Na ceste povinnosti svojej

V roku 1947 uplynulo 100 rokov od príchodu prvých Svätých neskorších dní do údolia Salt Lake. V tom roku sa konalo mnoho pamätných osláv a zaznelo nespočetné množstvo prejavov vďaky za oddaných učeníkov Ježiša Krista, ktorí vyšliapali chodníky, stavali domy, sadili úrodu na neúrodnej púšti a osídľovali oblasti.

Prezident J.Reuben Clark, prvý radca v Prvom predsedníctve, vzdal týmto verným pionierom na generálnej konferencii v októbri 1947 tú najpamätnejšiu a najdojemnejšiu poctu.

Prezident Clark vo svojom posolstve krátko vyzdvihol známych vedúcich, ktorí viedli odchod na západ, ako napríklad Brighama Younga, Hebera C. Kimballa, Wilforda Woodruffa, Parleyho P. Pratta a mnohých ďalších. Jeho hlavným cieľom však nebolo vymenovať úspechy týchto pozoruhodných jednotlivcov. Skôr sa vo svojich poznámkach zameral na statočné duše, ktorých mená nie sú známe ani oficiálne zaznamenané v dejinách Cirkvi. Poučný názov jeho posolstva znie: „Tí z posledného voza“.¹

Prezident Clark veľmi podrobne opísal vlastnosti a výzvy, ktorým čelili putujúci, ktorí sa viezli v poslednom krytom voze v každej z dlhých vozových kolón, ktoré prechádzali pláňami. Chválil týchto anonymných a neoslavovaných hrdinov, ktorí sa deň čo deň, týždeň čo týždeň a mesiac čo mesiac dusili prachom rozvíreným všetkými vozmi, ktoré sa hnali pred nimi – a ktorí prekonávali neúprosné prekážky, s ktorými sa po ceste borili.

Prezident Clark vyhlásil: „Tí z posledného voza sa tlačili dopredu, unavení a vyčerpaní, s ubolenými nohami, niekedy takmer skľúčení, nesení svojou vierou v to, že ich Boh miluje, že znovuzriadené evanjelium je pravdivé a že Pán vedie a usmerňuje bratov pred nimi.“²

Svoje posolstvo zakončil touto pútavou pochvalou: „Týmto pokorným dušiam, veľkým vo viere, veľkým v práci, veľkým v spravodlivom živote, veľkým vo formovaní nášho neoceniteľného dedičstva, pokorne vzdávam svoju lásku, svoju úctu, svoju úctivú poklonu.“³

V roku 1990 prezident Howard W. Hunter, vtedajší prezident Kvóra dvanástich apoštolov, predniesol posolstvo o nenahraditeľnom prínose nespočetného množstva členov Cirkvi, ktorí usilovne a verne slúžia a ktorým sa nedostáva žiadneho verejného uznania či ocenenia alebo sa im ho dostáva len málo.

Prezident Hunter vysvetlil:

„[O mladom a statočnom kapitánovi Moronim] bolo povedané:

,Keby všetci ľudia boli bývali, teraz boli a vždy by mohli byť ako Moroni, hľa, samotné moci pekelné by boli naveky otrasené; áno, diabol by nikdy nemal moc nad srdcami detí ľudských‘ (Alma 48:17).

Aký to kompliment tomuto známemu a mocnému mužovi. … O dva verše ďalej je výrok o Helamanovi a o jeho bratoch, ktorí zohrali menej viditeľnú úlohu ako Moroni, ktorý znie:

,Teraz hľa, Helaman a bratia jeho neboli ľudu o nič menej užitoční ako Moroni‘ (Alma 48:19).“

Prezident Hunter pokračoval: „Inými slovami, hoci Helaman nebol taký nápadný alebo viditeľný ako Moroni, bol rovnako užitočný; to znamená, že bol rovnako nápomocný či osožný ako Moroni.“⁴

Prezident Hunter nám potom všetkým poradil, aby sme neboli o nič menej užitoční. Povedal: „Ak máte pocit, že mnohé z toho, čo robíte v tomto roku alebo čo budete robiť v nasledujúcich rokoch, vás veľmi nepreslávi, zachovajte pokoj. Väčšina tých najlepších ľudí, ktorí kedy žili, tiež nebola veľmi slávna. Slúžte a rasťte verne a v tichosti.“⁵

