spasiteľ nás v 3. Nefim 18. kapitole nabáda bdieť a modliť sa vždy, aby sme nevošli do pokušenia; lebo Satan si praje, aby nás mal. …

Takže sa musíme vždy modliť k Otcovi v Jeho mene;

A o čokoľvek, čo je správne, budeme prosiť Otca v Jeho mene veriac, že obdržíme, hľa, bude nám dané.⁶

Obdržal som svedectvo o moci modlitby, keď som mal 12 rokov. Tvrdo som pracoval, aby som zarobil nejaké drobné a dokázal som si našetriť päť dolárov. Bolo to počas Veľkej hospodárskej krízy, kedy päť dolárov bolo veľa peňazí, zvlášť pre dvanásťročného chlapca. Všetky mince, ktorých celková hodnota bola päť dolárov som dal otcovi a on mi dal späť päťdolárovú bankovku. Viem, že som si za týchto päť dolárov plánoval kúpiť niečo konkrétne, ale po všetkých tých rokoch si už nepamätám, čo to bolo. Spomínam si len, aké dôležité pre mňa tie peniaze boli.

V tej dobe sme doma nemali práčku, a tak mama posielala bielizeň, ktorú bolo treba vyprať, každý týždeň do práčovne. Po niekoľkých dňoch sme dostali naspäť „dávku mokrej bielizne“, ako sme tomu hovorili, a moja mama ju zavesila na šnúru za domom, aby uschla.

Svoju päťdolárovú bankovku som si zastrčil do vrecka riflí. A ako asi tušíte, moje rifle išli do práčovne aj s onou bankovkou vo vrecku. Keď som si uvedomil, čo sa stalo, bol som zdesený. Vedel som, že pracovníčky práčovne pred praním prezerali bielizeň. Vedel som, že pokiaľ by moju bankovku neobjavili pri tejto kontrole, že peniaze pri praní z vrecka takmer určite vypadnú a nájde ich pracovník práčovne, ktorý nebude mať ani tušenia, komu ich má vrátiť, aj keby to chcel urobiť. Šanca, že svojich päť dolárov dostanem späť bola veľmi malá, čo mi potvrdila aj mama, keď som jej povedal, že som si nechal peniaze vo vrecku.

Tie peniaze som chcel; tie peniaze som potreboval; veľmi tvrdo som pracoval, aby som si ich zarobil. Uvedomil som si, že v tej chvíli môžem urobiť len jedno. V tejto krajnej situácii som sa obrátil na svojho Otca v Nebi a úpenlivo som Ho prosil, aby mi peniaze vo vrecku nejako ochránil do doby, kedy dostaneme mokrú bielizeň späť.

Po dvoch veľmi dlhých dňoch, keď som vedel, že sa blíži chvíľa, kedy privezú späť našu bielizeň, som sedel pri okne a čakal. Keď dodávka zastavila pri chodníku, rozbúšilo sa mi srdce. Akonáhle bola mokrá bielizeň doma, schmatol som svoje rifle a bežal som do svojej izby. Trasúcimi sa rukami som siahol do vrecka. Pretože som hneď na žiadne peniaze nenatrafil, myslel som si, že je všetko stratené. Ale potom moje prsty nahmatali mokrú päťdolárovú bankovku. Keď som ju vytiahol z vrecka, zaplavil ma pocit úľavy. Predniesol som vrúcnu modlitbu vďačnosti svojmu Otcovi v Nebi, pretože som vedel, že moju modlitbu zodpovedal.

Od tej doby mi bolo dopriatych veľa zodpovedaných modlitieb. Neuplynie ani deň, aby som neprehovoril so svojím Otcom v Nebi skrze modlitbu. Je to vzťah, ktorý si veľmi vážim, vzťah, bez ktorého by som bol doslova stratený. Pokiaľ teraz taký vzťah so svojím Otcom v Nebi nemáte, naliehavo vás žiadam, aby ste na tom pracovali. A ak tak učiníte, budete oprávnení získavať od Neho inšpiráciu a vedenie pre život, čo je pre každého z nás nevyhnutné, ak máme duchovne prežiť svoj krátky pobyt tu na zemi. Táto inšpirácia a vedenie sú darmi, ktoré nám Boh ochotne poskytuje, pokiaľ Ho o to požiadame. Sú vzácnym pokladom!

Vždy, keď ku mne Nebeský Otec hovorí prostredníctvom inšpirácie, pociťujem pokoru a vďačnosť. Naučil som sa ju rozpoznávať, dôverovať jej a nasledovať. Opakovane sa stávam príjemcom takejto inšpirácie. Jeden pomerne dramatický zážitok som mal v auguste roku 1987 počas zasvätenia chrámu vo Frankfurte v Nemecku. Prezident Ezra Taft Benson s nami strávil jeden či dva prvé dni zasvätenia, ale potom sa vrátil domov, a tak som dostal ja príležitosť viesť zostávajúce zasadania.

