Požiadal nás, aby sme boli Jeho rukami
Pravá kresťanská služba je nesebecká a zameraná na druhých.
„Ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali.“1 Slová, ktoré spieval tento úžasný spevácky zbor, vyriekol Ježiš iba niekoľko hodín pred Svojou veľkou zmiernou obeťou – obeťou, ktorú Starší Jeffrey R. Holland opísal ako „najvznešenejší prejav čistej lásky, ktorý kedy bol v histórii tohto sveta prejavený“2.
Ježiš nás nielen učil o láske, ale On aj žil podľa toho, čo učil. Počas Svojej služby Ježiš „chodil, dobre činil“3 a „naliehavo všetkých prosil, aby nasledovali Jeho príklad“4. Učil: „Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; a kto by stratil život pre mňa, zachráni si ho.“5
Prezident Thomas S. Monson, ktorý porozumel výzve, aby sme milovali, a žije podľa nej, povedal: „Verím, že Spasiteľ nám hovorí, že ak stratíme sami seba v službe druhým, nemá náš vlastný život žiadny zmysel. Tí, ktorí žijú len pre seba nakoniec uvädnú a … stratia svoj život, zatiaľ čo tí, ktorí stratia svoj život v službe druhým rastú a kvitnú – a v skutočnosti si svoj život zachránia.“6
Pravá kresťanská služba je nesebecká a zameraná na druhých. Žena, ktorá sa starala o invalidného manžela povedala: „Nepremýšľajte o svojej úlohe ako o bremene; myslite na to ako na príležitosť naučiť sa čo v skutočnosti je láska.“7
V príhovore na slávnostnom zasadaní na BYU sa sestra Sondra D. Heastonová spýtala: „Čo ak by sme si skutočne mohli vidieť navzájom do srdca? Rozumeli by sme jeden druhému lepšie? Tým, že by sme cítili to čo cítia druhí, videli to čo vidia a počuli to čo počujú, urobili by sme si čas a slúžili druhým? A správali by sme sa k nim inak? Správali by sme sa k nim s väčšou trpezlivosťou a väčšou toleranciou?“
Sestra Heastonová sa podelila o skúsenosť, keď slúžila v tábore Mladých žien. Povedala:
„Jedna z rečníčiek … nás učila o tom, ako sa stať‘. Jedným z jej vyhlásení … bolo: ‚Buďte niekým kto sa napriahne, aby pochopil a slúžil druhým – zahoďte preč zrkadlá a pozrite sa von oknom.‘
Aby uviedla príklad, zavolala si jednu mladú ženu a požiadala ju, aby sa jej postavila tvárou v tvár. Potom vytiahla zrkadlo a dala ho medzi seba a mladú ženu, tak aby ona [prihovárajúca sa], sa pozerala do zrkadla popri tom, ako sa snažila hovoriť s mladou ženou. Nebolo prekvapujúce, že sa to ani nepodobalo na efektívnu či srdečnú konverzáciu. Toto bol veľmi silný názorný príklad, ktorý ukázal aké ťažké je komunikovať a navzájom si slúžiť, ak sa príliš znepokojujeme nad sebou samými a vidíme iba seba a svoje potreby. Dala preč zrkadlo, vybrala rám okna a dala ho medzi svoju tvár a tvár mladej ženy. … Mohli sme vidieť ako sa mladá žena stala stredobodom [jej] pohľadu a že skutočná služba si vyžaduje, aby sme sa zamerali na potreby a pocity druhých. Často sa tak trápime nad sebou samými a našimi zaneprázdnenými životmi – keď hľadíme do zrkadla, zatiaľ čo sa rozhliadame po príležitostiach k službe – že nevidíme jasne okná služby.“8
Prezident Monson nám často pripomína, že „sme obklopení tými, ktorí vyžadujú našu pozornosť, naše povzbudenie, našu podporu, našu útechu, našu láskavosť – či už sú to členovia našej rodiny, priatelia, známi či neznámi“. „Sme Pánovými rukami tu na zemi, s poverením slúžiť Jeho deťom a pozdvihovať ich. On spolieha na každého z nás.“9
Minulý rok v januári časopisy Friend a Liahona vyzvali deti po celom svete, aby nasledovali radu prezidenta Monsona – aby boli Pánovými rukami. Deti boli vyzvané, aby konali skutky služby – väčšie aj menšie. Boli povzbudzované, aby nakreslili svoju ruku na kus papiera, vystrihli ju, napísali na ňu, akú službu urobili, a poslali späť do časopisu. Mnohé z vás, ktoré dnes večer počúvate, ste možno niektorým z oných tisícok detí, ktoré vykonali takúto láskyplnú službu a poslali ju.10
Keď sa deti učia ako milovať a slúžiť druhým ešte v ranom veku, osvoja si vzor služby po celý zvyšok svojho života. Deti často učia nás ostatných, že prejavy lásky a služby nemusia byť veľké a grandiózne, aby mali zmysel a niečo zmenili.
