Pane, nech sa nám otvoria oči
Musíme sa na druhých pozerať očami Spasiteľa
Leví kráľ je známy animovaný film o africkej savane. Keď leví kráľ pri záchrane svojho syna umiera, mladý leví princ je donútený odísť do vyhnanstva, zatiaľ čo despotický vládca ničí rovnováhu života na savane. Leví princ získava svoje kráľovstvo späť vďaka pomoci učiteľa. Otvárajú sa mu oči a uvedomuje si nutnosť rovnováhy vo veľkom kolobehu života. Keď sa mladý lev pripravuje na to, aby sa stal kráľom, dostáva radu, aby sa „díval ďalej, než kam dohliadne“1.
Evanjelium náš učí dívať sa ďalej, než kam dohliadneme, zatiaľ čo sa učíme, ako sa stať dedičmi všetkého, čo má Otec. Aby sme sa mohli dívať ďalej, než kam dohliadneme, musíme sa na druhých pozerať očami Spasiteľa. Sieť evanjelia je veľká a sú v nej rozliční ľudia. Nikdy nedokážeme úplne pochopiť rozhodnutia a psychologické pohnútky druhých v našom svete, v cirkevných kongregáciách, či dokonca vo svojej rodine, pretože máme len ťažko ucelený obraz toho, kým sú. Musíme sa preniesť cez rýchle úsudky a stereotypy a rozšíriť úzke zorničky svojho chápania a skúseností.
Mne osobne sa otvorili oči, aby som bol schopný „dívať sa ďalej, než kam som dohliadol“, keď som slúžil ako misijný prezident. Na misiu prišiel mladý misionár, v ktorého očiach sa zračili obavy. Keď sme sa stretli pri pohovore, povedal skľúčene: „Chcem ísť domov.“ Pomyslel som si: „To napravíme.“ Poradil som mu, aby usilovne pracoval a asi týždeň sa ohľadom toho modlil, a potom mi zavolal. Za týždeň, takmer na minútu presne, mi zavolal. Stále chcel ísť domov. Znova som mu poradil, aby sa modlil, usilovne pracoval a zavolal mi o týždeň. Pri našom ďalšom pohovore sa nič nezmenilo. Trval na tom, že chce ísť domov.
Nechcel som, aby sa to stalo. Začal som ho učiť o posvätnej povahe jeho povolania. Povzbudzoval som ho, aby zabudol na [seba] a pustil sa do práce.2 Ale bez ohľadu na to, aké rady som mu dal, svoj názor nezmenil. Nakoniec mi napadlo, že možno nemá ucelený obraz. A práve vtedy som pocítil nabádanie položiť mu otázku: „Starší, čo je pre vás ťažké?“ To, čo povedal, ma zasiahlo pri srdci: „Prezident, ja neviem čítať.“
Múdre rady, ktoré boli podľa mňa dôležité a ktoré si mal vypočuť, sa jeho potrieb vôbec netýkali. Čo od svojho prezidenta misie potreboval najviac, bolo to, aby som sa preniesol cez svoj unáhlený úsudok a umožnil Duchu, aby mi pomohol pochopiť, čo mal tento starší skutočne na mysli. Potreboval, aby som ho videl v správnych súvislostiach a ponúkol mu dôvod k nádeji. Namiesto toho som sa choval ako veľká búracia guľa. Tento statočný starší sa naučil čítať a stal sa rýdzim nasledovníkom Ježiša Krista. Otvoril mi oči, aby som pochopil tieto Pánove slová: „Človek pozerá na vonkajší vzhľad, ale Pán pozerá na srdce“ (1. Samuelova 16:7).