V sobotu sa konalo zasadanie pre našich holandských členov, ktorí boli súčasťou Frankfrutského chrámového okrsku. Veľmi dobre som sa poznal s jedným z našich vynikajúcich vedúcich z Holandska, bratom Petrom Mourikom. Tesne pred zasadaním som mal jasný pocit, že mám brata Mourika vyzvať, aby počas zasadania vystúpil a prehovoril k svojim holandským členom a aby bol naviac prvým rečníkom. Oného rána som ho v chráme nevidel, a tak som poslal odkaz Staršiemu Carlosovi E. Asayovi, nášmu prezidentovi územia s otázkou, či je Peter Mourik prítomný na zasadaní. Tesne predtým, než som sa postavil, aby som zasadanie začal, som obdržal od Staršieho Asaya odpoveď, že brat Mourik v skutočnosti prítomný nie je, pretože je práve zaneprázdnený niekde inde a že má v úmysle zúčastniť sa niektorého zo zasväcujúcich zasadaní v nasledujúci deň spolu s členmi z vojenských kolov.

Keď som sa postavil k rečníckemu pultu, aby som privítal prítomných a oboznámil ich s programom, znova som obdržal nepochybnú inšpiráciu, že mám ako prvého rečníka uviesť Petra Mourika. To odporovalo všetkým mojim inštinktom, lebo som sa práve od Staršieho Asaya dozvedel, že brat Mourik určite v chráme nie je. S dôverou v onú inšpiráciu som však oznámil vystúpenie speváckeho zboru, modlitbu, a potom som uviedol, že naším prvým rečníkom bude brat Peter Mourik.

Keď som sa vrátil na miesto, pozrel som sa na Staršieho Asaya a na jeho tvári som uvidel výraz zdesenia. Neskôr mi povedal, že keď počul, ako som oznámil, že prvým rečníkom bude brat Mourik, nemohol veriť vlastným ušiam. Povedal, že vedel, že som dostal jeho odkaz a že som si ho prečítal, a tak nemohol pochopiť, prečo som teda oznámil Petra Mourika ako rečníka, aj keď som vedel, že nikde v chráme nie je.

Počas tej doby, kedy sa toto všetko odohrávalo bol Peter Mourik na schôdzi v územnej kancelárii na Porthstrasse. Počas tejto schôdze sa náhle obrátil na Staršieho Thomasa A. Hawkesa ml., ktorý bol vtedy oblastným reprezentantom, a opýtal sa ho: „Ako rýchlo ma môžete doviezť do chrámu?“

Starší Hawkes, o ktorom sa vedelo, že svojím malým športovým autom jazdí rád rýchlo, odvetil: „Môžeme tam byť o 10 minút! Prečo ale potrebujete ísť do chrámu?“

Brat Mourik priznal, že nevie, prečo musí ísť do chrámu, ale že vie, že sa tam jednoducho musí dostať. A tak sa obaja ihneď vydali na cestu do chrámu.

Počas úžasného hudobného vystúpenia zboru som sa pozeral po miestnosti a myslel som si, že každú chvíľu uvidím Petra Mourika. Ale nestalo sa. Bolo však zvláštne, že som vôbec necítil paniku. Cítil som pokojné a nepopierateľné uistenie, že všetko bude v poriadku.

Brat Mourik vstúpil hlavným vchodom do chrámu práve vo chvíli, kedy končila úvodná modlitba a stále nevedel, prečo tam prišiel. Zatiaľ čo sa ponáhľal chodbou, uvidel ma na obrazovke a počul, ako hovorím: „Teraz si vypočujeme brata Petra Mourika.“

K úžasu Staršieho Asaya, Peter Mourik v tú chvíľu vstúpil do miestnosti a zaujal svoje miesto na pódiu.

Po skončení zasadania som s bratom Mourikom hovoril o tom, čo sa dialo predtým, ako mal možnosť prehovoriť. Premýšľal som o onej inšpirácii, ktorú som oného dňa obdržal nielen ja, ale tiež Peter Mourik. Tento nezabudnuteľný zážitok sa pre mňa stal nepopierateľným svedectvom o tom, aké dôležité je byť hodný obdržať takúto inšpiráciu, a potom, keď sa dostaví, dôverovať jej a nasledovať ju, keď príde. Bez akýchkoľvek pochybností viem, že Pán zamýšľal, aby všetci tí, ktorí boli prítomní oného dňa na zasvätení chrámu vo Frankfurte, počuli mocné a dojemné svedectvo Jeho služobníka, brata Petra Mourika.

Milovaní bratia a sestry, komunikácia s naším Otcom v Nebi – vrátane našich modlitieb k Nemu a Jeho inšpirácie pre nás – je nevyhnutná, aby sme mohli prejsť búrkami a skúškami života. Pán nás vyzýva: Priblížte sa mi, a ja sa priblížim vám; hľadajte ma usilovne a nájdete ma.⁷ Keď tak učiníme, budeme v živote cítiť Jeho Ducha, ktorý nám bude dodávať túžbu a odvahu stáť neochvejne a pevne v spravodlivosti stáť … na svätých miestach a nepohnúť sa.⁸

Zatiaľ čo okolo nás dujú vetry zmien a morálny základ spoločnosti sa nám ďalej rozpadá pred očami, kiež pamätáme na Pánove cenné zasľúbenie určené tým, ktorí Mu dôverujú. „Neboj sa, lebo ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj! Posilním ťa a pomôžem ti, i podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“⁹

Aký to prísľub! Kiež obdržíme takéto požehnanie, o to sa úprimne modlím v mene nášho Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista, amen.