Som vďačný za milióny členov Cirkvi, ktorí dnes prichádzajú k Spasiteľovi⁶ a tlačia sa vpred po ceste zmluvy v posledných vozoch našich súčasných kolón s vozmi – a ktorí naozaj nie sú o nič menej užitoční. Vaša silná viera v Nebeského Otca a Pána Ježiša Krista a váš neokázalý, zasvätený život ma inšpirujú k tomu, aby som bol lepším človekom a učeníkom.

Mám vás rád. Obdivujem vás. Ďakujem vám. A chválim vás.

Moje pocity k vám najlepšie vystihuje výrok Samuela Lámánitu v Knihe Mormonovej:

„[Hľa,] väčšia časť z nich je na ceste povinnosti svojej a kráčajú pred Bohom v obozretnosti, a snažia sa zachovávať prikázania jeho a ustanovenia jeho. …

Áno, hovorím vám, že väčšia časť z nich toto činí a s neúnavnou usilovnosťou sa usilujú o to, aby mohli priviesť zvyšok bratov svojich k poznaniu pravdy.“⁷

Verím tomu, že spojenie „na ceste povinnosti svojej“ opisuje vnímavých bratov a sestry, ktorí hľadajú ľudí, ktorí sedia sami na zhromaždení a na rôznych iných miestach a prisadnú si k nim. Sústavne sa snažia utešovať tých, ktorí útechu potrebujú⁸, a to bez toho, aby očakávali uznanie alebo pochvalu.

Spojenie „na ceste povinnosti svojej“ opisuje tých manželov, manželky a deti, ktorí podporujú svojho spoločníka, rodiča či dieťa vo vedúcom postavení v Pánovej znovuzriadenej Cirkvi. Ich stály, tichý a zvyčajne neuznaný podporný vplyv umožňuje požehnanie mnohých jednotlivcov a rodín spôsobom, ktorý bude plne známy až vo večnosti.

Spojenie „na ceste povinnosti svojej“ opisuje tých jednotlivcov, ktorí sa odvrátili od Boha, s pokorou sa obrátili opäť k Nemu⁹, činili pokánie zo svojich hriechov a usilujú sa o očisťujúcu a uzdravujúcu moc Spasiteľovho uzmierenia. Príchod ku Kristovi¹⁰ prostredníctvom návratu na cestu zmluvy z hriešnych obchádzok na „zakázané cesty“¹¹ je duchovne nevyhnutný a spravodlivo náročný. Keď sa tlačia vpred s vierou a nie sú unavení konaním dobra, kladú základ veľkého diela vo svojom živote¹², „vo všetkých pokoleniach a po večnosť“.¹³

Spojenie „na ceste povinnosti svojej“ opisuje spravodlivých jednotlivcov, ktorí túžia po tom, aby boli so Spasiteľom spojení prostredníctvom oprávnených zmlúv a obradov Jeho evanjelia – ale môžu im v tom brániť okolnosti, ktoré sú mimo ich kontroly. Sľubujem, že vaše osobné trápenie bude zmiernené a vaša poslušnosť a vernosť trpezlivo podriadiť svoju vôľu Bohu, bude odmenená v „príhodnom čase Pána“.¹⁴ „Večer sa rozšíri plač, ale ráno je plesanie.“¹⁵

Spojenie „na ceste povinnosti svojej“ opisuje inšpirovaných prekladateľov a tlmočníkov po celom svete, ktorí slúžia Pánovi tak, že pomáhajú priateľom a členom „počuť plnosť evanjelia vo svojom vlastnom jazyku a vo svojej vlastnej reči“.¹⁶ Ich hlasy, posunková reč a preložené dokumenty sprostredkúvajú večné pravdy, no len málo z nás pozná ich mená alebo im niekedy vyjadrí uznanie. Prostredníctvom daru jazykov, ktorým boli požehnaní, slúžia prekladatelia a tlmočníci usilovne, nesebecky a väčšinou anonymne, aby pomohli ľuďom získať duchovný dar viery prostredníctvom čítania a počúvania Božieho slova.¹⁷

