Božský dar vďačnosti

Toto bolo pozoruhodné zasadanie. Keď som bol ustanovený za prezidenta Cirkvi, povedal som: „Dávam si jednu úlohu. Budem poradcom speváckeho zboru Tabernacle Choir.“ Som veľmi pyšný na môj spevácky zbor!

Moja mama mi raz povedala: „Tommy, som veľmi pyšná na všetko, čo robíš. Ale chcem ti niečo povedať. Mal si zostať pri klavíri.“

Tak som šiel ku klavíru a zahral som jej jednu skladbu: „A sme tu, [a sme tu] na oslave narodenín.“¹ Potom som ju pobozkal na čelo a ona ma objala.

Myslím na ňu. Myslím na svojho otca. Myslím na všetky tie generálne autority, ktoré ma ovplyvnili, aj na ostatných, vrátane vdov, ktoré som navštevoval – bolo ich 85 – niekedy som im doniesol kura, aby si mali čo dať do rúry, niekedy zopár drobných.

Jednu z nich som raz navštívil neskoro v noci. Bola polnoc a ja som išiel do domova dôchodcov a recepčný mi povedal: „Som si istý, že spí, ale povedala mi, aby som ju určite zobudil, lebo vravela: ,Ja viem, že príde.ʻ“

Držal som ju za ruku, oslovila ma menom. Ešte nespala. Pritiahla si moju ruku k svojim perám a povedala: „Vedela som, že prídeš.“ Ako by som mohol neprísť?

Nádherná hudba sa ma dotýka rovnakým spôsobom.

Moji milovaní bratia a sestry, vypočuli sme si inšpirované posolstvá pravdy, nádeje a lásky. Naše myšlienky sa zamerali na Toho, kto uzmieril naše hriechy, kto nám ukázal spôsob, ako žiť a ako sa modliť a kto nám ukázal Svojimi vlastnými skutkami požehnania zo služby – dokonca nášho Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista.

Čítame o Ňom v evanjeliu podľa Lukáša, v 17. kapitole:

„Keď sa (Ježiš) uberal do Jeruzalema, šiel cez Samáriu a Galileu.

Ako vchádzal do ktorejsi dediny, stretlo sa s Ním desať malomocných mužov, ktorí zastali zďaleka

a pozdvihli svoj hlas, volajúc: Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami!

Keď ich videl, povedal im: Choďte, ukážte sa kňazom! A keď šli, boli očistení.

Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha;

padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán.

Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati?

Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec!

I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila.“²

Skrze božský zásah boli oní mužovia postihnutí malomocenstvom zachránení pred krutou, pomalou smrťou a bol im daný nový zmysel života. Vďačnosť vyjadrená jedným malomocným si zaslúžila Majstrovo požehnanie; nevďačnosť, ktorú preukázali oní deviati, Jeho sklamanie.

Moji bratia a sestry, pamätáme na to, aby sme vzdávali vďaky za požehnania, ktoré obdržíme? Úprimná vďačnosť nám nielen že pomáha rozpoznať svoje požehnania, ale tiež odomyká dvere nebies a pomáha nám cítiť Božiu lásku.

Môj drahý priateľ, prezident Gordon B. Hinckley povedal: „Keď kráčate s vďačnosťou, nekráčate s aroganciou, namyslenosťou a sebectvom, kráčate s duchom vďakyvzdania, ktorý sa k vám pridá a požehná váš život.“³

V Biblii, v evanjeliu podľa Matúša, je iný opis vďačnosti, tentoraz vyjadrený Spasiteľom. Počas troch dní, ktoré strávil na púšti, Ho nasledovalo viac ako 4. 000 ľudí, ktorí putovali s Ním. Súcitil s nimi, lebo po celé tie tri dni nemali čo jesť. Avšak, Jeho učeníci sa pýtali: „Kde vezmeme v tomto pustom kraji toľko chleba, aby sme nasýtili toľký zástup?“ Rovnako ako mnohí z nás, učeníci videli iba to, čoho sa im nedostávalo.

„Ježiš sa ich opýtal: Koľko máte chlebov? Odpovedali: Sedem a niekoľko rybičiek.

