Misionár bez menovky

Môj učiteľ je ten typ človeka, ktorého osobnosť by možno mohla odstrašiť niekoho od toho, aby sa podelil o opačný pohľad na vec. Jedného dňa sme sa dostali k téme misionárov Svätých neskorších dní. Vedela som, že by som mohla zodpovedať jeho otázky, ale mala som pocit, že nemám. Tak som povedala len toľko, aby bol pre tú chvíľu spokojný.

Nasledujúce týždne som neprestávala myslieť na náš rozhovor. Napokon mi napadlo, že by som mu mala podarovať Knihu Mormonovu s niekoľkými podčiarknutými veršami o misionárskej práci. Tá myšlienka ma vystrašila, ale nedala sa odohnať. Vedela som, že to je nabádanie, ktoré musím nasledovať.

Asi tak o dva mesiace som mala pripravenú Knihu Mormonovu. Celý deň som mala pocit, akoby ma tá kniha pálila na chrbte v mojej taške. Oné tri sekundy, ktoré mi trvalo, aby som mu dala do ruky knihy, než som odišla na zimné prázdniny, boli tým najstrašidelnejším okamihom v mojom živote.

Prvý deň po prázdninách som išla okolo jeho triedy, ale bola som príliš vystrašená na to, aby som vstúpila. Potom som počula, ako ma volá, a keď som vošla, dal mi do ruky kartičku. V hale som si ju prečítala. Napísal, že „napokon“ študoval pasáže, ktoré som označila a začal chápať, prečo asi verím tomu, čomu verím.

Teraz som nadšená z toho, keď sa môžem deliť o evanjelium, a ešte viac sa teším na to, keď budem môcť čoskoro slúžiť môjmu Nebeskému Otcovi na misii.