V partnerstve s Pánom

V prvých mesiacoch nášho manželstva vyjadrila moja drahá manželka túžbu študovať hudbu. V úmysle potešiť ju som sa rozhodol pre moju drahú pripraviť veľké, úprimné prekvapenie. Išiel som do obchodu s hudobnými nástrojmi a kúpil som jej ako dar klavír. Vzrušene som vložil doklad o kúpe do škatuľky s krásnou mašľou a dal som jej ju, očakávajúc nadšenú reakciu vďačnosti za mimoriadne milujúceho a pozorného manžela.

Keď tú malú škatuľku otvorila a uvidela jej obsah, s láskou sa na mňa pozrela a povedala: „Ó, môj drahý, si úžasný! Dovoľ mi však položiť ti otázku: je to dar alebo dlh?“ Po spoločnej porade ohľadom prekvapenia sme sa rozhodli kúpu zrušiť. Žili sme zo študentského rozpočtu, ako to už u mnohých mladých novomanželov býva. Táto skúsenosť mi pomohla uvedomiť si dôležitosť zásady plného partnerstva v manželskom vzťahu a to, ako by jej uplatňovanie mohlo pomôcť mne a mojej manželke byť jedného srdca a jednej mysle.¹

Znovuzriadené evanjelium Ježiša Krista prehlasuje zásadu plného partnerstva medzi ženou a mužom v smrteľnom živote aj vo večnosti. Hoci majú obaja špecifické vlastnosti a božsky určené povinnosti, žena a muž plnia rovnako dôležité a podstatné úlohy v Božom pláne šťastia pre Jeho deti.² Bolo to zrejmé od samého začiatku, keď Pán vyhlásil, že „nie je dobré, aby muž bol sám; a preto, učiním mu vhodnú pomocnicu“.³

V Pánovom pláne bola „vhodná pomocnica“ spoločníčka, ktorá bude kráčať bok po boku s Adamom v plnom partnerstve.⁴ V skutočnosti bola Eva v Adamovom živote nebeským požehnaním. Prostredníctvom svojej božskej podstaty a duchovných vlastností inšpirovala Adama, aby s ňou spoločne pracoval na dosiahnutí Božieho plánu šťastia pre celé ľudstvo.⁵

Zamyslime sa nad dvoma základnými zásadami, ktoré posilňujú partnerský vzťah medzi mužom a ženou. Prvou zásadou je, že všetci sme Bohu rovnakí.⁶ Podľa náuky evanjelia rozdiel medzi ženou a mužom nemá vplyv na večné zasľúbenia, ktoré má Boh pre Svojich synov a dcéry. Jeden nemá väčšie predpoklady pre celestiálnu slávu vo večnosti ako druhý.⁷ Sám Spasiteľ nás všetkých, Božie deti, pozýva, „aby [sme] prišli k nemu a podieľali sa na dobrotivosti jeho; a neodopiera žiadnemu, ktorý ku nemu prichádza“.⁸ Preto sme v tomto kontexte všetci pred Ním považovaní za rovnocenných.

Keď manželia pochopia a aplikujú túto zásadu, nebudú sa stavať do pozície prezidenta alebo viceprezidenta svojej rodiny. V manželskom vzťahu neexistuje nadradenosť alebo podradenosť a ani jeden nekráča pred alebo za tým druhým. Kráčajú bok po boku ako seberovní, ako božské potomstvo Božie. Zjednotia sa v myšlienkach, túžbach a zámere s naším Nebeským Otcom a Ježišom Kristom⁹, pričom spoločne vedú a usmerňujú rodinnú jednotku.

V rovnocennom partnerstve „láska nie je vlastníctvom, ale účasťou … súčasťou toho spoluvytvárania, ktoré je naším ľudským povolaním“¹⁰. „So skutočnou účasťou sa manžel a manželka spájajú do synergickej jednoty ‚večného panstva‘, ktoré bude ‚bez donucovacích prostriedkov‘ plynúť s duchovným životom k nim a ich potomstvu ‚na veky vekov‘.“¹¹

Druhou relevantnou zásadou je zlaté pravidlo, ktoré Spasiteľ učil v Kázni na hore (Reči na vrchu): „Ako chcete, aby ľudia činili vám, tak aj vy čiňte im.“¹² Táto zásada naznačuje postoj vzájomnosti, reciprocity, jednoty a vzájomnej závislosti a je založená na druhom veľkom prikázaní: „Milovať budeš blížneho ako seba samého.“¹³ Spája sa s inými kresťanskými vlastnosťami, ako je zhovievavosť, vľúdnosť, miernosť a láskavosť.

Aby sme lepšie pochopili uplatňovanie tejto zásady, môžeme sa pozrieť na posvätné a večné puto, ktoré Boh ustanovil medzi našimi prvými rodičmi, Adamom a Evou. Stali sa jedným telom¹⁴, čím vytvorili dimenziu jednoty, ktorá im umožnila kráčať spolu s rešpektom, vďačnosťou a láskou, zabúdať na seba a vyhľadávať vzájomné blaho na svojej ceste do večnosti.

O tie isté vlastnosti sa usilujeme v zjednotenom manželstve aj dnes. Cez chrámové pečatenie vstupujú žena a muž do svätého rádu manželstva v novej a večnej zmluve. Prostredníctvom tohto rádu kňazstva sú im dané večné požehnania a božská moc riadiť ich rodinné záležitosti, keď žijú podľa zmlúv, ktoré uzavreli. Od tohto bodu postupujú vpred navzájom súc od seba závislí a v plnom partnerstve s Pánom, najmä pokiaľ ide o každú z ich božsky ustanovených povinností vychovávať a predsedať svojej rodine.¹⁵ Starostlivosť a predsedanie sú vzájomne prepojené a prekrývajúce sa povinnosti, čo znamená, že matky a otcovia „sú povinní pomáhať si ako rovnocenní partneri“¹⁶ a zdieľajú vo svojom domove vyvážené vedenie.