Nato kázal zástupu posadiť sa na zem,

vzal tých sedem chlebov a tie ryby, dobrorečil [vzdával vďaky], lámal a dával učeníkom a učeníci zástupu.“

Povšimnite si, že Spasiteľ vzdával vďaky za to, čo mali – a stal sa zázrak: „I jedli všetci, nasýtili sa a nazbierali zvyškov plných sedem košov.“⁴

Všetci zažívame časy, keď sa viac zameriavame na to, čoho sa nám nedostáva, než na svoje požehnania. Epiktetos, grécky filozof, povedal: „Múdry je muž, ktorý nesmúti za vecami, ktoré nemá, ale raduje sa z tých, ktoré má.“⁵

Vďačnosť je božská zásada. Pán prehlásil v zjavení danom prorokovi Josephovi Smithovi, že

máme ďakovať Pánovi, nášmu Bohu, za všetky veci.

Človek ničím tak neurazí Boha, či proti nikomu nevzplanie Jeho hnev, okrem tých, ktorí neuznajú Jeho ruku vo všetkých veciach.⁶

V Knihe Mormonovej sa hovorí, že máme žiť denne vo vďakyvzdaní za mnohé milosrdenstvá a požehnania, ktoré nám Pán udeľuje.⁷

Bez ohľadu na naše okolnosti, každý z nás má toho dosť, za čo máme byť vďační, ak by sme sa zastavili a premýšľali nad našimi požehnaniami.

Toto je úžasná doba, kedy môžeme žiť na zemi. Hoci je v dnešnom svete toho veľa zlého, je tu i mnoho vecí, ktoré sú správne a dobré. Sú tu úspešné manželstvá, rodičia, ktorí milujú svoje deti a obetujú sa za ne, priatelia, ktorí sa o nás starajú a pomáhajú nám, učitelia, ktorí učia. Naše životy sú požehnané mnohými spôsobmi.

Môžeme pozdvihnúť seba i tiež ostatných, keď odmietneme zostať v sfére negatívneho myslenia a budeme si vo svojich srdciach pestovať postoj vďačnosti. Ak je nevďačnosť počítaná medzi závažné hriechy, potom vďačnosť má svoje miesto medzi tými najušľachtilejšími cnosťami. Niekto raz povedal: „Vďačnosť nie je len najväčšia cnosť, ale je matkou všetkých ostatných.“⁸

Ako môžeme vo svojich srdciach pestovať postoj vďačnosti? Prezident Joseph F. Smith, šiesty prezident Cirkvi, poskytol odpoveď. Povedal: „Vďačný človek vidí vo svete tak veľa, za čo byť vďačný, a pre neho je vo svete viac dobra ako zla. Láska zdolá žiarlivosť a svetlo vyháňa temnotu z jeho života.“ Ďalej pokračoval: „Pýcha ničí našu vďačnosť a dáva na jej miesto sebeckosť. O koľko sme šťastnejší v prítomnosti vďačnej a milujúcej duše a ako pozorne by sme mali pestovať, skrze život naplnený modlitbou, postoj naplnený vďačnosťou voči Bohu a ľuďom!“⁹

Prezident Smith nám hovorí, že kľúčom k získaniu vďačnosti je život naplnený modlitbou.

Môžu nás fyzické statky učiniť šťastnými a vďačnými? Možno na chvíľu. Avšak, tie veci, ktoré nám poskytnú hlboké a dlhotrvajúce šťastie a vďačnosť sú tie, ktoré si za peniaze kúpiť nemôžeme: naša rodina, evanjelium, dobrí priatelia, naše zdravie, naše schopnosti, láska, ktorú dostávame od ľudí okolo nás. Nanešťastie, sú to veci, u ktorých sa dopúšťame toho, že ich považujeme za samozrejmosť.

Anglický spisovateľ Aldous Haxley napísal: „Väčšina ľudských bytostí má takmer nekonečnú schopnosť považovať všetko za samozrejmosť.“¹⁰

Často považujeme za samozrejmosť práve tých, ktorí si najviac zaslúžia našu vďačnosť. Nečakajme dovtedy, až bude príliš neskoro, aby sme im vyjadrili vďačnosť. Jeden muž, keď hovoril o blízkych, ktorých stratil, vyjadril svoju ľútosť týmto spôsobom: „Spomínam si na tie šťastné dni a často si želám, aby som mohol svojim zosnulým blízkym vyjadriť vďačnosť, ktorá im náležala v živote a ktorá im bola tak málo prejavovaná.“¹¹

Strata milovanej osoby takmer nevyhnutne prináša do nášho srdca nejakú ľútosť. Snažme sa tieto pocity obmedziť do takej miery, ktorá je v našich ľudských silách tým, že budeme často vyjadrovať svoju lásku a vďačnosť. Nikdy nevieme, kedy už bude príliš neskoro.