Aké veľké požehnanie je to, keď nám Duch Pána rozšíri náš zorný uhol. Pamätáte na proroka Elízeusa, ktorý sa prebudil a zistil, že jeho mesto je obkolesené sýrskym vojskom s koňmi a vozmi? Jeho služobník bol vystrašený a pýtal sa ho, čo budú proti takej presile robiť. Elízeus mu povedal, aby sa nestrachoval a predniesol tieto pamätné slová: „Neboj sa, lebo tých, čo sú s nami, je viac ako tých, čo sú s nimi“ (2. Kráľov 6:16, Roháček). Služobník nemal potuchy, o čom prorok hovorí. Nedokázal vidieť ďalej, než kam dohliadol. Elízeus ale videl oddiely anjelov pripravených na boj za prorokov ľud. A tak sa modlil k Pánovi, aby onému mladému mužovi otvoril oči a on videl a zbadal, že hora bola plná koňov a ohnivých vozov okolo Elízeusa (pozri 2. Králov 6:17).
Často sa od druhých oddeľujeme podľa svojich odlišných náhľadov. Cítime sa pohodlne medzi tými, ktorí myslia, hovoria, obliekajú sa a konajú ako my, a nepohodlne medzi tými, ktorí pochádzajú z iných pomerov alebo prostredia. Nepochádzame ale v skutočnosti všetci z rôznych krajín a nehovoríme rôznymi jazykmi? Nedívame sa na svet skrze nesmierne obmedzenia vyplývajúce z osobných životných skúseností? Lebo niektorí vidia a hovoria duchovnými očami, ako prorok Elízeus, a iní vidia a komunikujú fyzickým zrakom, ako som to zažil ja s negramotným misionárom.
Žijeme vo svete, ktorý si zakladá na porovnávaní, udeľovaní nálepiek a kritizovaní. Namiesto toho, aby sme sa dívali objektívom sociálnych sietí, je potrebné pozerať sa dovnútra, na božské vlastnosti, na ktoré si všetci činíme nárok. Tieto božské vlastnosti a túžby nie je možné pridať na Pinterest či Instagram.
Ak chceme druhých prijímať a mať ich radi, neznamená to, že musíme prijímať ich názory. Pravda si očividne žiada našu najväčšiu oddanosť, aj keď nikdy nemá byť prekážkou pre láskavé jednanie. Mať druhých skutočne rád si vyžaduje neustálu snahu prijímať ich najlepšie úsilie, aj keď ich životné skúsenosti a obmedzenia nikdy nemusíme úplne pochopiť. Dívať sa ďalej, než kam dohliadneme si žiada vedomé zameriavanie sa na Spasiteľa.
28. mája 2016 boli 16 ročný Beau Richey a jeho kamarát Austin na rodinnom ranči v Colorade. Beau s Austinom nastúpili do terénnych automobilov a vydali sa za dobrodružstvom toho dňa. Nedošli ďaleko, keď narazili na nebezpečnú situáciu, pri ktorej došlo k tragédii. Auto, ktoré riadil Beau sa náhle prevrátilo a privalilo ho k zemi pod ťažobou 180 kg ocele. Keď sa k nemu dostal jeho kamarát Austin, videl, že Beau bojuje o život. Celou silou sa snažil z neho auto odvaliť. Ale ani sa nepohlo. Pomodlil sa teda za Beaua a rýchlo sa rozbehol pre pomoc. Nakoniec prišli záchranári, ale o pár hodín neskôr Beau zomrel. Bol prepustený z tohto smrteľného života.
Potom prišli jeho zarmútení rodičia. Keď stáli s Beauovým najlepším kamarátom a s členmi rodiny, vstúpil do miestnosti policajt a podal matke Beauov mobil. Keď telefón vzala do ruky, ozval sa hlasný zvuk budíka. Pozrela sa na telefón a videla upozornenie, ktoré si Beau na každý deň nastavil. Nahlas prečítala správu, ktorú si jej dospievajúci syn, ktorý miloval zábavu a dobrodružstvo, nastavil ako každodennú pripomienku. Znela takto: „Pamätaj na to, aby bol dnes Ježiš Kristus ústredným bodom tvojho života.“
To, že sa Beau sústredil na Vykupiteľa, nezmenšilo zármutok jeho blízkych z jeho odchodu. Avšak prinášalo to veľkú nádej a zmysel jeho životu a jeho životným rozhodnutiam. Umožňuje to jeho rodine a priateľom, aby sa dívali ďalej, za zármutok z jeho predčasnej smrti, k radostnej realite života budúceho. Akého veľkého láskyplného milosrdenstva sa jeho rodičom dostalo, keď mohli očami svojho syna vidieť to, čo si najviac cenil.