Spojenie „na ceste povinnosti svojej“ opisuje verných ženatých mužov a vydaté ženy, ktorí si ctia svoju zmluvnú zodpovednosť rozmnožovať sa a napĺňať zem, a ktorí sú požehnaní silou a výdržou, keď so svojimi deťmi na zhromaždeniach sviatosti „zápasia“. V čoraz zmätenejšom svete, ktorý sužujú katastrofy a nesprávne nastavené priority, tieto odvážne duše nedbajú na svetské hlasy vychvaľujúce egocentrizmus; ctia si posvätnosť a dôležitosť života v pláne šťastia Nebeského Otca pre Jeho deti.

Mnohé manželské páry dôverujú Bohu aj vtedy, keď sa spravodlivé túžby ich sŕdc nenapĺňajú takým spôsobom a v takom čase, ako dúfali či snívali. „Očakávajú Hospodina“¹⁸ a nevyžadujú si, aby splnil termíny, ktoré majú v smrteľnosti. „Lebo od počiatku sveta ľudia nepočuli ani uchom nevnímali ani žiadne oko nevidelo, ó Bože, okrem teba, aké veľké veci si pripravil pre [tých], kto[rí] ťa očakáva[jú].“¹⁹

Spojenie „na ceste povinnosti svojej“ opisuje tisícky a tisícky vedúcich jaslí a učiteľov Primáriek, ktorí každý sabat vyjadrujú lásku deťom v Cirkvi a vyučujú ich.

Zvážte večný vplyv služby, ktorú títo oddaní učeníci vykonávajú – a úžasné požehnania zasľúbené tým, ktorí slúžia deťom.

„Potom [Ježiš] vzal dieťa, postavil ho prostred nich, objal ho a povedal im:

Kto by prijal jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma; a kto by mňa prijal, nie mňa prijíma, ale Toho, kto ma poslal.“²⁰

Spojenie „na ceste povinnosti svojej“ opisuje obetavé deti, ktoré sa nežne starajú o starnúcich rodičov, nevyspatú matku, ktorá utešuje vystrašené dieťa a zároveň stojí na stráži ako „levica pri bráne“ svojho domu²¹, členov Cirkvi, ktorí prídu skôr a zostanú dlhšie, aby pripravili stoličky, či ich zložili, a inšpirovaných jednotlivcov, ktorí pozývajú rodinu, priateľov a kolegov, aby prišli a videli, prišli a pomohli a prišli a zostali.²²

Opísal som len niekoľko vybraných príkladov oddaných učeníkov Ježiša Krista, ktorí dodržiavajú zmluvy a ktorí sa rovnako ako vy tlačia vpred „na ceste povinnosti svojej“. Milióny ďalších príkladov Svätých neskorších dní, ktorí obetujú „celú dušu svoju“²³ Bohu, sa nachádzajú v domovoch a cirkevných jednotkách zameraných na Krista po celom svete.

Milujete a slúžite, počúvate a učíte sa, staráte sa a utešujete, učíte a svedčíte mocou Ducha Svätého. Často sa postíte a modlíte, a stávate sa silnejšími a silnejšími v pokore svojej, a pevnejšími a pevnejšími vo viere v Krista, „až sa [vaše] duše [naplnia] radosťou a útechou, áno, dokonca k očisteniu a posväteniu srdca svojho, posväteniu, ktoré prichádza preto, že [ste] poddali srdce svoje Bohu“.²⁴

Tí z posledného voza, všetci tí, ktorí nie sú o nič menej užitoční, a vy, ktorí ste tu dnes a tlačíte sa vpred po ceste povinnosti svojej, všetci ste silou Spasiteľovej znovuzriadenej Cirkvi. Tak ako prisľúbil Pán, „všetky tróny a panstvá, kniežactvá a moci budú zjavené a udelené všetkým, ktorí vytrvali udatne pre evanjelium Ježiša Krista“.²⁵

S radosťou svedčím, že Nebeský Otec a Jeho Milovaný Syn žije a že Ich prísľuby sú skutočné, v posvätnom mene Pána Ježiša Krista, amen.