Naša zodpovednosť zachraňovať

Pred nejakým časom som obdržal list napísaný mužom, ktorý zblúdil z Cirkvi. Je to typický príklad až príliš mnohých našich členov. Po tom, ako opísal ako sa stal neaktívnym, napísal:

„Mal som tak veľa a teraz mám tak málo. Som nešťastný a cítim sa ako keby som vo všetkom zlyhával. Evanjelium nikdy neopustilo moje srdce, aj keď síce opustilo môj život. Žiadam vás o vaše modlitby.

Prosím, nezabudnite na tých z nás, ktorí sú tu vonku – stratení Svätí neskorších dní. Viem, kde je Cirkev, ale niekedy si myslím, že potrebujem niekoho ďalšieho, aby mi ukázal cestu, povzbudil ma, odstránil môj strach a podelil sa so mnou o svedectvo.“

Zatiaľ čo som čítal tento list, moje myšlienky sa obrátili k návšteve, ktorú som uskutočnil v jednej z úžasných galérií umenia na svete – slávne Múzeum Victorie a Alberta v Londýne v Anglicku. Tam, nádherne zarámované, je umelecké dielo namaľované v roku 1831 Josephom Mallordom Williamom Turnerom. Táto maľba zobrazuje ťažké čierne mraky a divokosť rozbúreného mora, ktoré je predzvesťou nebezpečenstva a smrti. Svetlo z uviaznutého plavidla svieti z diaľky. V popredí, vysoko vyhodený prichádzajúcimi vlnami spenenej vody, je veľký záchranný čln. Muži mocne zaberajú veslami, keď sa záchranný čln vrhá do búrky. Na brehu stojí žena a dve deti, mokrí od dažďa a ošľahaní vetrom. Úzkostlivo hľadia smerom k moru. Vo svojej mysli som skrátil názov tejto maľby. Pre mňa sa nazývala Na pomoc.¹

Uprostred búrok života číha nebezpečenstvo. Muži a ženy, chlapci i dievčatá nachádzajú samých seba uviaznutých a čeliacich zničeniu. Kto bude viesť záchranné člny, zanechajúc za sebou pohodlie domova a rodiny, a pôjde na pomoc?

Naša úloha nie je neprekonateľná. Sme v Pánovej záležitosti; máme oprávnenie na Jeho pomoc.

Počas Svojej služby zavolal Majster na rybárov v Galilei, aby opustili svoje siete a nasledovali Ho, a vyhlásil: „Urobím vás rybármi ľudí.“² Kiež sa pripojíme k vojskám rybárov mužov a žien, aby sme mohli poskytnúť akúkoľvek pomoc, akú môžeme.

Je našou povinnosťou, aby sme poskytli pomoc tým, ktorí opustili bezpečie aktívnosti, aby takí mohli byť privedení k stolu Pána, aby hodovali na Jeho slove, aby si užívali spoločenstvo Jeho Ducha a aby už viac neboli „cudzinci ani prišelci; ale [ste] spoluobčania svätých a domáci Boží“³.

Zistil som, že dva základné dôvody z veľkej časti zodpovedajú za aktivitu a zmeny postoja, zvykov a činov. Po prvé, jednotlivci prichádzajú späť, pretože im niekto ukázal ich večné možnosti a pomohol im rozhodnúť sa, že ich dosiahnu. Menej aktívni sa nemôžu ďalej uspokojiť s priemernosťou, keď už raz vidia, že dokonalosť je im na dosah.

Po druhé, iní prichádzajú späť, pretože milovaní alebo „spoluobčania svätých“ nasledovali napomenutie Spasiteľa, milovali svojich blížnych ako samých seba,⁴ a pomohli druhým naplniť ich sny a uskutočniť ich ambície.

Katalyzátorom v tomto procese bola a bude zásada lásky.

Vo veľmi reálnom zmysle sú tie osoby zblúdené v búrkou zmietanom mori na Turnerovej maľbe ako mnohí menej aktívni členovia, ktorí čakajú na záchranu tých, ktorí vedú záchranné člny. Ich srdcia túžia po pomoci. Matky a otcovia sa modlia za svojich synov a dcéry. Manželky prosia nebesia, aby sa ich manželom mohlo pomôcť. Niekedy sa deti modlia za svojich rodičov.

Je mojou modlitbou, aby sme mohli mať túžbu zachraňovať menej aktívnych a priviesť ich späť k radosti z evanjelia Ježiša Krista, aby sa mohli podieľať s nami na všetkom, čo plné spoločenstvo ponúka.

Kiež poskytneme záchranu strateným, ktorí nás obklopujú: starší ľudia, ovdovelí, chorí, postihnutí, menej aktívni a tí, ktorí nedodržiavajú prikázania. Kiež k nim načiahneme ruku, ktorá pomáha a srdce, ktoré pozná súcit. Keď tak budeme robiť, prinesieme radosť do sŕdc a zažijeme bohaté zadosťučinenie, ktoré k nám prichádza, keď pomáhame inému na ceste k večnému životu.