„Vychovávať znamená vyživovať, učiť a podporovať“ členov rodiny, čo sa robí tak, že im pomáhame „učiť sa pravdy evanjelia a rozvíjať vieru v Nebeského Otca a Ježiša Krista“ v láskyplnom prostredí. Predsedať znamená „pomáhať viesť členov rodiny späť, aby prebývali v Božej prítomnosti. Deje sa to službou a vyučovaním s láskavosťou, miernosťou a čistou láskou“. Zahŕňa to aj „vedenie členov rodiny k pravidelnej modlitbe, štúdiu evanjelia a iným aspektom uctievania. Rodičia pracujú v jednote“ podľa príkladu Ježiša Krista, „aby splnili tieto [dve veľké] povinnosti“.¹⁷

Je dôležité si všimnúť, že vedenie v rodine sa riadi patriarchálnym vzorom, ktorý sa v niektorých ohľadoch líši od kňazského vedenia v Cirkvi.¹⁸ Patriarchálny vzor znamená, že manželky a manželia sú zodpovední priamo Bohu za naplnenie svojich posvätných povinností v rodine. Vyžaduje si to plné partnerstvo, – dobrovoľné dodržiavanie každej zásady spravodlivosti – a zodpovednosti a poskytujú sa tým príležitosti na rozvoj v prostredí lásky a vzájomnej pomoci.¹⁹ Tieto osobitné zodpovednosti nezahŕňajú hierarchiu a absolútne vylučujú akékoľvek zneužívanie alebo nesprávne používanie autority.

Skúsenosť Adama a Evy, keď opustili záhradu Éden, krásne znázorňuje koncept vzájomnej závislosti medzi matkou a otcom pri výchove a vedení rodiny. Ako sa učí v knihe Mojžišovej, pracovali spoločne na obrábaní zeme v pote tváre, aby sa postarali o telesné blaho svojej rodiny²⁰; privádzali na svet deti²¹; spoločne vzývali meno Pána a počuli Jeho hlas „zo smeru od záhrady Éden“²²; prijali prikázania, ktoré im dal Pán, a spoločne sa ich snažili poslúchať.²³ Potom „oznámili všetky veci synom svojim a dcéram svojim“²⁴ a „neustávali [spoločne] vzývať Boha“ podľa svojich potrieb.²⁵

Moji drahí bratia a sestry, starostlivosť a predsedanie sú príležitosti, nie výhradné obmedzenia. Jedna osoba môže mať za niečo zodpovednosť, ale nemusí to byť jediná osoba, ktorá to robí. Keď milujúci rodičia správne pochopia tieto dve hlavné zodpovednosti, budú sa spoločne snažiť chrániť fyzické a emocionálne blaho svojich detí a starať sa o ne. Pomáhajú im tiež čeliť duchovným nebezpečenstvám našej doby tým, že ich vyživujú dobrým slovom Pána, ako bolo zjavené Jeho prorokom.

Hoci sa manželia navzájom podporujú vo svojich božsky určených povinnostiach, „postihnutie, smrť alebo iné okolnosti si môžu vyžiadať individuálne úpravy“.¹⁶ Niekedy bude jeden alebo druhý z manželov zodpovedný za to, že bude pôsobiť v oboch rolách súčasne, či už dočasne alebo trvalo.

Nedávno som stretol sestru a brata, z ktorých každý žije za takýchto okolností. Ako slobodní rodičia sa každý z nich v rámci svojej rodinnej sféry a v partnerstve s Pánom rozhodol svoj život venovať duchovnej a časnej starostlivosti o svoje deti. Napriek rozvodom nestratili zo zreteľa svoje chrámové zmluvy uzavreté s Pánom a Jeho večné zasľúbenia. Obaja vyhľadávali vo všetkom Pánovu pomoc, pričom sa neustále snažili znášať svoje ťažkosti a kráčať po ceste zmluvy. Veria, že Pán sa postará o ich potreby nielen v tomto živote, ale aj počas večnosti. Obaja vychovávajú svoje deti tak, že ich učia s vľúdnosťou, miernosťou a čistou láskou, dokonca aj keď zažívajú ťažké životné okolnosti. Z toho, čo viem, títo dvaja slobodní rodičia neobviňujú Boha zo svojho nešťastia. Namiesto toho hľadia vpred s dokonalým jasom nádeje a dôvery v požehnania, ktoré má pre nich Pán pripravené.²⁷

Bratia a sestry, Spasiteľ dal dokonalý príklad jednoty a harmónie zámeru a náuky s naším Otcom v nebi. Modlil sa za svojich učeníkov a povedal: „Aby všetci jedno boli; ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, … aby boli jedno, ako my jedno sme.“²⁸

Svedčím vám, že keď budeme my – ženy a muži – spolupracovať v pravom a rovnocennom partnerstve, budeme sa tešiť z jednoty, ktorú nás učí Spasiteľ, keď budeme v našich manželských vzťahoch plniť božské povinnosti. Sľubujem vám, v mene Krista, že ak budú srdcia „spojené v jednote a vo vzájomnej láske“²⁹, nájdeme viac radosti na našej ceste k večnému životu a naša schopnosť slúžiť jeden druhému a jeden s druhým sa výrazne znásobí.³⁰ Vydávam svedectvo o týchto pravdách vo svätom mene Spasiteľa Ježiša Krista, amen.