Učiteľka v Primárkach sa podelila o nasledovný príklad. Povedala: „Dnes sme s päť a šesť ročnými v triede robili náhrdelníky lásky. Každé dieťa nakreslilo na prúžky papiera obrázky: na jeden seba, na ďalší Ježiša, a niektorých členov rodiny a tých, ktorých majú radi. Prúžky sme potom zlepili do krúžkov a spojili sme ich tak, aby vytvorili reťaz, a takým spôsobom sme vytvorili náhrdelníky lásky. Počas toho ako deti kreslili hovorili sme o ich rodinách.
„Heather povedala: ‚Nemyslím si, že ma moja sestra má rada. Vždy spolu bojujeme. … Dokonca ani ja sa nemám rada. Mám zlý život.‘ A položila si hlavu do dlaní.
Premýšľala som o situácii jej rodiny a cítila som, že možno skutočne má ťažký život. Ale potom ako to Heather povedala, Anna na druhej strane stola povedala: ‚Heather, ja si ťa dám na môj náhrdelník medzi seba a Ježiša, pretože On ťa má rád a ja ťa mám tiež rada.‘
Keď to Anna povedala, Heather podliezla stôl, prišla k Anne a objala ju.
Na konci hodiny, keď si pre ňu prišla jej stará mama, Heather povedala: ‚Vieš čo, starká? Ježiš ma miluje.‘“
Keď sa napriahneme v láske a službe dokonca aj tým najmenším činom, srdcia sa zmenia a obmäkčia tým, že druhí pocítia Pánovu lásku.
Občas ale, vzhľadom na nespočetné množstvo ľudí okolo nás, ktorí potrebujú pomoc a úľavu od svojich bremien, môže byť zložité reagovať na všetky naliehavé potreby.
Sestry, niektoré z vás, ktoré počúvate sa môžete cítiť napäté do krajných možností v službe potrebám členom rodiny. Pamätajte, že v oných rutinných a často všedných zodpovednostiach ste „iba v službe svojho Boha“11.
Iné zase môžete pociťovať prázdnotu, ktorá môže byť naplnená, keď sa pozriete do svojich susedstiev či komunít na príležitosti pomôcť uľahčiť druhým od bremien.
Všetci môžeme zakomponovať nejakú tú službu do nášho každodenného života. Žijeme v hašteriacom sa svete. Slúžime aj vtedy, keď nekritizujeme, keď odmietneme ohovárať, keď neodsudzujeme, keď sa usmievame, keď hovoríme ďakujem a keď sme trpezliví a láskaví.
Iné druhy služby si vyžadujú čas, prípravu plánu a extra energiu. Ale sú hodné každej našej snahy. Napríklad by sme mohli začať tým, že si položíme takéto otázky:
-
Komu v mojom okolí by som mohla dnes pomôcť?
-
Koľko mám času a zdrojov?
-
Akými spôsobmi môžem využiť svoje talenty a zručnosti a požehnať druhých?
-
Čo by sme mohli urobiť ako rodina?
Prezident Dieter F. Uchtdorf učil:
„Musíte… učiniť to, čo učinili Kristovi učeníci v každej dispenzácii: raďte sa spolu, použite všetky dostupné zdroje, usilujte o inšpiráciu Ducha Svätého, žiadajte Pána o Jeho potvrdenie, a potom si vyhrňte rukávy a choďte pracovať.“
„Sľubujem vám,“ povedal, „že ak budete nasledovať tento vzor, obdržíte konkrétne vedenie komu, ako, kedy a kde poskytnúť pomoc Pánovým spôsobom.“12
Kedykoľvek premýšľam nad tým, aké to bude, keď Spasiteľ znova príde, premýšľam o Jeho návšteve u Nefitov, keď položil otázku:
„Máte medzi sebou nejakých, ktorí sú chorí? Priveďte ich sem. Máte nejakých, ktorí sú chromí alebo slepí, alebo krívajúci, alebo zmrzačení, alebo malomocní, alebo ktorí sú ochrnutí, alebo ktorí sú hluchí, alebo ktorí sú akokoľvek sužovaní? Priveďte ich sem a ja ich uzdravím, lebo mám s vami súcit; vnútro moje je plné milosrdenstva. …
… [Spasiteľ] uzdravil, každého.“13
V dnešnej dobe nás požiadal, aby sme boli Jeho rukami.
Dospela som k poznaniu, že je to láska k Bohu a blížnemu, čo dáva životu zmysel. Kiež nasledujme príklad nášho Spasiteľa a Jeho upozornenie, aby sme sa starali jeden o druhého s láskou.
Svedčím o tom, že prísľub prezidenta Henryho B. Eyringa, „že ak [budeme] využívať [naše] dary, aby sme slúžili niekomu inému, [budeme] cítiť Pánovu lásku k onému človeku“ je skutočný. „[A] že tiež pocíťme Jeho lásku k [nám].“14 V mene Ježiša Krista, amen.
Poznámka: 2. apríla 2016 bola sestra Esplinová uvoľnená z pozície prvej radkyne v generálnom predsedníctve Primáriek.