Nádej v Kristovi

Bratia a sestry, počas tohto veľkonočného obdobia sa zameriavame na slávnostné vzkriesenie nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Pamätáma si Jeho láskavé pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“

Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše;

lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!“¹

Spasiteľovo pozvanie prísť k Nemu je pozvaním pre všetkých, aby nielen prišli k Nemu, ale aby sa tiež stali súčasťou Jeho Cirkvi.

Vo verši, ktorý predchádza tomuto láskavému pozvaniu, Ježiš učí, ako sa to stane tým, že sa Ho snažíme nasledovať. On vyhlásil: „Nikto nepozná Syna, iba Otec a ani Otca nepozná nikto, iba Syn a ten, komu to chce Syn zjaviť.“²

Ježiš chce, aby sme vedeli, že Boh je naším milujúcim Nebeským Otcom.

Keď vieme, že nás náš Nebeský Otec miluje, pomôže nám to vedieť kým sme a že patríme do Jeho úžasnej večnej rodiny.

Klinika Mayo Clinic poznamenala: „Pocit, že niekde patríme je veľmi dôležitý. … Takmer každá časť našich životov je zariadená podľa toho, že niekam patríme.“ Táto správa dodáva: „Nemôžeme oddeliť dôležitosť pocitu súdržnosti od nášho fyzického a mentálneho zdravia“³ – a dodal by som, že aj duchovného zdravia.

Večer pred Svojím utrpením v Getsemanskej záhrade a smrťou na kríži sa Spasiteľ stretol so Svojimi učeníkmi pri poslednej večeri. On Im povedal: „Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“⁴ Pred západom slnka na druhý deň Ježiš Kristus trpel a „zomrel [na kríži] za naše hriechy“.⁵

Premýšľam, ako osamelo sa museli cítiť verní muži a ženy v Jeruzaleme, ktorí Ho nasledovali, keď zapadalo slnko a ich obkolesili tma a strach.⁶

Podobne ako títo dávni učeníci pred takmer 2 000 rokmi sa aj mnohí z vás asi občas cítia osamelo. Zažívam takúto osamelosť od doby, kedy mi pred vyše dva a pol rokmi zomrela moja milovaná manželka Barbara. Viem aké to je byť obklopený členmi rodiny, priateľmi a kolegami, a stále sa cítiť osamelo – lebo láska môjho života už pri mne nie je.

Pandémia ochorenia COVID-19 u mnohých prehĺbila tento pocit izolácie a osamelosti. Avšak i napriek výzvam, ktorým v živote čelíme, sa môžeme, ako v to prvé veľkonočné ráno, prebudiť do nového života v Kristovi s novými a úžasnými možnosťami a novými skutočnosťami, keď sa obraciame k Pánovi v nádeji a spolupatričnosti.

Osobne cítim bolesť tých, ktorí nemajú pocit spolupratričnosti. Keď sledujem správy zo sveta, zdá sa mi, že vidím mnohých, ktorí zažívajú osamelosť. Myslím si, že pre mnohých je to preto, lebo nevedia, že ich Nebeský Otec miluje a že my všetci patríme do Jeho večnej rodiny. Viera, že nás náš Nebeský Otec miluje, a že sme Jeho deti, je útechou a uistením.

Vďaka tomu, že sme duchovnými deťmi Božími, všetci máme božský pôvod, povahu a potenciál. Každý z vás „je milovaným duchovným synom či duchovnou dcérou nebeských rodičov“.⁷ Toto je naša identita! Takýmito sme v skutočnosti!

Naša duchovná identita rastie, keď rozumieme svojim mnohým smrteľným identitám, vrátane etnického, kultúrneho alebo národného dedičstva.

Tento pocit duchovnej a kultúrnej identity, lásky a spolupatričnosti môže inšpirovať nádej a lásku k Ježišovi Kristovi.

