Opustite každodennú zvyklosť a nájdite „myseľ Kristovu“

Napriek dňom zázrakov a učeniu na mieru Ježiš zistil, že Jeho učeníci sa hádajú. Krátko predtým Peter, Jakub a Ján prijali Ježišovo pozvanie, aby sa k Nemu pripojili na vysokej hore, kde spolu videli Mojžiša a Eliáša, zatiaľ čo sa Ježiš pred nimi premenil. Ježiš a títo vyvolení žiaci zostúpili z hory do chaosu a zistili, že ostatní učeníci neboli schopní splniť prosbu úzkostlivého otca, aby uzdravili jeho syna, ktorý chradol. Potom, ako Ježiš uistil otca, uzdravil chlapca a neskôr v súkromí uistil Svojich učeníkov, že by mohli urobiť to isté, keby sa viac zasvätili „modlitbe a pôstu“¹.

Po tom všetkom sa Ježiš po spoločnej ceste po Galilei a príchode do Kafarnaumu spýtal Svojich študentov: „O čom ste sa cestou zhovárali?“² Učeníci neschopní slova, vytrhnutí z nepodstatného hašterenia, sa pozreli do tváre úžasného Syna človeka a nedokázali sa prinútiť ani len zašepkať tému svojej debaty, ktorú mali po ceste: totiž o tom, „kto je najväčší“³.

Hoci boli s Ježišom, títo učeníci si nedokázali osvojiť Jeho myšlienky ani odzrkadľovať Jeho činy. Ježiš si bez vyčítania pokojne sadol, zavolal si dvanástich k sebe a vysvetlil: „Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým.“⁴ Vonku na ceste sa zdalo jasným to, kto sa považoval za „najväčšieho“ človeka, alebo aspoň dostatočne jasné na to, aby boli verní učeníci nasledujúci Ježiša vztiahnutí do debaty o tom, kto má právo vládnuť, čo trápilo aj Jozefových bratov Lámána a Lemúéla, a mnohých ďalších v písmach aj v každodennom živote⁵. Ale keď Ježiš zameral Svoje svetlo na ich súperenie, podmienky sa zmenili. Na tom, čo sa zdalo dôležité, už nezáležalo, a to, čo bolo neviditeľné, zrazu zažiarilo.

Pavol v liste Korintským hovorí, „aby sa vaša viera nezakladala … [na múdrosti] tohto sveta, ani kniežat tohto sveta, ktoré hynú, … ale na Božej moci“⁶. Ako prívrženci znovuzriadeného evanjelia Ježiša Krista chápeme, že „svet“ nie je sám osebe problémom. Svätí neskorších dní prijímajú „všetku pravdu, ktorú Boh sprostredkúva Svojim deťom, či už sme ju obdržali vo vedeckom laboratóriu alebo sme ju od Neho obdržali priamym zjavením“⁷. Podľa 13. článku viery a nabádania Pavla veríme aj dúfame vo „všetky veci“.

Avšak, Ježišova komunikácia s Jeho učeníkmi ukazuje, že sa musíme odpútať od prirodzených predpokladov, aby nás mohol učiť novým spôsobom bytia, novej kultúre. Pavol vysvetľuje: „Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať. … lebo kto poznal myseľ Pánovu, aby Ho učil? My však myseľ Kristovu máme!“⁸

V každom pokolení máme žijúcich prorokov, ktorí nás vedú a učia, ako odpútať našu myseľ od každodennosti a „mať myseľ Kristovu“. Náš súčasný žijúci prorok, prezident Russell M. Nelson, robí presne to. Tí, ktorí ho počúvajú a uplatňujú jeho rady, zistia, že sa zbavujú obmedzujúcich postojov a rozvíjajú myseľ Kristovu, keď sú tvorcami pokoja⁹, udržiavajú si duchovnú hybnú silu¹⁰, robia si čas pre Pána¹¹, navštevujú chrám¹², nechávajú Boha víťaziť vo svojich životoch¹³, počúvajú Ho¹⁴, činia pokánie¹⁵, vyhľadávajú a prijímajú zjavenie¹⁶ a myslia celestiálne (čo v skutočnosti „znamená byť duchovne zmýšľajúci“)¹⁷. Nového človeka a myseľ nachádzame, keď sa zapájame do diela spásy a povýšenia tým, že spoznávame a milujeme Ježiša Krista, staráme sa o potreby druhých, pozývame všetkých, aby prijali evanjelium Ježiša Krista a pracujeme na zjednotení všetkých Božích detí na večnosť.