Ako členovia Cirkvi máme dar v podobe osobných duchovných upozornení, ktoré nás varujú, keď sa dívame len smrteľnými očami a smerom od spásy. Sviatosť je každotýždennou pripomienkou, že sa máme neustále zameriavať na Ježiša Krista, aby sme na Neho mohli vždy pamätať a aby sme mohli vždy mať Jeho Ducha, aby bol s nami (pozri NaZ 20:77). Niekedy však tieto pripomienky a budíky ignorujeme. Ak je Ježiš Kristus ústredným bodom nášho života, otvorí nám oči, aby sme mohli vidieť ešte väčšie možnosti, než aké sami dokážeme pochopiť.
Dostal som zaujímavý list o ochrannom budíku, ktorý zažila jedna verná sestra. Rozprávala mi, ako si v snahe pomôcť manželovi porozumieť tomu, ako sa ona cíti, začala v telefóne písať elektronický zoznam toho, čo z toho, čo manžel urobil alebo povedal, ju iritovalo. Hovorila si, že keď nastane tá správna chvíľa, bude mať písomný dôkaz, ktorý mu bude môcť ukázať a myslela si, že ho to určite prinúti k tomu, aby zmenil svoje správanie. Avšak, raz v nedeľu, keď prijímala sviatosť a sústredila sa na uzmierenie Spasiteľa, si uvedomila, že zapisovanie negatívnych poznámok o manželovi od nej v skutočnosti odháňa Ducha a že to manžela aj tak nezmení.
V srdci jej zazvonil duchovný budík, ktorý jej povedal: „Nechaj to tak, nechaj to všetko tak. Vymaž tie poznámky. Ničomu nepomôžu.“ Potom napísala, citujem: „Chvíľu mi trvalo kliknúť na „vybrať všetko“ a dokonca ešte dlhšie na „vymazať“. Ale keď som to urobila, všetky negatívne pocity sa vytratili. Srdce sa mi naplnilo láskou – láskou k manželovi a láskou k Pánovi.“ Tak ako v prípade Saula na ceste do Damasku sa aj jej náhľad zmenil. Z očí jej spadli klapky pokriveného pohľadu.
Náš Spasiteľ často otváral oči fyzicky aj duchovne slepým ľuďom. Ak otvoríme oči božskej pravde, doslova aj obrazne, pripraví nás to na to, aby sme boli vyliečení zo svojej smrteľnej krátkozrakosti. Ak budeme venovať pozornosť duchovným „budíkom“, ktoré nám signalizujú potrebu zmeniť smer svojej cesty alebo mať širší večný náhľad, splní sa tým oné zasľúbenie pri sviatosti, že budeme mať Jeho Ducha. To sa stalo Josephovi Smithovi a Oliverovi Cowderymu v chráme v Kirtlande, keď ich Ježiš Kristus učil pôsobivým pravdám a sľúbil, že „závoj“ mylného úsudku a smrteľných obmedzení bude sňatý z ich mysle a oči ich porozumenia budú otvorené (pozri NaZ 110:1).
Svedčím o tom, že skrze moc Ježiša Krista sa stávame schopnými dívať sa duchovne ďalej, než kam dohliadneme fyzicky. Ak budeme na Neho pamätať a ak budeme mať Jeho Ducha, budú oči nášho porozumenia skutočne otvorené. Potom nám bude do srdca hlbšie vtlačená oná veľkolepá skutočnosť božskosti, ktorá je v každom z nás. V mene Ježiša Krista, amen.