Srdce sa potom stáva vďačným tým, že vyjadrujeme vďačnosť svojmu Nebeskému Otcovi za Jeho požehnania a tým, ktorí sú okolo nás za všetko, čo prinášajú do nášho života. Toto si vyžaduje vedomé úsilie – až dovtedy kým si skutočne neosvojíme a nevypestujeme postoj vďačnosti. Často cítime vďačnosť a máme v záujme vyjadriť svoju vďaku, ale zabudneme to učiniť alebo sa k tomu jednoducho nedostaneme. Niekto povedal, že „keď cítime vďačnosť a nevyjadríme ju, je to ako keď zabalíme darček a nedarujeme ho“.¹²

Keď vo svojom živote narážame na výzvy a problémy, je pre nás často ťažké zamerať sa na svoje požehnania. Avšak, ak sa dostatočne usilujeme a hľadáme, budeme schopní pocítiť a rozpoznať to, ako veľa nám bolo dané.

Podelím sa s vami o príbeh jednej rodiny, ktorá bola schopná nájsť požehnania uprostred vážnych výziev. Je to príbeh, ktorý som čítal pred mnohými rokmi a uschoval som si ho kvôli posolstvu, ktoré vyjadruje. Napísal ho Gordon Green a objavil sa v jednom americkom časopise pred viac ako 50 rokmi.

Gordon rozpráva o tom, ako vyrastal na farme v Kanade, kde sa on a jeho súrodenci museli vždy ponáhľať domov zo školy, kým sa ostatné deti hrali s loptou alebo sa išli kúpať. Avšak, ich otec mal schopnosť pomôcť im porozumieť, že ich práca za niečo stojí. Toto bolo obzvlášť pravdivé po žatve, keď rodina oslavovala Vďakyvzdanie, lebo toho dňa im ich otec dal veľký darček. Poskytol im zoznam všetkého, čo mali.

Ráno na deň Vďakyvzdania ich vzal do pivnice, kde boli sudy s jablkami, koše s repou, mrkvy uložené v piesku a hory vriec so zemiakmi, a tiež hrášok, kukurica, fazule, džemy, jahody a iné zaváraniny, ktoré zapĺňali police. Požiadal deti, aby všetko pozorne spočítali. Potom išli do stodoly a spočítali koľko ton sena tam bolo a koľko bolo v sýpke bušlov zrna. Spočítali kravy, prasatá, kurčatá, morky a husi. Otec povedal, že chce vedieť, ako na tom sú, ale oni vedeli, že v skutočnosti chce, aby v tento deň hostiny pochopili, ako bohato ich Boh požehnal a ako svojou priazňou poctil všetky tie hodiny ich práce. Nakoniec, keď zasadli k hostine, ktorú pripravila ich matka, boli schopní skutočne pociťovať oné požehnania.

Gordon ale uviedol, že deň Vďakyvzdania, na ktorý spomína s najväčšou vďačnosťou bol v tom roku, kedy sa zdalo, že neexistuje nič, za čo môžu byť vďační.

Ten rok začal dobre: mali nadbytok sena, veľa semien, štyri vrhy prasiat a ich otec si odložil stranou nejaké peniaze, aby si niekedy mohol dovoliť kúpiť nakladač sena – úžasný stroj, ktorý si väčšina farmárov priala vlastniť. Bol to tiež ten rok, kedy bola do ich mesta zavedená elektrina – hoci nie ku nim, lebo si to nemohli dovoliť.

Jeden večer, keď Gordonova matka prala veľkú várku bielizne, otec ju vystriedal, chytil valchu a požiadal manželku, aby si odpočinula a išla si niečo upliesť. Povedal: „Veď praniu venuješ viac času ako spánku. Myslíš si, že by sme to mali vzdať a dať si zaviesť elektrinu?“ Hoci sa nad touto vyhliadkou potešila, trochu si poplakala, keď si uvedomila, že si nebudú môcť kúpiť nakladač sena.

A tak bolo v onom roku natiahnuté elektrické vedenie aj ku nim. Zaobstarali si automatickú pračku, hoci nie nejakú luxusnú, ktorá pracovala sama celý deň a žiarivé žiarovky, ktoré zavesili na strop v každej miestnosti. Už žiadne lampy, do ktorých bolo treba dopĺňať olej, žiadne knôty, ktoré bolo treba zastrihávať, žiadne začmudené komíny, ktoré bolo treba čistiť. Lampy boli odložené na manzardu.