O nádeji v Kristovi nehovorím ako o márnej túžbe. Namiesto toho hovorím o nádeji ako o očakávaní, ktoré sa uskutoční. Takáto nádej je nevyhnutná na prekonanie protivenstva, podporu duchovnej odolnosti a sily a na spoznanie toho, že nás náš Večný Otec miluje, a že sme Jeho deti, ktoré patria do Jeho rodiny.

Keď máme nádej v Kristovi, spoznáme, že keď potrebujeme vykonávať a dodržiavať posvätné obrady, naše najdrahšie túžby a sny môžu byť vďaka Nemu splnené.

Kvórum dvanástich apoštolov sa spoločne radilo v duchu modlitby a s túžbou pochopiť ako pomôcť všetkým, ktorí sa cítia osamelo alebo že nikam nepatria. Túžime pomôcť všetkým, ktorí sa takto cítia. Dovoľte mi, aby som sa hlavne zmienil o tých, ktorí sú momentálne slobodní.

Bratia a sestry, viac než polovica dospelých v Cirkvi je v súčasnosti ovdovená, rozvedená či nie je zosobášená. Niektorí pochybujú o svojich príležitostiach a mieste v Božom pláne a v Cirkvi. Mali by sme chápať, že večný život nie je len otázkou terajšieho rodinného stavu, ale nasledovníctva a toho, ako byť „udatn[ý] v svedectve o Ježišovi“.⁸ Nádej všetkých tých, ktorí sú slobodní, je rovnaká pre každého člena Pánovej znovuzriadenej Cirkvi – prístup ku Kristovej milosti skrze „poslušnosť zákonov a obradov evanjelia“.⁹

Chcel by som navrhnúť, že existujú dve dôležité zásady, ktoré potrebujeme pochopiť.

Po prvé, písma a proroci neskorších dní potvrdzujú, že všetci, ktorí sú verní v dodržiavaní zmlúv evanjelia, budú mať príležitosť na povýšenie. Prezident Russell M. Nelson učil: „Pánovým verným Svätým nebude Jeho vlastným spôsobom a v Jeho vlastnom čase odopreté žiadne požehnanie. Pán bude súdiť a odmeňovať každého človeka podľa hlbokej túžby srdca a tiež skutkov.“¹⁰

Po druhé, presný čas a spôsob, ktorým budú požehnania povýšenia udelené, ešte nebol celkom zjavený, ale aj napriek tomu sú isté..¹¹ Prezident Dallin H. Oaks vysvetlil, že niektoré okolnosti „smrteľnosti budú dané do poriadku v Miléniu, čo je čas na splnenie všetkého, čo nie je úplné vo veľkom pláne šťastia pre všetky hodné deti nášho Otca“.¹²

To neznamená, že každé požehnanie bude odložené až na Milénium; niektoré už boli udelené a ďalšie budú udeľované až do toho dňa.¹³

Po tretie, čakanie na Pána znamená neustálu poslušnosť a duchovný pokrok smerom k Nemu. Čakanie neznamená čakať so založenými rukami. Nikdy by ste sa nemali cítiť ako keby ste boli v čakárni.

Čakajte na Pána si vyžaduje skutky. Za tie roky som sa naučil, že naša nádej v Krista rastie, keď slúžime iným. Keď slúžime ako Ježiš, naša nádej v Neho prirodzene rastie.

Osobný rast, ktorý môžeme dosiahnuť teraz, keď čakáme na Pána a Jeho zasľúbenia, je neoceniteľnou, posvätnou súčasťou Jeho plánu pre každého z nás. Príspevky, ktoré teraz môžeme urobiť, aby sme pomohli pri budovaní Cirkvi na zemi a pri zhromažďovaní Izraela, sú veľmi potrebné. Manželský stav nemá nič spoločného so schopnosťou ľudí slúžiť. Pán si ctí tých, ktorí slúžia a čakajú na Neho v trpezlivosti a vo viere.¹⁴

