Vďačnosť dláždi cestu k „trónu milosti“

Predtým, ako som bol povolaný ako územný sedemdesiatnik, som čelil jednej z najnáročnejších fáz mojej cesty viery. Kvôli finančným ťažkostiam sme nemali ani na nákup potravín a museli sme predať všetok náš majetok. Pozerať sa na to, ako sa moja manželka lúči s cennými pamiatkami po babičke a mame, bolo obzvlášť zarmucujúce. Keďže nám došiel benzín v aute, kráčal som cez naše mesto a hľadal som záložňu.

Počas toho som si spomenul na rozhovor s veľmi dobrým priateľom, ktorý si prechádzal svojimi vlastnými hlbokými problémami. V snahe pomôcť mu som mu poradil, aby rozvíjal svoju vďačnosť. Jeho odpoveď ma zasiahla: „Aby som mohol byť vďačný, musím si predstaviť niekoho, kto prežíva ešte horšie ťažkosti ako ja! Nájsť niekoho takého je veľmi ťažké.“ Hlboko som sa stotožnil s jeho pocitmi, pretože som sa cítil citovo uväznený uprostred utrpenia mojej manželky a smútku mojich detí. Napriek tomu som vložil svoju dôveru v Spasiteľa. On mi povedal: „Môj si ty.“¹ Vyvolil si ma Svojimi prísľubmi, že Mu budem „ľudom zvláštneho vlastníctva“² a že ma „[povýši] nad všetky národy, ktoré učinil“³. Verne som dodržiaval platenie desiatku, pôst, modlitby a uctievanie v chráme, ale sľúbené „okná nebies“⁴ ostávali zatvorené a ja som sa cítil opustený.

Vo chvíľach zvýšeného trápenia som si osvojil zvyk klásť Pánovi dve základné otázky: „Pane, čo si praješ, aby som urobil? Čo si želáš, aby som sa naučil?“ Takmer okamžite mi napadla jedna myšlienka: „A stalo sa, že postavil oltár z kameňov, a pripravil obeť Pánovi, a vzdával vďaky Pánovi, nášmu Bohu.“⁵ To vo mne podnietilo zamyslenie sa nad ťažkou situáciou Lechího, ktorý bol bez vlastného zavinenia nútený opustiť svoj domov a zanechať za sebou svoj majetok, „dom svoj a krajinu dedičstva svojho, a zlato svoje, a striebro svoje, a drahocenné veci svoje, a nevzal si nič so sebou“.⁶ Lechí, ktorý strávil celý svoj život v Jeruzaleme a zanechal za sebou celoživotné sny a plody svojej práce, stál pred zdanlivo neprekonateľnou výzvou. Vďačnosť však bola zásadou, podľa ktorej žil a hľadal spásu. „Veľké a podivuhodné sú diela tvoje, ó, Pane Bože Všemohúci!“⁷

Pre Lechího nebola vďačnosť podmienená okolnosťami. Bola rozhodnutím s konkrétnym zameraním: zameraním na Ježiša Krista. A tak som vďačne zistil: „Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty; a keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty.“⁸ Uprostred svojich vlastných skúšok som si osvojil zvyk každodenného budovania oltárov vďačnosti prostredníctvom modlitby. Mojím cieľom bolo byť vďačný bez porovnávania, očakávania alebo závislosti od vonkajších okolností – hlboká zmena uhla pohľadu.

Na začiatku každej modlitby som úmyselne zameral svoje myšlienky na život a poslanie môjho Spasiteľa. Tento proces bol transformačný. Čím úprimnejšie som vyjadroval vďačnosť, tým viac mi Duch svedčil o pravdách milosrdenstva a milosti. Vďaka tomuto zvyku som získal svedectvo o „[zmysle] tejto poslednej obeti“⁹ môjho Spasiteľa a o tom, že „vnútro [Jeho] je naplnené súcitom voči [nám]“¹⁰.

Dokonale ma poznal vo Svojom vnútre milosti. Keď som začal vyjadrovať svoju vďačnosť, moja viera sa prehĺbila a moja duša sa zaradovala. Pochopil som, že tieto každodenné oltáre vďačnosti mi dláždili cestu k „trónu milosti“¹¹. V nasledujúcich dňoch sme boli časne i duchovne požehnaní. Ale za to všetko, čím som si prešiel, by som sa nechcel vymeniť so žiadnym kráľom. Moje skúšky ma priviedli k tomu, aby som sa priblížil k svojmu Spasiteľovi Ježišovi Kristovi a spoznal Ho. On žije!