Pripojenie elektriny na ich farmu bola tá posledná dobrá vec, ktorá sa im v onom roku prihodila. Práve keď obilie začalo klíčiť, začalo pršať. Keď voda konečne opadla, nikde nezostala ani rastlinka. Zasiali znova, ale ďalšie dažde zatlačili rastlinky do zeme. Zemiaky zhnili v blate. Predali niekoľko kráv, všetky prasatá a všetok dobytok, ktorí si chceli ponechať a utŕžili len málo peňazí, lebo predávať museli všetci. Všetko, čo v ten rok zožali bol záhon kvaky, ktorá nejakým spôsobom prečkala búrky.

Potom opäť nastal deň Vďakyvzdania. Matka povedala: „Možno by sme na to radšej mali tento rok zabudnúť. Nezostala nám ani jedna hus.“

V to ráno na deň Vďakyvzdania ale Gordonov otec priniesol zajaca a požiadal svoju manželku, aby ho upiekla. Neochotne sa do toho pustila, naznačujúc, že to bude trvať veľmi dlho, než to tuhé, staré mäso zmäkne. Keď ho nakoniec priniesla na stôl s nejakou kvakou, ktorá prežila, deti to nechceli jesť. Gordonova matka sa rozplakala, ale potom jeho otec urobil niečo zvláštne. Išiel hore na manzardu, vzal olejovú lampu, postavil ju na stôl a zapálil ju. Povedal deťom, aby zhasli elektrické svetlá. Keď im znovu svietila iba lampa, len ťažko uverili tomu, že predtým tam bývala taká tma. Divili sa, ako mohli vôbec niečo vidieť, keď nemali žiarivé svetlo, ktoré im priniesla elektrina.

Požehnali jedlo a začali jesť. Keď bolo po večeri, všetci ticho sedeli. Gordon napísal:

„V skromnom šere starej lampy sme začali znova jasne vidieť. …

Jedlo bolo skvelé. Zajac chutil ako morka a kvaka bola tá najjemnejšia, akú sme kedy jedli. …

… [Náš] domov … , navzdory všetkému, čoho sa nám nedostávalo, k nám bol veľmi štedrý.“¹³

Bratia a sestry, vyjadrovať vďačnosť je láskavé a úctyhodné, konať s vďačnosťou je štedré a ušľachtilé, ale ak žijeme tak, že máme vždy vo svojom srdci vďačnosť, dotýkame sa nebies.

Ako som hovoril dnes ráno, je mojou modlitbou, aby sme ako dodatok ku všetkému, za čo sme vďační, mohli vždy vyjadrovať svoju vďačnosť za nášho Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista. Jeho slávne evanjelium poskytuje odpovede na najväčšie otázky života: Odkiaľ sme prišli? Prečo sme tu? Kam pôjdu naši duchovia, keď zomrieme? Toto evanjelium prináša tým, ktorí žijú v temnote svetlo božskej pravdy.

Učil nás ako sa máme modliť. Učil nás ako máme žiť. Učil nás ako máme zomrieť. Jeho život je odkazom lásky. Chorých uzdravoval; utláčaných pozdvihoval; hriešnikov zachraňoval.

Nakoniec zostal sám. Niektorí apoštoli pochybovali; jeden Ho zradil. Rímski vojaci Mu prebodli bok. Rozvášnený dav Ho pripravil o život. Napriek tomu sa z pahorku Golgota niesli Jeho úprimné slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“¹⁴

Kto bol tento „muž bolesti, ktorý poznal nemoci“?¹⁵ Kto je tento „Kráľ slávy“¹⁶, tento Pán pánov? On je náš Majster. On je náš Spasiteľ. On je Syn Boží. On je pôvodca našej spásy. Dáva nám znamenie: „Nasleduj ma.“¹⁷ Učí nás: „Choď a rob podobne.“¹⁸ Žiada nás: „Zachovávajte moje prikázania.“¹⁹

Nasledujme Ho. Napodobňujme Jeho príklad. Poslúchajme Jeho slová. Tým, že to budeme robiť, Mu dáme božský dar vďačnosti.

Mojou úprimnou modlitbou je, aby sme mohli vo svojich osobných životoch vyjadrovať onú podivuhodnú cnosť vďačnosti. Kiež to prenikne až do našej duše, teraz i naveky. V posvätnom mene Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, amen.