Po štvrté, Boh ponúka večný život všetkým Svojim deťom. Všetci tí, ktorí príjmu Spasiteľov milostivý dar pokánia, a žijú podľa Jeho prikázaní, obdržia večný život, aj keď nedosiahnu všetky Jeho vlastnosti a dokonalosti v smrteľnosti. Tí, čo činia pokánie, zažijú Pánovu pripravenosť odpúšťať, tak ako On uistil: „Áno, a kedykoľvek bude ľud tento činiť pokánie, odpustím mu previnenia jeho proti mne.“¹⁵

V konečnom dôsledku sú schopnosti, túžby a príležitosti človeka vo veciach slobodnej vôle a voľby, vrátane kvalifikácie na večné požehnania, vecami, ktoré môže súdiť iba Pán.

Po piate, naša dôvera v tieto uistenia je zakorenená v našej viere v Ježiša Krista. Vďaka Jeho milosti sú všetky veci týkajúce sa smrteľnosti, dané do poriadku..¹⁶ Všetky prisľúbené požehnania sú umožnené skrze Toho, ktorý vďaka Svojmu uzmiereniu „zostúpil pod všetky veci“¹⁷ a „prekonal svet“.¹⁸ On „zasadol na pravici Božej, aby si u Otca vyžiadal svoje právo milosrdenstva, ktoré má na deti ľudské …; a preto on obhajuje vec detí ľudských;”¹⁹ A nakoniec „svätí budú naplnení slávou jeho a obdržia dedičstvo svoje“²⁰ ako „spoludedičia Kristovi“.²¹

Našou túžbou je, aby tieto zásady pomohli všetkým prehĺbiť nádej v Krista a cítiť pocit spolupatričnosti.

Nikdy nezabudnite, že ste dieťa Boha, nášho Večného Otca, teraz a navždy. Miluje vás a Cirkev vás chce a potrebuje. Áno, potrebujeme vás! Potrebujeme vaše hlasy, talenty, dobrotu a spravodlivosť.

Po mnoho rokov sme hovorievali o „mladých slobodných dospelých“, „slobodných dospelých“ a „dospelých“. Tieto označenia môžu byť niekedy trochu administratívne užitočné, ale môžu chtiac-nechtiac zmeniť to, ako vnímame ostatných.

Existuje spôsob ako sa vyhnúť tejto ľudskej tendencii, ktorá nás od seba oddeľuje?

Prezident Nelson nás požiadal, aby sme sa o sebe zmieňovali ako o členoch Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Myslím, že to zahŕňa všetkých z nás, nie?

Evanjelium Ježiša Krista má moc zjednocovať nás. Napokon sme si viac podobní než rozdielni. Ako členovia Božej rodiny sme naozaj bratia a sestry. Pavol vyhlásil: „A [Boh] z jedného stvoril celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme.“²²

Žiadam prezidentov kolov, biskupov a vedúcich kvór a sestier, aby ste pokladali každého člena vášho kolu, zboru, kvóra či organizácie za člena, ktorý môže prispievať a slúžiť v povolaniach a zapájať sa rôznymi spôsobmi.

Každý člen v našich kvórach, organizáciách, zboroch a koloch má dary a talenty od Boha, ktoré môžu teraz pomôcť pri vybudovaní Jeho kráľovstva.

Požiadajme našich slobodných členov, aby slúžili, pozdvihovali a učili. Zbavme sa starých predstáv a nápadov, ktoré niekedy neúmyselne prispievali k ich pocitom osamelosti, a že nezapadajú alebo nemôžu slúžiť.

V tento veľkonočný víkend vydávam svoje svedectvo o našom Spasiteľovi Ježišovi Kristovi a o večnej nádeji, ktorú dáva mne a všetkých tým, ktorí veria v Jeho meno. A toto svedectvo vydávam pokorne v Jeho posvätnom mene, dokonca v mene Ježiša Krista, amen.